Bratislava 6. decembra (TASR) - Prozaik, básnik, textár, autor pre deti a mládež, prekladateľ, scenárista, dramatik, výtvarník, hudobník a inovátor vzdelávania – to všetko sú profesie, ktoré sa spájajú s menom Daniela Heviera. Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, a tiež najvšestrannejších umelcov sa v nedeľu 6. decembra 2020 dožíva 65 rokov.

Ťažiskom jeho aktivít sa stáva aj výchova mladého čitateľa. „Svoju užitočnosť vidím v pedagogickej činnosti. Učievam teraz ´online´ literatúru na slovenských školách a píšem tiež tvorivé knihy, mám dokonca ambíciu urobiť vlastné učebnice literatúry alebo jazykovedy,“ povedal Daniel Hevier pre TASR.

Množstvo diel, ktoré vytvoril a vydal, sa blíži k stovke. Má na konte 14 básnických zbierok a štyri prozaické tituly pre dospelých, vyše 20 zbierok poézie pre deti, a tiež 17 prozaických knižiek pre malých čitateľov. Jeho tvorbu možno nájsť vo viacerých antológiách, je autorom esejí a odborných publikácií, ale tiež rozhlasových hier a relácií – opäť najmä pre deti a mládež. Venoval sa prekladom a rozsiahla je aj jeho textárska tvorba.
Daniel Hevier sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave, detstvo prežil v Prievidzi, kde absolvoval aj gymnázium. „Bola to chmúrna doba tým viac, že sme to v rodine prežívali veľmi osobne, lebo môj otec išiel s titulom doktora filozofie robiť pomocného robotníka. Nemal som istotu, či ma vôbec prijmú na strednú školu a na vysokú som sa dostal až na odvolanie, keď som predložil celú svoju publikačnú činnosť,“ spomína Hevier na obdobie detstva.

Foto: TASR/Peter Kollár

Vyštudoval slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa zamestnal ako redaktor literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase, neskôr bol na voľnej nohe.
Ako básnik debutoval v roku 1974 zbierkou Motýlí kolotoč. Možnosť publikovať dostal potom, ako vyhral súťaž Literárny Kežmarok. „Trochu ma to zaskočilo, lebo som sa tešil, že vydám knižku v staršom veku. Asi to bolo tým, že som začal so všetkým skoro – už keď som mal 12 – 13 rokov, čítal som aj ´dospeláckejšiu´ literatúru, súčasnú poéziu a začal som aj písať,“ uviedol Daniel Hevier.

Nasledovali zbierky S otcom v záhrade (1976), Vták pije z koľaje (1977), Nonstop (1981), Elektrónkový klaun (1983), v roku 1984 mu vyšli knihy Pohyblivý breh a Muž hľadá more. Spomenúť možno aj tituly Psí tridsiatok (1990), Nočný predaj nádeje (1994), či najnovšie knihy Sedemnásť tisíc smiešnych sonetov (2010) a Dýchanie (2013).

Od konca 70. rokov 20. storočia sa Hevier venuje tvorbe pre deti. Začínal so zbierkami poézie Vtáci v tanci (1978), Nevyplazuj jazyk na leva a Vrecká plné rýmov (obe vyšli v roku 1982), či Krajina Zázračno (1983). V roku 1984 vydal prozaické knižky pre deti Trinásť pochodujúcich čajníkov a Kam chodia na zimu zmrzlinári. Viacerých vydaní aj pokračovaní sa dočkali známe Buvirozprávky (Nám sa ešte nechce spať).

Foto: FOTO TASR/Martin Baumann

Heviera k detskej literatúre nepriviedli vlastné deti, ale skôr pocit slobody v detskom svete – predovšetkým počas minulého režimu táto oblasť nebola taká strážená. „Dali sa tam preniesť metafory a obsahy, ktoré by v ´dospeláckej´ tvorbe neprešli,“ doplnil Hevier. „Navyše som to bral tak ako môj vzor a tútor Ľubomír Feldek, že detská literatúra musí obstáť aj pred dospelými, že je to normálna súčasť kultúry, umenia a literatúry. Nehľadiac na to, že som potom objavil autorov ako Lewis Carroll, teda dvojdomých, alebo skôr viacposchodových autorov, ktorí majú v diele poschodie pre deti, aj vyššie poschodia, ktoré už viac ocení dospelý čitateľ.“

Názor, že dnešné deti čítajú menej, než v minulosti, považuje za mýtus. „Povedzme z našej triedy sme čítali dvaja alebo traja a tento pomer aj ostáva. Čítanie nebude nikdy masová záležitosť celých generačných skupín, ale skôr záľubou čudákov, alebo elity – nech to už nazveme akokoľvek. Myslím si, že dnešné deti veľa čítajú, samozrejme, nemusia to byť iba knihy, čítajú na aj internete a v iných médiách,“ tvrdí Daniel Hevier.

Foto: TASR - Martin Palkovič

Vo svojom vydavateľstve HEVI vydal viac než 100 knižných titulov. Popri vlastnej tvorbe sa Hevier venuje aj prekladom (v roku 1989 napríklad preložil Básne pred skokom z 8. poschodia Charlesa Bukowského), deťom preložil z češtiny obľúbeného Macha a Šebestovú z dielne Miloša Macourka.

Popri rozhlasových a televíznych scenároch vytvoril tiež slovenské texty do muzikálu Evanjelium o Márii. V roku 2016 na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre mal premiéru muzikál Povolanie pápež, ku ktorému napísal libreto. Rozsiahla je textová tvorba Daniela Heviera pre Pavla Haberu a skupinu Team, ale aj množstvo ďalších interpretov.

Foto: TASR/Henrich Mišovič

„Venujem sa najradšej vždy tomu, čo netreba. Lebo keď mám odovzdať nejakú knihu do určitého termínu, vtedy chcem strašne maľovať, keď mám pripraviť výstavu, vtedy by som chcel napísať nejakú pesničku a keď mám Haberovi odovzdať nejaký text, chce sa mi písať. Takže ako prirodzene každý človek robím to, čo nemusím,“ povedal Hevier o šírke svojich aktivít. „Je to aj určitá sebaobrana. Keď cítim, že mi niečo ide veľmi ľahko a rutinne, vymyslím si zasa niečo, čo sa musím trochu učiť – a to ma kreatívne občerstvuje, že neupadám do schém alebo šablón, ale vždy som v niečom nováčik.“

Foto: TASR - Andrej Galica

Daniel Hevier je držiteľom mnohých ocenení, okrem iného ceny Trojruža za celoživotné dielo pre deti (1994), v roku 2010 získal Hlavnú cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za román Kniha, ktorá sa stane. V roku 2012 mu udelili Cenu ministra kultúry SR za básnickú zbierku Vianočná pošta a tiež za výrazné podnety a aktivity v oblasti rozvoja čítania detí a mládeže. V roku 2017 dostal Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra za knihu Tajné dejiny bielej kaligrafie.

Záber svojich aktivít komentoval Daniel Hevier s príznačnou skromnosťou a vtipom: „Géniovia napísali dve knižky a stačilo to, aby boli nesmrteľní. My menej talentovaní musíme napísať desiatky kníh, aby aspoň jedna z nich obstála.“