Košice 6. októbra (TASR) – Októbrový maratón patrí už deväťdesiat rokov neodmysliteľne k metropole východného Slovenska. Najdlhší olympijský súťažný beh vyvolá v Košiciach vždy obrovský záujem odborníkov, ale aj verejnosti. Už viac ako polstoročie patrí ku košickému Medzinárodnému maratónu mieru fotograf Róbert Berenhaut.

Ako približuje v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, má najkomplexnejšiu fotodokumentáciu tohto výnimočného športového podujatia. Vo svojej dlhoročnej novinárskej praxi sa nevenoval výlučne športu, ale prirástol mu k srdcu. A maratón zvlášť. Dnes už 84-ročný dôchodca prežíva na tohtoročnej trati už svoj 56. "štart".

Ste košickým lokálpatriotom?
Som silný lokálpatriot a Košice milujem. Narodil som sa síce v Bratislave, ale už tri mesiace po mojom príchode na svet sa rodičia presťahovali späť do Košíc. Bolo to na začiatku hospodárskej krízy a oni prišli o prácu. Takže v podstate celý život som prežil v Košiciach.

Aké vzdelanie sa vtedy dalo získať?
Mám ukončené štyri triedy gymnázia a jeden rok na obchodnej akadémii. Problémom však bolo, že to bolo za horthyovskej éry a ja som mal maďarské vysvedčenia. Po vojne ma nechceli prijať späť do školy, tak som sa musel ísť vyučiť za obchodníka s textilom. Koniec koncov, naša rodina bola vždy obchodnícka. V tom čase ste nemohli pracovať v nejakej predajni, keď ste neboli vyučení. To nie je ako dnes, keď za pultmi stoja kdejaké brigádničky, ktoré skoro nič nevedia. Vtedy predávali výlučne muži. Keď som sa potom vrátil z vojenskej služby, tak ma už v znárodnenom podniku vítali s otvorenou náručou, lebo medzitým všetci muži odišli do výroby, v obchodoch ostali len ženy.

Už vtedy ste túžili stať sa fotografom?
Bol to taký sen, o ktorom som si myslel, že sa nikdy nesplní. V roku 1948 boli zimné olympijské hry v St. Moritzi. A vtedy som si v kinožurnále všimol, ako sa fotoreportéri zgrupujú pri víťazoch. To sa mi veľmi zapáčilo. Z prvého platu, ako učeň, som si kúpil fotoaparát a začal som fotiť basketbal, ktorý som aj aktívne hrával.

Ako ste sa teda dostali k profesionálnej fotografii?
Práve na basketbale si ma všimli a spýtali sa ma, či by som nechcel robiť fotoreportéra. Pôvodne som nechcel, trochu som mal z toho obavy. Vtedy ale vznikli Východoslovenské noviny a tam potrebovali nutne niekoho, kto by dokázal robiť dobré fotografie. Nakoniec mi ponúkli taký plat, že som neodolal. Tam som začal fotiť futbal, hádzanú, basketbal a takto postupne som sa dostal do novinárskej brandže. Prvé športové podujatia som fotil s fotoaparátom Etareta. Ten mal najkratší čas 1/200. Keď atlét alebo futbalista bežali, tak na fotke boli rozmazaní. Videl som, že to nie je dobré, tak som si postupne začal prikupovať aparáty. Dnes ich mám už na menšie múzeum.

Odkedy ste sa začali venovať Medzinárodnému maratónu mieru?
Začal som v roku 1952. Bohužiaľ, sa mi z tých rokov stratili filmy. Môžem ale smelo vyhlásiť, že mám minimálne 55 ročníkov odložených na negatívoch. Každé políčko som nastrihal a tie najlepšie som dal do jednej obálky a napísal som na ňu rok, kto je víťaz, dátum. Trúfam si povedať, že taký kompletný archív nemá nikto. Podobne to mám s košickým futbalom. Keby som žil v Madride a povedal by som, že mám archív Realu za päťdesiat rokov dozadu, tak ma vyvážia zlatom. Tu, ak ponúknem fotografiu spred 55 rokov, tak dostanem štyri eurá. Tak sa hodnotí história na Slovensku.

Bolo to jednoduché pracovať ako športový fotoreportér?
Je málo fotografov, ktorí by rozumeli športu. Ale nestačí mu iba rozumieť. Treba sa zmieriť aj s tým, že človek vôbec nemá voľné víkendy. Dokonca, keď som mal svadbu, musel som zohnať kamaráta, aby ma v redakcii zastúpil. Odvtedy som nemal voľnú sobotu či nedeľu už viac ako 50 rokov. Na futbale, hádzanej, basketbale, hokeji, vodnom póle ma uvidíte pravidelne ešte aj dnes.

Ak sa vrátime k maratónu, koľko fotografií máte v archíve?
To môžem len odhadnúť. Vlastním približne 30.000 políčok a z maratónu to bude niekoľko tisíc. Hrdý som na to, že mám napríklad fotografie Abebe Bikilu, olympijského víťaza z Ríma. Strávil som s ním jeden celý deň. Vtedy sa bežalo ešte z Košíc do Sene a späť. Vtedy som sa s organizátormi dohodol, aby pre fotoreportérov vypravili nákladné auto s plošinou, aby sme mohli fotografovať aj za jazdy. Dnes je to už iné. Beží sa v meste a ja si môžem vybrať miesto, kde chcem robiť dobré zábery. Snažím sa preto zachytiť také momenty, aby tam boli skupiny bežcov a v pozadí, povedzme, niektorá z košických dominánt - Dóm sv. Alžbety, divadlo, Jakabov palác...

Boli ste ako fotograf aj na nejakom významom svetovom športovom podujatí? Napríklad na Olympijských hrách?
V roku 1972 som bol v Mníchove. Dostal som sa tam úplne náhodou. Cestovná kancelária mládeže vtedy organizovala zájazd. Samozrejme, že som to chcel využiť, ale nespĺňal som vekovú hranicu do tridsiatich rokov. Veď som mal už viac ako štyridsať. Napokon sa však podarilo vybaviť, aby som si tento zájazd mohol zakúpiť. Olympiádu som síce navštíviť mohol, ale akreditáciu som, samozrejme, nemal. Pri prechádzke blízko olympijskej dediny som stretol pána Margitu, šéfa košického maratónu a s ním zástupcu šéfredaktora časopisu Štart. Veľmi srdečne sa so mnou zvítali, pretože ani jeden československý fotograf nedostal súhlas od šéfa Československého zväzu telesnej výchovy, aby mohol vycestovať za hranice. Margita mi dal svoju visačku, aby som sa dostal aj do dediny a tam sme začali hľadať našich športovcov. Večer sa filmy poslali autom do Bratislavy, vyvolali ich v komunálnych službách a v novinách sa mohli objaviť čiernobiele aj farebné fotografie z Olympijských hier.


Mali ste tam možnosť stretnúť sa aj s inými športovcami?
Stretol som basketbalové družstvo Spojených štátov. Každý mal na klobúku odznaky. Opýtal som sa ich, či by si niektoré nechceli vymeniť. Mal som škatuľku plnú športových odznakov. Predstavte si, manželka mi tam strčila zo žartu zo päť - šesť odznakov Pripravený k civilnej obrane. Bola to vlastne veľká červená päťcípa hviezda, jeden komín a pod ním skratka PCO. Američania sa za týmto odznakom išli zblázniť, dali mi za ne olympijské odznaky USA, Venezuely, Brazílie. Opýtali sme sa ich, načo im budú také škaredé odznaky. "Budeme strašiť deti," povedali.

Podarilo sa vám dostať aj na športoviská?
Podarilo. Z diaľky som urobil fotografiu bazéna, keď tam získal Mark Spitz jednu zo svojich zlatých medailí. Tiež zápas Brazília – Maďarsko vo futbale, nejakých boxerov. Dá sa povedať, že všetky fotky, ktoré sa u nás objavili, boli moje. Samozrejme, že potom niektoré redakcie si objednali aj od Nemcov, ale originálne fotky boli moje. Ak by som si nezaplatil zájazd, mali by sme tu len fotografie z agentúr.

Koľko maratónov máte ešte v pláne zachytiť fotoobjektívom?
Viete, budem mať už osemdesiatpäť rokov. Všetci moji kolegovia fotografi, aj píšuci novinári, sú už na onom svete. V tomto veku si veľké plány už nerobím, ale kým budem môcť, budem na maratón chodievať. Tá atmosféra je úžasná. V uliciach je dvadsať, tridsaťtisíc ľudí. To je niečo fantastické. Mne to dáva energiu. Kedysi mohli bežať preteky len tí, ktorí splnili limit. Bežalo možno 200 športovcov. Dnes, keď sme prišli na to, že vo svete je o maratón veľký záujem, sa aj v Košiciach uskutočňuje už ako masový beh a to je správne.