Belehrad/Bratislava 16. augusta (TASR) – Od bitky pri Belehrade (dnešné Srbsko), v ktorej princ Eugen Savojský ako najvyšší veliteľ habsburskej cisárskej armády a jej spojencov porazil turecké vojská Osmanskej ríše, uplynulo dnes 300 rokov.

Uzatvorením tzv. karlovického mieru 26. januára 1699 v Sriemskych Karloviciach (dnešné Srbsko) potvrdili Habsburgovci svoje dominantné postavenie v strednej Európe. Stanovili sa nové hranice a rozdelili sa sféry vplyvu. Mierové výsledky sa stretli začiatkom 18. storočia aj s vlnou odporu zo strany Turkami ovládaných územiach a prerastali do lokálnych vojenských konfliktov, v snahe zvrátiť výsledky tzv. karlovického mieru. V rámci neho Osmanskej ríši z pôvodného územia po strate Sedmohradska, Slavónie a časti územia dnešného Chorvátska, ostala len juhovýchodná časť Európy tzv. Banát, historické územie, ohraničené riekami Mureš, Tisa, Dunaj a na východe pohorím Južných Karpát (dnešná srbská Vojvodina a Rumunsko).

Obojstranné napätie vyvrcholilo vojnou, v ktorej bol hlavný cieľ Habsburgovcov vytlačiť Turkov z Balkánu a Peloponézu. Turci išli do boja s cieľom pomstiť sa za urážku, ktorej sa im dostalo v podobe ultimáta víťazných Habsburgovcov, nariaďujúceho vrátiť tzv. Benátskemu kráľovstvu územia, dobyté v posledných rokoch.

Hlavný veliteľ cisárskej armády princ Eugen Savojský najskôr porazil 5. augusta 1716 armádu veľkovezíra Damada Aliho v bitke pri Petrovaradíne (dnešnej mestskej časti vojvodinského Nového Sadu v Srbsku). Tým si vytvoril dobré podmienky pre následné dobytie Temešváru (mesta v súčasnom západnom Rumunsku) 12. októbra 1716.

Osmanská ríša tak stratila východnú časť okupovaného územia - Temešský Banát a len prichádzajúca zima ju zachránila pred stratou ďalších území.

Vojská princa Eugena Savojského do príchodu zimy postúpili až k hraniciam Valašska. Spod nadvlády islamu sa tak definitívne vymanila posledná časť uhorského územia. Eugen Savojský súčasne získal výhodnú pozíciu k útoku na Belehrad, ktorý bol najdôležitejším oporným bodom tureckej moci na severnom Balkáne.

Foto: TASR - Henrich Mišovič

Obliehanie a celá bitka o Belehrad trvali mesiac, od 16. júla do 17. augusta 1717. Proti takmer stotisícovej armáde princa Eugena Savojského, ku ktorej sa pripojilo aj 45 oddaných európskych princov a kniežat, stála stodvadsaťtisícová armáda osmanského sultána Ahmeda III., vedená veľkovezírom Chalilom Hačim a vezírom Mustafom – vojenským guvernérom mesta Belehrad.

Rozhodujúci útok na Belehrad sa začal presne o polnoci 16. augusta 1717, kedy spustilo obliehajúce delostrelectvo na mesto paľbu. O hodinu neskôr vyrazilo z tábora smerom na Belehrad jazdectvo a krátko po tretej hodine nasledoval útok pechoty. Turci nakoniec svoju baštu na Balkáne neudržali a Belehrad definitívne padol. O dva dni neskôr, 18. augusta 1717 Turci v Belehrade oficiálne kapitulovali. Princ Eugen Savojský sa aj týmto víťazstvom nad Turkami stal jedným z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia.

Po historickej porážke Turkov pri Belehrade nasledovali mierové rokovania, výsledkom ktorých bolo podpísanie zmluvy o ukončení nepriateľstva medzi Osmanskou ríšou a Republikou svätého Marka (tzv. Benátskou republikou) 12. júla 1718 v stanovom tábore pri dnešnom srbskom meste Požarevac. Benátska republika sa v nej formálne vzdala vlády nad Peloponézom, ale získala štyri pevnosti na pobreží Jadranského a Iónskeho mora. Vyslanci sultána Ahmeda III. a cisára Karola VI. uzavreli tzv. požarevacký mier na tom istom mieste o deväť dní neskôr, 21. júla 1718.

Na základe neho prešlo severného Srbsko (dnešná Vojvodina), Malé Valašsko (nazývané aj Olténia, historické územie, nachádzajúce sa na západe rumunského Valašska) a Temešský banát pod správu Habsburgovcov. Žiaľ, o väčšinu - po bitke pri Belehrade - získaných území rakúsky cisár Karol VI. prišiel, keď sa v rokoch 1737-1739 po boku Ruska, neúspešne zapojil do ďalšej vojny s Osmanskou ríšou.