Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Členmi Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca je v súčasnosti 191 krajín.
Autor TASR
Bratislava 1. februára (TASR) – Predchodcom Slovenského Červeného kríža, ktorý vznikol v roku 1993, bol Československý Červený kríž. Vo februári si pripomíname jeho storočnicu.
Prvá národná spoločnosť Červeného kríža Čechov a Slovákov s názvom Československý Červený kríž (ČSČK) vznikla 6. februára 1919. Predsedníčkou sa stala Alica Masaryková, dcéra československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Prvým predsedom slovenskej divízie v rámci Československého Červeného kríža bol Ivan Hálek.
ČSČK sa sformoval po prvej svetovej vojne. "Jeho najväčšou úlohou bolo liečiť rany, ktoré táto vojna spôsobila národom Československa," povedala viceprezidentka Slovenského Červeného kríža (SČK) Helena Kobzová. Priblížila ťažkú situáciu, ktorá v krajine vtedy panovala. Šírili sa rôzne epidémie, chýbali lieky aj potraviny. Postavenie Červeného kríža na území Slovenska sa menilo v závislosti od politicko-spoločenských a hospodárskych pomerov.
V prvých rokoch svojho fungovania sa zameriaval predovšetkým na pomoc pri budovaní zdravotníctva, na šírenie zdravotníckej osvety a sociálno-charitatívnu činnosť. Prvá jednotná detská a mládežnícka organizácia v Československu zacielená na osvetu a zlepšenie zdravia detí a mladých Dorast ČSČK vznikla 26. januára 1920. Je predchodcom dnešnej Mládeže SČK. "Deti a mladí sú energickí, inovatívni a prispôsobiví a to si SČK vždy cenil," uviedol viceprezident SČK Radoslav Vengrin, ktorý sa venuje práve Mládeži SČK.
V roku 1926 ČSČK v spolupráci so spolkom Živena v Martine otvoril prvú ošetrovateľskú školu na Slovensku Ústav Milana Rastislava Štefánika. Počas druhej svetovej vojny sa Československo rozpadlo a prvýkrát vznikol aj samostatný Slovenský Červený kríž. Venoval sa najmä ošetrovateľskej činnosti, predovšetkým počas Slovenského národného povstania (SNP), a organizoval darcovstvo krvi.
V období socializmu obnovený Československý Červený kríž fungoval v rámci brigád Národného frontu. "Štát chcel, aby sa ľudia angažovali v Červenom kríži," tvrdí Kobzová. V roku 1952 Československá republika prijala zákon o Československom Červenom kríži. V ďalších rokoch ČSČK organizoval ošetrovateľskú službu v rodinách, letné tábory pre zdravotne postihnuté deti, zaviedol Vodnú záchrannú službu ČSČK, aktívne pomáhal pri očkovaní proti detskej obrne a ďalších aktivitách.
V 60. rokoch vzniklo hnutie za rozvoj bezpríspevkového darcovstva krvi a ČSČK začal oceňovať darcov krvi plaketami prof. MUDr. Jana Janského. V roku 1983 ČSČK prvýkrát udelil medailu Za záchranu života. Táto medaila sa udeľuje dodnes.
Začiatkom 90. rokov Červený kríž na Slovensku založil prvé domy humanity Červeného kríža, napríklad v Trenčíne, Žiline, Rožňave, Senici, Spišskej Sobote a Trebišove. Mnohé tieto zariadenia sociálnych služieb podľa Kobzovej fungujú dodnes. Po rozdelení Československa v máji 1993 vznikla samostatná Národná spoločnosť Slovenského Červeného kríža.
SČK sa hneď zapojil do poskytovania humanitárnej pomoci po celom svete, napríklad v Rumunsku, Albánsku, krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a bývalej Juhoslávie, ale i v Rwande, Somálsku, Angole a Severnej Kórei. V roku 2000 v spolupráci s Rakúskym Červeným krížom vzniklo Koordinačné centrum Mobilných odberových jednotiek SČK. "Zistili sme, že ľudia sú aj ochotní darovať krv, ale sú trochu leniví, aby išli na transfúznu stanicu. Prispôsobili sme sa tomuto trendu," konštatoval prezident SČK Viliam Dobiáš. V roku 2000 bol 14. jún vyhlásený za Svetový deň darcov krvi.
Po roku 2000 SČK začal spolupracovať s viacerými ministerstvami aj súkromnými spoločnosťami na rozličných projektoch, ako napríklad Mojakrvnaskupina.sk, ktorý je zameraný na podporu darcovstva krvi, na projekte prvej pomoci Krajina záchrancov, na vzdelávaní o bezpečnosti na cestách a ďalších. Podľa Dobiáša SČK potrebuje každý rok čoraz viac dobrovoľníkov aj financií od darcov, pretože stále pribúdajú katastrofy, nešťastia, konflikty a násilnosti, pri ktorých treba zasahovať. "Vďaka pomoci Červených krížov, napríklad z Británie, USA, Rakúska či Švajčiarska, sme dnes sebestační a aj my chceme pomáhať iným krajinám," hovorí Dobiáš. Aj to je však podľa neho viazané na financie a SČK zatiaľ napríklad nedokáže posielať dobrovoľníkov do rozvojových krajín.
Na Slovensku je podľa Kobzovej veľa dobrých ľudí, ktorí vidia potrebu starať sa o svojich blízkych či susedov. "Dôležité je zapájať mladých ľudí, ale opierať sa aj o tých, ktorí už odchádzajú do dôchodku, no ešte sa chcú angažovať," hovorí.
Červený kríž vznikol v roku 1859. Keď švajčiarsky obchodník Henri Dunant videl tisíce vojakov ranených v bitke pri Solferine, rozhodol sa organizovať ľudí z dediny a pomáhať raneným.
Členmi Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca je v súčasnosti 191 krajín. Ich národné spoločnosti po celom svete sa riadia siedmimi princípmi, ktorými sú ľudskosť, nezávislosť, nestrannosť, neutralita, dobrovoľnosť, jednotnosť a univerzálnosť.
Prvá národná spoločnosť Červeného kríža Čechov a Slovákov s názvom Československý Červený kríž (ČSČK) vznikla 6. februára 1919. Predsedníčkou sa stala Alica Masaryková, dcéra československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Prvým predsedom slovenskej divízie v rámci Československého Červeného kríža bol Ivan Hálek.
ČSČK sa sformoval po prvej svetovej vojne. "Jeho najväčšou úlohou bolo liečiť rany, ktoré táto vojna spôsobila národom Československa," povedala viceprezidentka Slovenského Červeného kríža (SČK) Helena Kobzová. Priblížila ťažkú situáciu, ktorá v krajine vtedy panovala. Šírili sa rôzne epidémie, chýbali lieky aj potraviny. Postavenie Červeného kríža na území Slovenska sa menilo v závislosti od politicko-spoločenských a hospodárskych pomerov.
V prvých rokoch svojho fungovania sa zameriaval predovšetkým na pomoc pri budovaní zdravotníctva, na šírenie zdravotníckej osvety a sociálno-charitatívnu činnosť. Prvá jednotná detská a mládežnícka organizácia v Československu zacielená na osvetu a zlepšenie zdravia detí a mladých Dorast ČSČK vznikla 26. januára 1920. Je predchodcom dnešnej Mládeže SČK. "Deti a mladí sú energickí, inovatívni a prispôsobiví a to si SČK vždy cenil," uviedol viceprezident SČK Radoslav Vengrin, ktorý sa venuje práve Mládeži SČK.
V roku 1926 ČSČK v spolupráci so spolkom Živena v Martine otvoril prvú ošetrovateľskú školu na Slovensku Ústav Milana Rastislava Štefánika. Počas druhej svetovej vojny sa Československo rozpadlo a prvýkrát vznikol aj samostatný Slovenský Červený kríž. Venoval sa najmä ošetrovateľskej činnosti, predovšetkým počas Slovenského národného povstania (SNP), a organizoval darcovstvo krvi.
V období socializmu obnovený Československý Červený kríž fungoval v rámci brigád Národného frontu. "Štát chcel, aby sa ľudia angažovali v Červenom kríži," tvrdí Kobzová. V roku 1952 Československá republika prijala zákon o Československom Červenom kríži. V ďalších rokoch ČSČK organizoval ošetrovateľskú službu v rodinách, letné tábory pre zdravotne postihnuté deti, zaviedol Vodnú záchrannú službu ČSČK, aktívne pomáhal pri očkovaní proti detskej obrne a ďalších aktivitách.
V 60. rokoch vzniklo hnutie za rozvoj bezpríspevkového darcovstva krvi a ČSČK začal oceňovať darcov krvi plaketami prof. MUDr. Jana Janského. V roku 1983 ČSČK prvýkrát udelil medailu Za záchranu života. Táto medaila sa udeľuje dodnes.
Začiatkom 90. rokov Červený kríž na Slovensku založil prvé domy humanity Červeného kríža, napríklad v Trenčíne, Žiline, Rožňave, Senici, Spišskej Sobote a Trebišove. Mnohé tieto zariadenia sociálnych služieb podľa Kobzovej fungujú dodnes. Po rozdelení Československa v máji 1993 vznikla samostatná Národná spoločnosť Slovenského Červeného kríža.
SČK sa hneď zapojil do poskytovania humanitárnej pomoci po celom svete, napríklad v Rumunsku, Albánsku, krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a bývalej Juhoslávie, ale i v Rwande, Somálsku, Angole a Severnej Kórei. V roku 2000 v spolupráci s Rakúskym Červeným krížom vzniklo Koordinačné centrum Mobilných odberových jednotiek SČK. "Zistili sme, že ľudia sú aj ochotní darovať krv, ale sú trochu leniví, aby išli na transfúznu stanicu. Prispôsobili sme sa tomuto trendu," konštatoval prezident SČK Viliam Dobiáš. V roku 2000 bol 14. jún vyhlásený za Svetový deň darcov krvi.
Po roku 2000 SČK začal spolupracovať s viacerými ministerstvami aj súkromnými spoločnosťami na rozličných projektoch, ako napríklad Mojakrvnaskupina.sk, ktorý je zameraný na podporu darcovstva krvi, na projekte prvej pomoci Krajina záchrancov, na vzdelávaní o bezpečnosti na cestách a ďalších. Podľa Dobiáša SČK potrebuje každý rok čoraz viac dobrovoľníkov aj financií od darcov, pretože stále pribúdajú katastrofy, nešťastia, konflikty a násilnosti, pri ktorých treba zasahovať. "Vďaka pomoci Červených krížov, napríklad z Británie, USA, Rakúska či Švajčiarska, sme dnes sebestační a aj my chceme pomáhať iným krajinám," hovorí Dobiáš. Aj to je však podľa neho viazané na financie a SČK zatiaľ napríklad nedokáže posielať dobrovoľníkov do rozvojových krajín.
Na Slovensku je podľa Kobzovej veľa dobrých ľudí, ktorí vidia potrebu starať sa o svojich blízkych či susedov. "Dôležité je zapájať mladých ľudí, ale opierať sa aj o tých, ktorí už odchádzajú do dôchodku, no ešte sa chcú angažovať," hovorí.
Červený kríž vznikol v roku 1859. Keď švajčiarsky obchodník Henri Dunant videl tisíce vojakov ranených v bitke pri Solferine, rozhodol sa organizovať ľudí z dediny a pomáhať raneným.
Členmi Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca je v súčasnosti 191 krajín. Ich národné spoločnosti po celom svete sa riadia siedmimi princípmi, ktorými sú ľudskosť, nezávislosť, nestrannosť, neutralita, dobrovoľnosť, jednotnosť a univerzálnosť.
