Praha/Bratislava 11. októbra (TASR) - Správu o tom, že sa 83-ročný Jaroslav Seifert stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru, neuvítali vtedajší predstavitelia komunistickej moci v Československu s nadšením. Jeden z najznámejších českých básnikov mal totiž takmer celý svoj tvorivý život problémy s totalitným režimom a patril aj k prvým signatárom Charty 77. Aj oficiálne denníky informovali o tejto udalosti stroho, nie na titulných stranách a len niekoľkými vetami v kultúrnych rubrikách. V piatok 11. októbra uplynie od tejto udalosti 40 rokov, v tento deň roku 1984 Švédska kráľovská akadémia zverejnila jeho meno ako držiteľa Nobelovej ceny za literatúru.

V tom čase vážne chorý Seifert sa správu dozvedel v nemocnici. Pre zdravotné problémy si nešiel cenu prevziať osobne, ale prestížne literárne ocenenie za neho prebrala jeho dcéra. Nebola to jeho prvá nominácia na na Nobelovu cenu za literatúrum, už v roku 1953 Seiferta navrhol literárny historik Albert Pražák. Na prestížne literárne ocenenie ho potom v roku 1968 navrhol francúzsky spisovateľ Louis Aragon, ktorého v tejto nominácii podporoval aj svetoznámy lingvista Roman Jakobson. Ten Seiferta zase navrhol aj v rokoch 1969, 1976, 1978 a 1979.

Na Nobelovu cenu za literatúru boli z českých literátov nominovaní Jaroslav Vrchlický, Josef Svatopluk Machar, Otokar Březina, Karel Čapek, Vladimír Holan, Milan Kundera či Arnošt Lustig, laureátmi ocenenia sa nestali. Medzi nobelistov však patrí český fyzikálny chemik Jaroslav Heyrovský, ktorému v roku 1959 udelili Nobelovu cenu za chémiu.

Seifert patril k hlavným osobnostiam ľavicového avantgardného hnutia medzivojnového obdobia v Československu. V roku 1929 ho však vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ) pre jeho kritiku boľševického smerovania strany, ktoré nastolil budúci robotnícky prezident Klement Gottwald. Dva roky po februárových udalostiach z roku 1948 podrobili Seiferta aj ostrej kritike za básnickú skladbu Píseň o Viktorce (1950).

Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa spoločenská klíma zmenila a režim viac toleroval Seiferta aj napriek jeho kritike pomerov v Československej socialistickej republike (ČSSR). Básnik si nekonformnými postojmi získal značný rešpekt nielen zo strany vtedajšej spisovateľskej obce, ale aj verejnosti. V roku 1967 mu udelili dokonca titul národný umelec. Ako predseda Československého zväzu spisovateľov patril k stúpencom reformného hnutia známeho ako Pražská jar. Patril medzi signatárov manifestu Dvetisíc slov a neskôr aj k hlasným odporcom okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

V období normalizácie sa opäť sa ocitol na okraji literárneho života a jeho legendárna zbierka Morový sloup obsahujúca básne z rokov 1968 - 1970 vyšla iba v samizdate. Svoj kritický postoj k spoločenskej a kultúrnej situácii v ČSSR vyjadril aj podpisom Charty 77, pričom patril k jej prvým signatárom.

Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe. Gymnaziálne štúdiá nedokončil, ale venoval sa novinárskej práci a literatúre. Patril k popredným predstaviteľom ľavicovej avantgardy 20. rokov minulého storočia a bol zakladajúcim členom umeleckého hnutia Devětsil. Jeho básnické dielo sa odvíjalo od proletárskych zbierok Město v slzách (1921), Samá láska (1923) cez poetizmus reprezentovaný zbierkou Na vlnách TSF (1925) až k vyjadreniu citového vzťahu k drobným darom života, k domovu či k národnej kultúre v zbierkach Poštovní holub (1929), Jablko z klína (1933), Ruce Venušiny (1936), Světlem oděná (1940), Kamenný most (1944).

V roku 1945 vydal aj zbierku Přílba hlíny a neskôr dve knihy básní inšpirované obrázkami Mikuláša Aleša a Josefa Ladu Šel malíř chudě do světa (1949) a Chlapec a hvězdy (1956).

Šesťdesiate roky priniesli zmenu v Seifertovej poézii. Zmizli rýmy, rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na prvé lásky, mŕtvych priateľov a na dramatické udalosti života. Toto obdobie reprezentujú zbierky Koncert na ostrově (1965), Odlévání zvonů (1967), Halleyova kometa (1967), Deštník z Piccadily (1979), Morový sloup (1981), Býti básníkem (1983). Je tiež autor sugestívnej spomienkovej knihy Všechny krásy světa, ktorá vyšla v Toronte v roku 1981, potom niekoľkokrát s cenzúrnymi zásahmi aj v Československu. Jej kompletné vydanie vyšlo oficiálne až v roku 1993.

Básnik a chartista Seifert bol známy aj blízkym priateľstvom so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla knižne pod názvom Tichý dvojhlas (2011). Zatiaľ jediný český laureát Nobelovej ceny za literatúru Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou. V tomto meste sa od roku 1996 na jeho počesť každoročne koná festival Seifertovy Kralupy s autorskou literárnou súťažou.