Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Herectvo nikdy neštudoval, ale rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. Vďaka svojmu plastickému herectvu a krásnemu hlbokému hlasu bol hercom charakterových postáv.
Autor TASR
Plzeň/Bratislava 5. marca (TASR) – Od narodenia českého herca Josefa Větrovca uplynulo dnes 95 rokov. Českí, ale aj slovenskí diváci si ho pamätajú napríklad z televíznych seriálov Hříšní lidé města pražského (1968), Chalupáři 1975), Byl jednou jeden dům (1974), či Třicet případů majora Zemana (1975).
Narodil sa 5. marca 1922 v českej Plzni v robotníckej štvrti Petrohrad. Vyučil sa za zámočníka v plzenskej Škodovke. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do organizovania odbojovej činnosti. V roku 1943 bol zatknutý gestapom (Tajná štátna polícia) za rozmnožovanie ilegálnych letákov. Väznený bol najskôr v Plzni na Boroch, potom v českom Terezíne a nakoniec v koncentračnom tábore v Buchenwalde (Nemecko).
S divadlom začal ešte ako ochotník pred vojnou vo svojej rodnej Plzni. Po druhej svetovej vojne od roku 1946 až do roku 1960 tu pôsobil aj profesionálne ako herec v plzenskom Divadle Josefa Kajetána Tyla, kde vytvoril celý rad pozoruhodných rolí. V roku 1960 odišiel do Prahy do súboru Divadla E. F. Buriana, kde pôsobil až do roku 1990, keď odišiel do dôchodku. V tomto divadle bol 15 rokov aj riaditeľom.
Josef Větrovec herectvo nikdy neštudoval, ale rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. Vďaka svojmu plastickému herectvu a krásnemu hlbokému hlasu bol hercom charakterových, dramatických i komediálnych postáv.
S filmom prvý raz prišiel do styku až po svojom definitívnom príchode do Prahy, vďaka úlohe muža v krčme v Čechovovej dráme Kohout plaší smrt (1961). Populárnym sa stal svojím jednoduchým herectvom bodrých a politicky uvedomelých dedinských, ale aj mestských hrdinov. Taký bol napríklad riaditeľ Grochol (Lucie, 1963), kapitán (Ukradená vzducholoď, 1966), akrobat Vencl (Lidé z maringotek, 1966), šéf Paul (Já to tedy beru, šéfe…!, 1977), riaditeľ divadla (Já už budu hodný, dědečku!, 1978), Obrist (Pan Vok odchází, 1979), Franta Chovanec (Zralé víno, 1981 a Mladé víno, 1985), komisár First (Anděl s ďáblem v těle, 1983 a Anděl svádí ďábla, 1987) a riaditeľ nemocnice (Jak básníkům chutná život, 1987 a Konec básníků v Čechách, 1993), kde sa naposledy objavil na filmovom plátne. Rozhodne viac hereckých príležitostí mu priniesla Československá televízia.
Ako herec sa uplatnil v rozhlase a, samozrejme, v dabingu, kde často daboval napr. francúzskeho herca Jeana Gabina a talianskeho herca Buda Spencera. Uplatnil sa aj ako rozprávač (napríklad Míša Kulička) a na audio nosičoch s rozprávkami s Hurvínkom (zločinec Drsňák).
Bol presvedčeným komunistom a členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Za svoje herectvo v roku 1973 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 titul národného umelca. Po roku 1989 sa stiahol do ústrania.
Herec Josef Větrovec zomrel už tak trochu zabudnutý 11. februára 2002 v Prahe.
Narodil sa 5. marca 1922 v českej Plzni v robotníckej štvrti Petrohrad. Vyučil sa za zámočníka v plzenskej Škodovke. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do organizovania odbojovej činnosti. V roku 1943 bol zatknutý gestapom (Tajná štátna polícia) za rozmnožovanie ilegálnych letákov. Väznený bol najskôr v Plzni na Boroch, potom v českom Terezíne a nakoniec v koncentračnom tábore v Buchenwalde (Nemecko).
S divadlom začal ešte ako ochotník pred vojnou vo svojej rodnej Plzni. Po druhej svetovej vojne od roku 1946 až do roku 1960 tu pôsobil aj profesionálne ako herec v plzenskom Divadle Josefa Kajetána Tyla, kde vytvoril celý rad pozoruhodných rolí. V roku 1960 odišiel do Prahy do súboru Divadla E. F. Buriana, kde pôsobil až do roku 1990, keď odišiel do dôchodku. V tomto divadle bol 15 rokov aj riaditeľom.
Josef Větrovec herectvo nikdy neštudoval, ale rokmi praxe sa z neho stal vynikajúci herec. Vďaka svojmu plastickému herectvu a krásnemu hlbokému hlasu bol hercom charakterových, dramatických i komediálnych postáv.
S filmom prvý raz prišiel do styku až po svojom definitívnom príchode do Prahy, vďaka úlohe muža v krčme v Čechovovej dráme Kohout plaší smrt (1961). Populárnym sa stal svojím jednoduchým herectvom bodrých a politicky uvedomelých dedinských, ale aj mestských hrdinov. Taký bol napríklad riaditeľ Grochol (Lucie, 1963), kapitán (Ukradená vzducholoď, 1966), akrobat Vencl (Lidé z maringotek, 1966), šéf Paul (Já to tedy beru, šéfe…!, 1977), riaditeľ divadla (Já už budu hodný, dědečku!, 1978), Obrist (Pan Vok odchází, 1979), Franta Chovanec (Zralé víno, 1981 a Mladé víno, 1985), komisár First (Anděl s ďáblem v těle, 1983 a Anděl svádí ďábla, 1987) a riaditeľ nemocnice (Jak básníkům chutná život, 1987 a Konec básníků v Čechách, 1993), kde sa naposledy objavil na filmovom plátne. Rozhodne viac hereckých príležitostí mu priniesla Československá televízia.
Ako herec sa uplatnil v rozhlase a, samozrejme, v dabingu, kde často daboval napr. francúzskeho herca Jeana Gabina a talianskeho herca Buda Spencera. Uplatnil sa aj ako rozprávač (napríklad Míša Kulička) a na audio nosičoch s rozprávkami s Hurvínkom (zločinec Drsňák).
Bol presvedčeným komunistom a členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Za svoje herectvo v roku 1973 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 titul národného umelca. Po roku 1989 sa stiahol do ústrania.
Herec Josef Větrovec zomrel už tak trochu zabudnutý 11. februára 2002 v Prahe.
