Bratislava/Praha 14. októbra (TASR) – Filozof, vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a politik Martin Palouš prevzal žezlo po svojom otcovi, filozofovi a disidentovi Radimovi Paloušovi. Takisto ako jeho otec, ktorý bol hovorcom Charty 77 v rokoch 1982-1983, ujal sa Martin Palouš tohto postu v roku 1986. V stredu 14. októbra má Martin Palouš 70 rokov.

Na tieto časy neskôr spomínal slovami: „Chartu som podpísal náhodným spôsobom a o dôsledkoch som veľmi nepremýšľal. Bola to dokonalá konšpirácia, podpísal som ju u Nemcovcov na Ječnej ulici, blížili sa Vianoce roku 1976 a doma som nič nepovedal. Ale nepovedal to ani otec, ktorý ju podpísal tiež."

Martin Palouš sa narodil 14. októbra 1950 v Prahe. Jeho otec Radim Palouš (1924-2015) bol český v filozof a vysokoškolský pedagóg, v rokoch 1990-1994 bol rektorom Univerzity Karlovej.

Rodina Paloušovcov sa v období normalizácie stala jedným z centier vtedajšieho opozičného života. Centrum Kampakadémie, ako svoje spoločenstvo nazvali jeho členovia, nadväzovalo na bohatú českú tradíciu bytových seminárov spojených napríklad aj s profesorom Janom Patočkom.

Martin Palouš vyštudoval chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK, štúdium ukončil v roku 1973 titulom RNDr. Štúdium filozofie na tej istej škole sa mu podarilo absolvovať v roku 1977, teda tesne predtým, než ho začal komunistický režim prenasledovať za podpísanie Charty 77. Navyše sa jeho manželkou stala Pavla Němcová pochádzajúca taktiež z disidentskej rodiny Němcovcov.

Po tom, ako Martin Palouš prišiel o zamestnanie, musel sa živiť upratovaním či prácou v kotolni. Tlak komunistického režimu sa stupňoval tým viac, čím intenzívnejšie sa o disidentov zaujímali zahraničné médiá. Výsluchy Štátnej bezpečnosti boli na dennom poriadku.

„Či som mal strach? Som trochu klaustrofobik. Bez hodiniek človek nevie ako rýchlo uteká čas. Steny začali padať, padá tieseň a zmätok, ale nie je to strach," spomínal na tieto chvíle Martin Palouš. V roku 1986 sa stal jedným z hovorcov Charty 77.

Jeho otec, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1982 a 1983, o týchto časoch povedal: „Keď sa syn Martin sa stal hovorcom Charty 77, znamenalo to prenasledovanie celej rodiny. Spomínam si, ako raz viezli moje vnučky do materskej školy autom ŠtB, pretože sme boli všetci zadržaní. Keď stálo pred našim domom auto s dvoma pánmi, susedia už vedeli, čo sa deje."

V Novembri 1989 patril Martin Palouš k zakladateľom Občianskeho fóra a stal sa tiež jedným z poslancov, ktorí boli v januári 1990 kooptovaní do federálneho parlamentu. V prvom porevolučnom roku sa v Občianskom fóre (OF) vyostrila diskusia o ďalšej podobe tohto politického hnutia. Martin Palouš reprezentoval krídlo, ktoré chcelo zachovať OF ako široké hnutie bez ideologického vymedzenia.

Vo voľbách nového predsedu 13. októbra 1990 kandidoval Palouš proti Václavovi Klausovi, ktorý zastupoval pravicovú skupinu orientovanú najmä na ekonomické reformy. Klaus súboj prekvapivo vyhral. Keďže spory pokračovali, v roku 1991 založil Klaus Občiansku demokratickú stranu, zatiaľ čo intelektuálnejšia časť OF sa pretransformovala do Občianskeho hnutia.

Martin Palouš sa potom orientoval najmä na oblasť zahraničnej politiky. V rokoch 1990-1992 a 1998-2001 zastával funkciu námestníka ministra zahraničných vecí Českej republiky. Vyučoval na Univerzite Karlovej, aj na viacerých zahraničných vysokých školách. V rokoch 1994-1998 zastával post predsedu Českého helsinského výboru.

V roku 2001 sa stal českým veľvyslancom v Spojených štátoch amerických. Vo funkcii pôsobil do roku 2005, v rokoch 2006–2011 bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Stálej misie Českej republiky pri OSN. V období rokov 2011-2012 pôsobil ako riaditeľ Knižnice Václava Havla. V roku 2018 ho zvolili za člena Rady Ústavu pred štúdium totalitných režimov.

Martin Palouš je autorom viacerých odborných prác, venuje sa tiež prekladom diela filozofky Hannah Arendtovej. V súčasnosti pôsobí na Floridskej medzinárodnej univerzite v Miami.