Lonquén/Bratislava 28. septembra (TASR) – Dodnes je uznávaný ako medzinárodný symbol odporu proti režimu diktátora Pinocheta a boja za ľudská práva nielen v Čile, ale aj v ďalších krajinách Latinskej Ameriky. Od narodenia Victora Jaru, čilského básnika, speváka a politického aktivistu, uplynie v stredu 28. septembra 90 rokov.

Victor Lidio Jara Martínez sa narodil 28. septembra 1932 v meste Lonquén, neďaleko hlavného mesta Santiago v chudobnej roľníckej rodine. Negramotný otec Manuel Jara opustil rodinu ešte počas jeho ranného detstva. Jeho matka Amanda, ktorá vedela čítať aj písať, poskytla synovi základné vzdelanie a naučila ho hrať na gitare. Sama často spievala a hrávala na gitare i klavíri na miestnych oslavách. Matka zomrela keď mal 15 rokov.

Victor Jara začal po smrti matky študovať účtovníctvo, ale čoskoro prestúpil do kňazského seminára, odkiaľ sklamaný pomermi v cirkvi, odišiel slúžiť do armády.

Po návrate domov sa intenzívne venoval ľudovej hudbe a štúdiu divadla na čilskej univerzite. V polovici 50. rokov začal spievať v hudobno-tanečnej skupine Cuncumen. Od konca 50. rokov sa podieľal aj na režírovaní mnohých divadelných hier.

Bol členom latinskoamerického folkového hnutia Nueva cancion. Svoj prvý sólový album vydal v roku 1966. Jeho baladicky ladené gitarové piesne, obsahujúce prvky tradičnej ľudovej hudby a texty s častým ľavicovo-politickým kontextom, sa stali veľmi populárne. Na jeho umelecký vývin mal vplyv aj básnik Pablo Neruda.

Od konca 60. rokov sa stal Victor Jara podporovateľom a aktivistom koalície ľavicových strán Ľudová jednota, za ktorú kandidoval Salvador Allende na post prezidenta. Pred voľbami v roku 1970 sa priamo zapojil do jej volebnej kampane, keď na mítingoch strany organizoval koncerty.

Vojenská junta na čele s generálom Augustom Pinochetom zvrhla 11. septembra 1973 prezidenta Allendeho a po krvavom prevrate sa dostala k moci. Hneď na druhý deň, 12. septembra ráno, prišli pučisti po Victora Jaru, ktorý patril medzi najznámejších latinskoamerických folkových pesničkárov.

Umelca zadržali na Technickej univerzite v Santiagu a spoločne so stovkami vojenskej junte nepohodlných občanov - študentov a predstaviteľov inteligencie - ho odviezli na futbalový štadión v Santiagu, ktorý sa zmenil na obrovské väzenie. Tam bol podrobený vypočúvaniu a brutálnemu mučeniu. Zlomili mu rebrá a rozdrvili všetky prsty na rukách, aby nemohol písať a hrať na gitare. Poslednú báseň, ktorú sa jednému zo spoluväzňov podarilo prepašovať zo štadióna v topánke, stihol napísať tesne pred smrťou.

Victor Jara zomrel spolu so stovkami ďalších zadržaných pri hromadnej poprave na "štadióne smrti" 16. septembra 1973. Jeho telo, pohodili na predmestí Santiaga, v márnici ho spoznala až jeho manželka Joan Jaraová. Z výsledkov neskôr realizovanej súdnej pitvy vyplynulo, že na jeho tele boli stopy 44 strelných rán. V roku 2003 premenovali štadión v Santiagu na "Victor Jara Stadium" ("Štadión Victora Jaru").