Bratislava 24. decembra (TASR) – Človek by mal počas vianočného obdobia zaradiť neutrál alebo spomaliť a nájsť si viac času pre seba, svoje vnútro, rovnako by si mal uvedomiť aj to, prečo je na tomto svete a kde chce smerovať. V rozhovore to pre TASR uviedol jezuita Miloš Lichner, ktorý je na Trnavskej univerzite prorektorom pre vonkajšie vzťahy. Povedal aj to, prečo niektorí ľudia chodia do kostola len cez sviatky, ale i to, ako slávia sviatky jezuiti.


Čo by pre dnešného človeka, uponáhľaného a zahlteného množstvom informácií elektronickej doby, mali znamenať Vianoce?

Tieto sviatky by mali byť o stíšení sa, nájdení si času pre seba, svoje vnútro a pre svoj vzťah s Bohom. Nie je to však len o vzťahu voči sebe, ale aj o vzájomných vzťahoch s blízkymi. Človek by mal akoby zaradiť na neutrál, aspoň sa o to pokúsiť, alebo dať nižšiu rýchlosť a viac času venovať tomu, aby si usporiadal svoj život a uvedomil si, prečo je tu a kam chce ísť v tomto živote, ale aj to, prečo sú tu tieto sviatky.


V čom spočíva pravá podstata Vianoc?

Pre nás veriacich ľudí je podstatou Vianoc alebo slávnosti Narodenia Pána pripomínanie si toho, že Ježiš Kristus – pravý Boh a pravý človek – prichádza, aby sa narodil na tomto svete. Tu si môžeme všimnúť prepojenie medzi Vianocami a Veľkou nocou, na ktoré poukazovali cirkevní otcovia. Nejde tu len o malé dieťatko v Betleheme, ale rodí sa Boží syn, aby nás vykúpil. Veľká noc nám ukazuje zavŕšenie jeho života – smrť a zmŕtvychvstanie, to, prečo prišiel. Obidvoje tvoria jeden krásny veľký celok a práve Vianoce mi pripomínajú, že moje vykúpenie sa začína.


Ako by mal kresťan čo najlepšie prežiť vianočné obdobie tak, aby ho zužitkoval čo najlepšie?

Je to veľmi individuálne. Vianoce sa nám skomercionalizovali. Nič proti, ak si napriek tomu alebo vďaka tomu dokážeme uvedomovať, čo je na Vianociach najpodstatnejšie. Zoberme si napríklad darčeky, ktoré sa kedysi dávali len na Vianoce a teraz sa dávajú aj na Mikuláša, a nezriedka sa stretávame aj s adventnými darčekmi. Celé sa nám to posúva určitým smerom, ktorý je pochopiteľný v tom vonkajšom svete, ale vždy je dôležité, aby sme našli správny smer. Je to na každom človeku, aby si opätovne určil rebríček hodnôt, v ktorom by mal byť na prvom mieste Boh, potom rodina a tak ďalej. Ak chce človek prežiť najlepšie Vianoce, tak by si mal, obrazne povedané, sadnúť a nanovo si dať celý život do správnych rámčekov.



Pre väčšinu ľudí je "najväčším" dňom práve 24. december, pre veriacich je to Ježišovo narodenie, ktoré slávime o deň neskôr. Z čoho to vyplýva?

Už v polovici 4. storočia máme v Ríme zdokumentovaný sviatok narodenia Krista. Ľudia sa ho snažili prežívať a cirkev umožňovala kňazom, aby pri tejto príležitosti slúžili aj včasnejšie sväté omše, preto je napríklad na Štedrý deň omša v ranných hodinách. Časom začali bývať aj sväté omše o polnoci na pripomenutie si toho, že o pár hodín sa narodí Kristus. Prepojenie môžeme vidieť aj v tom, čo hovoria evanjeliá, že anjeli sa zjavili v noci. Na druhej strane má polnočná omša určité čaro, hoci ozajstným sviatkom Narodenia Pána je 25. december. Pre mnohých ľudí sa to tak spojilo s polnočnou omšou.


Je pravdou, že kňazi majú počas vianočných sviatkov možnosť pritiahnuť viac ľudí do kostola a tým aj bližšie k Bohu?

Sviatky sú vždy obdobím, keď majú ľudia obvykle viac času a prirodzene ich to viac "ťahá" do chrámu. Pre kňaza tu je reálna možnosť a šanca osloviť viac ľudí. Preto je veľmi dôležité aj to, čo pripomínal Svätý Otec František, aby si kňazi dávali skutočne záležať na tom, aby pripravili veľmi kvalitnú homíliu nielen obsahovo, ale aj formálne, teda aby ju dobre predniesli. Samozrejme, vždy je to Boh, ktorý otvára ľudské srdcia, ale je to aj o tom a vždy existuje šanca osloviť ľudí, ktorí prichádzajú do kostola veľmi zriedkavo.


Sú vianočné sviatky časom, keď by sa mali ľudia spomaliť, nájsť pokoj a pohodu v rodinnom kruhu?

Istotne, pokiaľ nemajú príbuzných, ktorých chcú ponavštevovať, po celej Európe (smiech). Bolo by ideálne, keby to nebolo len na Vianoce, ale keby sme si ten čas na svojich blízkych našli počas celého roka.



Počas svätých omší praskajú mnohé kostoly takpovediac vo švíkoch, ľudia často stoja aj pred kostolom a v jeho okolí. Ako to vidíte vy, prečo ľudia zavítajú do kostola len počas Vianoc, respektíve cez veľkonočné sviatky.

V ranom stredoveku sa konal Štvrtý lateránsky koncil, ktorý reagoval na určité veci a dianie v cirkvi a spoločnosti. Povedal, že ľudia by mali aspoň raz do roka prijať sviatosť zmierenia a ísť ku svätému prijímaniu. Mnohí ľudia to tak prijali a myslia si, že im to raz do roka stačí. Keď sa ma na to ľudia opýtajú, či stačí prísť do kostola raz do roka alebo raz za mesiac, tak im to vždy prirovnám k manželskému páru. Aké by to bolo, keby sa manžel spýtal manželky, koľkokrát do roka alebo do mesiaca stačí rozprávať sa, aby zostali spolu ako manželia? Otázka sama osebe je veľmi zle postavená. Keď mám niekoho rád, tak s ním chcem byť často. A to by sme mali ľuďom pripomínať bez toho, aby sme ich z niečoho vinili. Keď ľuďom záleží na Bohu, chcú s ním byť čo najčastejšie.


Dá sa nejakým spôsobom vyzvať ľudí, aby si našli čas na návštevu kostola aj počas iných dní v roku?

Mnoho ľudí vyrastalo v prostredí, kde neboli vedení k tomu, aby vieru prežívali intenzívne. Dá sa to dosiahnuť rozhovormi a predovšetkým modlitbou za ľudí. Starí kňazi ma vždy viedli k tomu, aby som sa modlil za ľudí, ktorým sa budem prihovárať, či už pri rodinnej návšteve alebo pri svätej omši, pretože len Boh je ten, ktorý mení ľudské srdcia. Svätý Augustín v 4. storočí často začínal svoje homílie slovami: "Ak Boh dá, pochopíte, čo chcem povedať."


Ako si spomínate na slávenie Vianoc vy ako dieťa?

Ja som vyrastal s mamou, keďže som mal rozvedených rodičov. Mám veľmi krásne spomienky. Ako malý som sa vždy snažil zistiť, ako sa darčeky pod stromček dostali. Mama vždy všetko poctivo nachystala a neskôr, keď som už bol starší, som jej pomáhal. Vždy to malo taký slávnostný charakter, modlili sme sa, spievali a rozprávali sme sa. Samozrejme, tešil som sa aj na darčeky. Išli sme na návštevu ku blízkym priateľom, kde sme si odovzdali darčeky. Potom sme spolu s partiou kamarátov išli miništrovať na polnočnú omšu v Nitre.


A ako je to teraz, keď ste jezuitom?

Teraz slávim Vianoce v Bratislave. O šiestej sa schádzame na modlitbu svätého breviára, stretávame sa ako komunita. Potom ideme do jedálne, kde nám predstavený zaželá pekné sviatky, pomodlíme sa a začína tradičná večera. Keďže každý z nás je z iného konca republiky, aj večera je premiešaná jedlami podľa zvykov z rôznych kútov Slovenska. Zaspievame si koledy, rozdávame si darčeky. Pár týždňov pred Vianocami si vylosujeme jedného člena komunity, ktorému pripravíme darček. Na večeru pozývame aj starších ľudí z okolia kostola, ktorí sú osamelí. Ide zhruba o sedem - osem ľudí.


Toto obdobie charakterizujú aj darčeky. Čo je pre vás najväčším darčekom?

Viem, že to hovoria všetci, ale pre mňa je to čas vyhradený pre rodinu a priateľov. Domov chodievame 26. decembra na pár dní a koniec roka potom trávime spolu s rodinami a priateľmi. Je nás zhruba 80 a takto spolu trávime Silvester. Keď som doma, tak sa snažím spolu s mamou navštíviť rodinu a mať čas na blízkych. Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že priatelia sú vzácni, a snaží sa o to, aby priateľstvá boli ešte krajšie.



Ľudia sú v tomto období viac solidárnejší a štedrejší. Príkladom sú aj financie, vyzbierané v rámci koledníckej akcie Dobrá novina. Čím je to podľa vás spôsobené?

Je to nastavením ľudí, ich citlivosťou a vnímavosťou. Teším sa, že my Slováci sme veľmi štedrí. Veľké štedré srdcia ľudí vidieť aj počas roka, keď sa organizujú rôzne zbierky na pomoc ľuďom v trápeniach, napríklad aj teraz pre ľudí v Prešove. Stále máme v sebe kus dobra, či už sme veriaci alebo neveriaci. Vieme a aj chceme sa podeliť, a to je prejav určitej ľudskosti. Tomu sa veľmi teším.


Vianočné obdobie pokračuje pre veriacich po 25. decembri aj sviatkom sv. Štefana a toto obdobie vyvrcholí sviatkom Zjavenia Pána – Traja králi. Ako by sa dalo definovať toto obdobie z cirkevného pohľadu? Predsa len ide o dôležitú časť roka.

Z cirkevného pohľadu ide o vianočný cyklus, kde 25. decembra je sviatok Narodenia Pána. Máme advent, ktorý je začiatkom cirkevného roka. Ale keďže v 4. storočí došlo k tomu, že pohanský cisár nariadil sláviť aj január, tak sa cirkev prispôsobila, aby sa tie pohanské bujaré oslavy dali pre kresťanov do určitej formy. Je to vianočný cyklus, ktorý je veľmi krásny. Je zaujímavé, že napríklad hneď po sviatku Narodenie Pána je 26. decembra sviatok sv. Štefana, prvomučeníka, neskôr je sviatok sv. Jána či betlehemské Neviniatka. Z teologického hľadiska je to zaujímavé, pretože máme sviatky Narodenia Pána a zrazu nám cirkev pripomína vážne veci. Tu si ako kresťania uvedomujeme, že nasledovanie malého dieťatka Ježiša Krista prináša so sebou aj vážne následky. Verné nasledovanie Krista so sebou prináša aj určitú náročnosť v každom ohľade nášho života, pretože vždy je to o rozlišovaní, že sa zriekame niečoho, čo nás odvádza od Boha. A to niekedy môže človeka priviesť, ako v prípade sv. Štefana, k mučeníckej smrti. Vianočné sviatky nám okrem krásy poukazujú aj na vážnosť toho celého.