Bratislava 23. septembra (TASR) - Profesionálnej divadelnej činnosti sa venuje už vyše polstoročie. Svoj pantomimický príbeh otvoril v Prahe postavou Kefka, ktorú divákom predstavil aj na bratislavskej Malej scéne. V roku 1968 sa rozhodol odísť z Československa. Druhý domov našiel v Kolíne nad Rýnom. Tam premenil starú tlačiareň na divadlo a založil aj medzinárodný festival pantomímy, s Kaukliarom napokon prišiel aj na Slovensko.

Umenie svetoznámeho míma, ktorý sa narodil v Streženiciach pri Púchove, obdivovali diváci v 55 krajinách sveta. Choreograf, režisér, pedagóg, ale aj výtvarník sa nebráni žiadnym témam. Ochotne hovorí o svojich začiatkoch, 21. auguste 68, emigrácii, vypredaných divadlách či Krížovej ceste. "Naučil som sa Slovensko milovať. Mal som možnosť pocítiť, že aj my Slováci nemusíme stále byť zodpovední niekomu inému za to, čo robíme. Môžeme si zobrať zodpovednosť do svojich vlastných rúk," uviedol okrem iného v exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Milan Sládek.

Dráhu profesionálneho míma ste odštartovali v debutovej pantomíme Boule (Hrča), ktorá mala premiéru v Prahe 11. marca 1960. To je vyše polstoročie! Máte dobré spomienky na svoje začiatky?

Tá premiéra a celá jej predpríprava bola spojená s úžasným entuziazmom a radosťou, že sa človek môže dostať na preslávené javisko s umením, ktoré bolo vtedy ešte veľmi neznáme a s predstavením, ktoré malo u obecenstva, ale aj kritiky, veľmi veľký úspech. Bolo to pre mňa o to vzácnejšie, že som bol v podstate veľmi neskúsený mladý človek, ktorý mal ešte plno všelijakých komplexov a ešte nedoriešených problémov, čo sa týka ďalšieho vývoja tohto umenia a mňa v ňom. Ale mal som pocit, že vedenie divadla aj herci, ktorí so mnou spolupracovali, ktorí neboli mnohokrát mímami, ale boli buď tanečníkmi, dokonca jedna operná speváčka tam robila, že všetci mi dávali najavo, áno, my stojíme za tebou, podporíme ťa.

Kritika vás v tom čase hodnotila a dala na jednu úroveň s vtedajším českým mímom Ladislavom Fialkom...

To ma najviac potešilo. Dokonca mnohí písali, že začínam novú cestu, úplne nový spôsob. Skutočne to bola nová cesta, pretože Fialka, ale aj mnohí, povedzme vo Francúzsku žijúci mímovia, robili hlavne krátke javiskové tvary. Ja som sa pustil do celovečernej pantomímy a v podstate som touto formou inšpiroval aj mnohých iných mímov vo svete.

Písal sa rok 1960, bolo v tom čase ťažké preraziť s pantomímou?

Samozrejme, ľahká doba nebola. To sme si mnohokrát neuvedomovali, človek v tom žije ako také zvieratko a prispôsobuje sa, ale postupne sa to ukazovalo, najmä keď som sa potom dostal naspäť do Bratislavy. Tá situácia bola omnoho uzavretejšia ako v Prahe. To, čo v Prahe robilo divadelné Studio, hlavná organizácia, ktorá pod sebou zastrešovala malé divadelné skupiny, takéto niečo v Bratislave neexistovalo. Tu bol hlavne ten monolit - národné divadlo, potom Nová scéna a tým to aj končilo. Keď sme sem prišli, pocítili sme, čo to je, prísť na pole neorané, museli sme hľadať ľudí, ktorí na nás začali veriť. A po prvej premiére v roku 1962, ktorú sme robili na Vajnorskej ulici v divadle Horizont, sme si začali budovať svoje obecenstvo.

Vyštudovali ste sa drevorezbárstvo, hlásite sa k tomu aj v životopise, ale napokon ste sa predsa dostali k tichému umeniu míma. Údajne pri tom asistovala istá kniha...

Ako chlapec som chcel strašne byť hercom. Chodil som do kina, díval som sa na deti, ktoré hrali roly a strašne som závidel. Potom som začal kresliť, od švagra som dokonca dostal olejové farby, tak som aj maľoval. Chodil som na kurzy, ktoré kedysi dával v Považskej Bystrici pán Vincent Hložník a neskôr akademický maliar Fero Kráľ. On mi práve hovoril, bolo mi asi 14, prihlás sa na talentové skúšky na Umeleckú priemyslovku v Bratislave, čo som urobil a bol som prijatý. Tá plastika, modeloval som tam ležiacu kravu, tak tá bola asi silnejšia ako moje farebné cítenie, tak som sa dostal na rezbárske oddelenie. Bol som z toho trošku smutný, lebo všetci sme chceli byť grafici a maliari, ale neskôr som zistil, že nič lepšieho sa mi nemohlo stať.

Foto: TASR

Rezbárske umenie zrejme teda využívate aj vo svojej profesii míma...

Ako sochár využívam cítenie v priestore, ako maliar cítenie v priestore rámu javiska. Vybudoval som si vlastnú cestu pantomímy od realistického vnímania k štylizovanému. Keď to môžem porovnať s tým, čo sa teraz deje, to sú v podstate veľké školy, ktoré vyučujú svoje vlastné kópie a tým pádom sa pantomíma stratila trošku z povedomia ľudí, pretože keď poznáte Picassa, nepotrebujete vidieť jeho desať kópií. Za to, že stále existujem, môžem vďačiť práve tým svojim skúsenostiam.

A ako to bolo s tou knižkou Františka Kožíka Najväčší z pierotov?

Bolo to šťastie, že som vstúpil do malej školskej knižnice, vytiahol som ju z regálu a tým pádom som bol stratený (smiech). To už som vedel, že nič iného robiť nemôžem, iba pantomímu. Je to krásne napísaná biografia Jeana Gasparda Deburaua, ktorý bol po matke Čech. A veľmi znalecky popísaný spôsob hry, akým Deburau hrával svojho Pierota. To bola pre mňa skutočne biblia.

Ďalšie informácie o pantomíme v tej dobe bolo zrejme ťažké nájsť, keďže bola neznáma...

Preto mi neostávalo nič iné, ako sa prihlásiť na VŠMU na herectvo. Myslel som si, áno, pantomíma je herecké umenie. A je to tak. Dodnes som presvedčený o tom, že je to najčistejšie herecké umenie. Bol som prijatý medzi prvými a rok som bol v triede u pána Júliusa Pántika. Takého velikána ako bol pán Záborský, som mal ako pedagóga na javiskovú reč. Nebol so mnou spokojný (smiech). On hovoril nádherne, ja som mal trošku sykavky, ale on si so mnou dal prácu, naučil ma, kde mám posadiť zvuk, púšťať vzduch a tým sa mi to dalo do poriadku. Dokonca som hrával. Pán Zachar ma mal rád, obsadzoval ma do niektorých svojich slovenských írečitých hier. Bol som ním dokonca neskôr obsadený do jeho televíznej inscenácie Drotár. Mohol som tak poznať osobnosti, ktoré dnes pre SND veľa znamenajú.

A kedy prišlo rozhodnutie vytvoriť so spolužiakmi prvé pantomimické predstavenie?

Bolo to niekedy v apríli v roku 1958 v Klube v Dimitrovke. Milan Lasica bol mojím spoluhráčom, Darinka Poldaufová, Eva Mária Chalupová hrala Kolumbínku. Tajne sme spravili premiéru s nejakými dvoma reprízami. Navštívilo to vtedy takých 400-500 ľudí, čo bolo veľmi pekné. Dúfal som, že sa to nedostane na verejnosť, lenže náhodou tam bol kritik Emil Lehuta, ktorý o tom napísal pekné články do Večerníka. Samozrejme, že som bol pozvaný pánom Pántikom a hovoril mi - takto to nerob, to je buržoázne umenie (smiech), to sa do našej spoločnosti nehodí. Lenže on ma nepresvedčil.

Dôležitú úlohu vo vašom živote zohral aj český režisér Emil František Burian a jeho divadlo...

Práve pán Lehuta na jednom festivale pražského divadla D34 oslovil jeho riaditeľa pána E. F. Buriana, že či by ma nezobral do jeho novootvorenej školy, ktorá vychovávala nielen hercov, dramaturgov, ale aj režisérov. Zobral ma bez toho, že by som musel robiť nejaké skúšky s tým, že však je Slovák. Preložil som tam do pantomimickej formy Čechovovu poviedku Smrť úradníka a na semestrálnych skúškach bol aj pán Burian, zobral ma nabok a hovoril mi: "Starý, keď máš nejaký nápad, ja ti ho pomôžem dostať na javisko". To ma tak pozdvihlo, celé leto som sa zaoberal libretom, pracoval som na ňom s tanečníkom z divadla D34 Eduardom Žlábkom. Keď sme sa vrátili po divadelných prázdninách naspäť do Prahy, pán Burian zomrel. Takže všetky tieto veľké plány sa zdali byť pochované. Ale jeho manželka, pani Zuzana Kočová nám potom dovolila, aby sa predstavenie spravilo. Pracovali sme na tom od novembra do februára, český skladateľ Alois Palouček nám k tomu robil veľmi peknú hudbu a premiéra bola veľmi, veľmi dobre prijatá od obecenstva. Divadlo bolo vypredané, tých 700 miest bolo plných, no krajší začiatok si neviem predstaviť.

Foto: TASR

Potom vaše kroky smerovali do Bratislavy, priniesli ste so sebou aj predstavenie Hadrář, uvádzalo sa na Malej scéne pod názvom Starinár. Práve na Malej scéne ste vytrvali až do roku 1968. Potom ste z Československa odišli. Čo vás čakalo vo Švédsku a prečo ste napokon skončili v nemeckom Kolíne nad Rýnom?

Rok a pol som bol vo Švédsku. Bolo dobré, že som tam mohol vyučovať, robiť predstavenia. Mal som kontakt s jednou štátnou agentúrou, ktorá ma s mojím malým súborom prehnala po celom Švédsku. To som urobil asi trikrát, ale mal som pocit, že Kolín nad Rýnom mi viac charakterovo vyhovuje. Neskôr som zistil, že ten pocit bol správny. Kolínčania majú niečo z Talianov, ostalo tam niečo zo Starého Ríma, Francúzi ich trošku ovplyvnili. Je to taký omnoho voľnejší, veľmi humorom obdarovaný národ. Po ľudskej stránke som tam bol veľmi spokojný, ale stále som si nemohol nájsť miesto. Síce som robil po Európe predstavenia, dokonca som robil v jednom televíznom belgickom seriáli, chodil som po festivaloch vo Francúzsku, Švajčiarsku, ale chýbalo mi divadlo. V roku 1973 som objavil opustenú tlačiareň a rozhodol som sa to divadlo tam urobiť.

Tak vznikol Theater Kefka...Vôbec ste nemali strach, že o pantomímu nebude záujem?

Skoro všetci si za mojím chrbtom ťukali na čelo, Kolín má jednak karneval, dodnes ním Kolínčania žijú, a opera mala a stále má dobrú úroveň a veľkú popularitu. Vyzeralo to tak, že naozaj mám mať strach, že o toto umenie nebude záujem. A skutočne to tak bolo. Po tých prvých otváracích predstavenia ešte v starej sezóne v roku 1974, v tej novej sezóne tam nikto nechodil. Keď sme mali už päť ľudí, tak sme hrali. Povedal som si, my to musíme presadiť. Keď ľudia nepoznajú trošku inú formu, oni poznali Marcela Marceaua, musíte ich presvedčiť o tom, akým spôsobom sa ešte dá pantomíma robiť. Postupne sme sa stávali známejšími, ľudia ostávali po predstavení a ospravedlňovali sa za iných, čo neprišli (smiech) a hovorili o tom ďalej. Robil som ešte jednu vec, ktorá je veľmi dôležitá. Chodieval som do škôl, rozprával som o pantomíme, hral som, takže k nám začali chodiť mladí ľudia a potom sa rodičia čudovali, že kam tie deti chodia, tak chodili tiež (smiech).

K úspechu určite pomohol aj prvý medzinárodný festival umenia pantomímy Gaukler, ktorého tradíciu ste v divadle Kefka začali v roku 1976. Znamenal veľa pre spopularizovanie pantomímy?

Hneď prvý rok mal nesmierny úspech. To bol absolútny zlom v popularite. Divadlo malo 86 miest a tri mesiace dopredu sme boli vypredaní. Veľmi rýchlo sme sa stali známi v Nemecku. Divadlo ma postavilo na nohy a dalo mi silu. Myslím si, že som mal šťastie v tom, že doba po roku 1968 mala iný charakter v západných krajinách ako u nás. Išlo tam o zmenu spoločnosti, spoločenského cítenia, zodpovednosti. Boli tam témy ako emancipácia žien, pacifistické demonštrácie, rovnoprávnosť sexuálnych minorít. Prekvapovalo ma, že sa o nich tak otvorene diskutovalo. Znamenalo to, že aj mladí ľudia boli otvorení pre všetko, čo je nové.

Ostaňme ešte pri vašom festivale pantomímy, ktorý sa 20 rokov po tom, čo ste ho iniciovali v Nemecku, stal aj súčasťou Slovenska. Ako napokon skončil Kaukliar?

Zanikol. Ten posledný nebol vôbec podporovaný verejnými orgánmi, je to veľká škoda. Dodnes by tu mohlo byť centrum európskej pantomímy. Na to tá Aréna má, aj Bratislava má na to. Za to by sa mali tí ľudia, ktorí kvázi zastupovali kultúru, ale ju nezastupovali, za to by sa mali hanbiť. Tu nejde o moju osobu, či sa cítim byť urazený alebo nie. Ide o to, že zodpovední nevedeli rozpoznať kvality slovenských umelcov. A v tej dobe nevedeli povedať - dobre, podporíme to. Neboli to žiadne veľké peniaze, čo som dostal. Dokonca som mal reálnu možnosť dostať na ten projekt peniaze od EÚ, aby som tento inštitút tu založil, ale nikto to nepodporil.

Počas tej viac ako polstoročnej umeleckej dráhy ste vytvorili takmer 50 autorských inscenácií, účinkovali ste v 55 krajinách sveta, v mnohých, pravdaže, viackrát... Máte svoje obľúbené miesto, krajinu, kde si vy a pantomíma užívate čistý vzduch? Kde na svete sa umenie mímov cení najviac?

Keď ma začal Goetheho inštitút preháňať po svete, zistil som, že pantomíma v tom období - koncom 70. a 80. rokov prevalcovala celý svet. Hrával som v divadlách s kapacitou najmenej 500 miest. Všade kde sme prišli, boli divadlá skutočne vypredané a mal som pocit, že ľudia veľmi dobre rozumejú, čo robím. Potom neskôr ma pozývali do Japonska, vystupoval som tam niekoľkokrát, dokonca som tam režíroval Žobrácku operu s jedným japonským súborom, ale hlavne to bola Indonézia. Tam som bol asi dvadsaťkrát, vyučoval som na akadémii. Povedali mi, že som ich inšpiroval k vlastnej ceste k pantomíme, tým že som ich nenútil robiť formy, ako stenu vytvárať a chodiť namieste, podporoval som ich kreativitu, nerobil som z nich svoje kópie.

V ostatnom predstavení Krížová cesta ste si vybrali za hracie prostredie ozaj netradičné miesto - predstavili ste sa v kostoloch... Bolo to zatiaľ to najpôsobivejšie miesto, na ktorom ste predviedli svoje umenie?

To nebolo moje rozhodnutie, k tej spolupráci v kostole som bol pozvaný, bolo to v Düsseldorfe, je to asi 4-5 rokov. Najprv som povedal, že nie, že sa neodvážim takúto strašne ťažkú tému znázorniť, ale keď som počul hudbu Marcela Duprého, tak mi dokonca ponúkala obrazy. Robím to dodnes veľmi rád, aj teraz som hral vo Frankfurte. Keď hrám v kostole, mám pocit, že sa vraciam ku koreňom umenia.

Ste vo skvelej fyzickej kondícii, ťažko by vám niekto hádal váš vek. Dáte svojim rovesníkom recept na večnú mladosť?

Ja si myslím, že v prvom rade musí byť človek strelený, ináč sa nedá nič iného robiť. To detské v sebe musí človek určitým spôsobom zachovať, ten pocit hravosti...

Veríte v náhody, osud? Spomeniete si na tú vašu kľúčovú náhodu?

Náhoda patrí k životu, nemôžete si všetko iba pripraviť, niečo vás prekvapí. Dôležité je, aby bol človek pripravený tú náhodu nejakým spôsobom uchytiť a ísť ďalej. Nepríjemná náhoda bol pre mňa 21. august 1968, ktorý pre mňa možno znamenal aj záchranu seba samého, aj toho, čo robím. Rozmýšľal som nad tým, čo by sa stalo, keby som tu zostal...

A k čomu ste dospeli?

Som vďačný za to, že som mohol zažiť to, čo som zažil. O to šťastnejší som sa vracal aj domov. Naučil som sa Slovensko milovať, spoznať ho viac, ako som ho poznal predtým, aj diferencovanejšie. Mal som možnosť pocítiť, že aj my Slováci nemusíme stále byť zodpovední niekomu inému za to, čo robíme, môžeme si zobrať zodpovednosť do svojich vlastných rúk.

Na Slovensko chodíte sporadicky. Slovenky a Slovákov vidíte a vnímate len pri určitých príležitostiach. Predsa však môžete asi najlepšie posúdiť, či sa menia, či sú iní, ako boli v roku 1968, či sa zmenili v 1992, potom o 10 rokov neskôr a či sa menia aj teraz...

Foto: TASR

Ja mám pocit, že áno. Prídete do reštaurácie a čašník sa s vami rozpráva, dokonca zažartuje a dokonca vás aj výborne obslúži, čo pred ôsmimi či desiatimi rokmi nebolo. Jedlo sa zlepšilo v reštauráciách. Cítiť, že je tu taká väčšia sebaistota, tí ľudia sú suverénnejší. To sa predtým nedalo, všetko bolo na jedno brdo robené. Teraz sú tu reštaurácie, ktoré majú vynikajúcu kvalitu, radi sa tam vraciate. Prešiel som si Slovensko a vidím, že sa to zlepšilo. Mestečká sa skrášľujú, cítiť v nich iný duch. Videl som to vlani v Medzilaborciach, keď som hral v Múzeu Andyho Warhola, Košice aké sú krásne. Aj keď nechápem, však Slovensko má jednu z najväčších nezamestnaností v EÚ... Najhorší šok pre mňa bol, keď som sa v tom 89-tom vrátil a bol som na Michalskej ulici. Okná boli porozbíjané, polootvorené, lata trčala. Pripadal som si ako v nejakom zlom sne. Hovoril som si, ako si môže jeden národ dovoliť svoje hlavné mesto takto nechať zdevastovať, ako tá Bratislava bola zdevastovaná, teraz sa to nedá porovnať.

Situáciu na Slovensku teda vnímate pozitívne...

Absolútne, nesmierne verím v mladých ľudí, ktorí už sú otvorenejší, ovládajú reči, už vidia aj to, čo sa deje u susedov. Slovensko je odsúdené k úspechu. Bude sa ďalej veľmi pozitívne vyvíjať, aj suverénnejšie bude. Ešte by som si predstavoval, aby sme sa s takou samozrejmou suverenitou vedeli postaviť medzi tie ostatné národy.

Na budúci rok vo februári oslávite významné životné jubileum, Milan Sládek bude mať neuveriteľných 75 rokov. Čo by ste si priali k výročiu?

Aby som mal takú silu, ako mal človek, ktorého dodnes strašne obdivujem, ktorý ma totálne šokoval a inšpiroval. Keď som letel na polročný pobyt do Tokia, v jednom časopise som našiel fotografiu japonského tanečníka butoh Kazua Ohna, ktorý začal svoju svetovú kariéru ako 72-ročný. Moja manželka je Japonka, navštívili sme ho, ona mi prekladala. Keď som videl tú fotku v novinách, myslel som si, božemôj, to bude nejaký... bude mať fialovú kúpeľňu a čierny baret... Bol to normálny starček, ktorý sa tešil, varil nám, rozprával, ukazoval nám svoje filmy. Pracoval ako učiteľ na dievčenskom gymnáziu a keď mal 60, musel ísť do dôchodku, tak si spravil kurz kuriča a kúril v tej škole, ale stále sa zaoberal pohybom a tancovaním. Prvé predstavenie spravil La Argentina a pobehal s tým celý svet. Bol to neuveriteľný starec. Pozval som ho na festival, mal 84 a bol ešte lepší ako predtým. Zomrel vlani ako 103-ročný. Mal som to šťastie, že som ho mohol tak zblízka spoznať.

Aké inšpirácie ešte vo vás driemu? K tomu životnému jubileu by ste mohli venovať nejaký darček aj svojim fanúšikom a priaznivcom pantomímy...

Bojím sa o tom hovoriť, dúfam, že to dobre dopadne (smiech). Už od 60. rokov mám nápad inscenovať Antigonu, ale tak, ako to robili v Starom Ríme, že budem hrať všetky postavy. Také dva - tri roky tento projekt pripravujeme na Malte, hudba je už skoro hotová. Dúfam, že by to mohla byť taká moja labutia pieseň. Bude to odvážne spojenie pantomímy so spievaným textom. Bol by som veľmi rád, keby sa tento neobvyklý projekt podarilo urobiť.