Nikózia 20. júla (TASR) - Cyprus je tretí najväčší ostrov Stredozemného mora a vďaka svojej geografickej polohe má veľký strategický význam. Dlhé desaťročia je tento ostrov - na ktorom sa podľa legendy vynorila z morskej peny starogrécka bohyňa krásy a lásky Afrodita - rozdelený na grécku a tureckú časť. Stalo sa tak po tureckej invázii na Cyprus. Začala sa 20. júla 1974 a bola odpoveďou na vojenský prevrat, za ktorým stála vojenská junta v Aténach s cieľom pripojiť ostrov ku Grécku. Odvtedy je Cyprus rozdelený - už 45 rokov.

Korene cyperského konfliktu siahajú hlboko do minulosti, pričom jedna strana obviňuje druhú. Historici sa však zhodujú na tom, že začiatok konfliktu sa datuje ku koncu koloniálnej éry, keď sa Grécko snažilo o pripojenie celého ostrova.

Foto: TASR/AP

Po londýnskych a ženevských rokovaniach podpísali v roku 1959 zástupcovia Spojeného kráľovstva, Grécka, Turecka a obidvoch národností cyperského obyvateľstva tzv. cyperské dohody. Na ich základe sa Londýn vzdal Cypru ako svojej kolónie a ostrov sa stal nezávislým štátom. Dňa 13. decembra 1959 bol za prvého prezidenta Cypru zvolený arcibiskup Makarios III. a krajinu prijali za 97. člena Organizácie Spojených národov (OSN).

Foto: Teraz.sk/Monika Voleková

Aj po vyhlásení Cyperskej republiky ostali vzťahy medzi cyperskými Grékmi a Turkami napäté. V rokoch 1963–64 prepukli medzi gréckymi a tureckými Cyperčanmi spory, ktoré sa vyostrili až do ozbrojeného konfliktu a v marci 1964 boli na ostrov povolané mierové sily OSN. Každá vlna násilných zrážok vyostrovala polarizáciu krajiny.

K vyostreniu situácie došlo v júli 1974, keď sa skupina nacionalistických dôstojníkov z Cyperskej národnej gardy s pomocou polovojenskej grécko-cyperskej organizácie EOKA-B, podporovanej vojenskou juntou v Aténach, pokúsila o prevrat s cieľom zvrhnúť vládu prezidenta Makariosa III. a pripojiť Cyprus ku Grécku. Prezident Makarios III. bol zosadený a nútený opustiť krajinu. Päťmesačný exil, po ktorom sa vrátil do vlasti a opäť ujal funkcie, našiel v Londýne.

Po týchto udalostiach na Cypre nasledovala odpoveď Ankary. Dňa 20. júla 1974 sa začala invázia tureckej armády na ostrov, ktorá pokračovala do 18. augusta 1974. Turecké jednotky obsadili počas vojenskej operácie severovýchodnú časť Cypru, ktorú obývali prevažne cyperskí Turci.

Foto: Teraz.sk/Monika Voleková

Invázia sa skončila rozdelením ostrova na severnú a južnú časť pozdĺž 180 km dlhej zelenej línie, ktorá sa tiahne dodnes naprieč ostrovom zo západu na východ. Tá nerozdeľuje iba ostrov, ale tiež hlavné mesto Cypru.

Nikózia je po páde berlínskeho múra jediným rozdeleným hlavným mestom na svete. Zároveň je hlavným mestom dvoch krajín súčasne: Cyperskej republiky, ktorá je od roku 2004 členom Európskej únie, a zároveň aj Severocyperskej tureckej republiky, ktorú od jej vyhlásenia v novembri 1983 okrem Turecka nikto medzinárodne neuznal.

Zelenú líniu alebo tzv. nárazníkovú zónu kontrolujú mierové sily OSN na Cypre UNFICYP (United Nations Forces in Cyprus). Mierová misia UNFICYP je jednou z najstarších mierových misií OSN a trvá nepretržite od roku 1964.

Foto: TASR/AP

Cieľom a poslaním misie je udržiavať status quo vnútri nárazníkovej zóny, zabezpečovať dodržiavanie prímeria medzi znepriatelenými stranami, prispievať k obnove a udržaniu práva a poriadku na ostrove a vykonávať humanitárne úlohy. Zároveň od roku 1974 oddeľuje ozbrojené sily nachádzajúce sa na ostrove v operačnom priestore nárazníkovej zóny UNFICYP. 

Prví príslušníci slovenských ozbrojených síl prišli do misie UNFICYP v máji 2001. Podľa Ministerstva obrany Slovenskej republiky aktuálne pôsobí v rámci tejto misie 242 profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR, pričom východnú časť tohto pásma - sektor číslo 4 s veliteľstvom vo Famaguste - zabezpečuje od septembra 2018 slovenská jednotka UNFICYP.