Liptovský Mikuláš/Bratislava 9. marca (TASR) – V 20. rokoch 20. storočia patril medzi zakladateľov skupiny davistov, teda združenia ľavicovo orientovaných spisovateľov a politikov. V 50. rokoch minulého storočia bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, väznený a odsúdený.
Vo štvrtok 9. marca uplynie 120 rokov od narodenia Daniela Okáliho, ľavicového politika, básnika, publicistu a literárneho kritika.
Daniel Okáli sa narodil 9. marca 1903 v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1917 - 1919 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a potom dva roky na gymnáziu v Trenčíne. V roku 1926 ukončil štúdium práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Počas štúdií v Prahe založil v roku 1922 spolu s Vladimírom Clementisom a Jánom Poničanom Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska. Z tohto združenia sa v roku 1924 sformovala komunisticky orientovaná skupina DAV, ktorá vydávala v rokoch 1924 až 1937 (s prestávkou v rokoch 1927 – 1928) rovnomennú kultúrno-politickú revue. Názov DAV pozostával z krstných mien členov skupiny: Daniel Okáli, Andrej Sirácky a Vladimír Clementis. Davisti sa významným spôsobom podieľali na formovaní politického a kultúrneho života v období prvej Československej republiky.
Archívna snímka davisti bratislavská skupina slovenský komunistický politik spisovateľ novinár diplomat Vladimír Vlado Clementis básnik Laco Novomeský Jozef Rybák Daniel Okáli Karol Svetlík ml. bratislavská ľavicová revue DAV osobnosti retro 20 -te roky Foto: TASR/Archív
Ako advokátsky koncipient pôsobil Daniel Okáli najskôr v Nových Zámkoch a Bratislave, neskôr ako samostatný advokát v Skalici.
Počas druhej svetovej vojny bol aktívnym členom protifašistického odboja. Po jej skončení zastával v rokoch 1945 - 1946 post šéfa Povereníctva Slovenskej národnej rady (SNR) pre vnútorné veci. Ďalšie dva roky pôsobil ako vládny splnomocnenec pre výmenu obyvateľstva s Maďarskom a viedol Československú presídľovaciu komisiu. V tom období sa angažoval pri premenovávaní obcí na juhu Slovenska. Napríklad Tornaľu vtedy premenovali na Šafárikovo, Gutu na Kolárovo, Varšany na Kalinčiakovo a Meder na Palárikovo.
Ako povereník vnútra SNR sa v roku 1950 podieľal na príprave a uskutočnení Akcie K (kláštory), počas ktorej boli na Slovensku zlikvidované mužské kláštory.
Politická kariéra Daniela Okáliho sa skončila vo februári 1951, kedy bol zatknutý a obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Vo vykonštruovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku ho v apríli 1954 odsúdili na 18 rokov väzenia. V roku 1960 bol na základe amnestie prezidenta prepustený na slobodu. Po prepustení z väzenia sa zamestnal ako referent v podniku Tatra.
V roku 1963 ho rehabilitovali a do roku 1979 pracoval ako vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Súčasne zastával aj funkciu prvého podpredsedu Matice slovenskej.
Daniel Okáli písal lyriku, okrajovo sa venoval aj prozaickej tvorbe. Hlavnou oblasťou jeho tvorivej práce však bola literárna kritika. Vydal zbierku proletárskej poézie Ozvena krvi a zápasov (1932).
Zaoberal sa medzivojnovou literatúrou, bol propagátorom povojnovej socialistickej literatúry. Ako kritik napísal Výboje a súboje (1973), Výboje a súboje 2 (1983), Literárna teória a kritika davistov (1976). Je autorom monografií Burič Gejza Vámoš (1971), Kritik Ján Igor Hamaliar (1974), Konfrontácie s Michalom Považanom (1978). Napísal aj monografiu O prekonávaní krízy v našej literatúre (1981).
Literárny kritik a publicista Daniel Okáli zomrel 23. november 1987 v Bratislave vo veku 84 rokov.
