Bratislava 10. januára (TASR) – Detské obete násilia môžu mať na policajnom výsluchu zábrany rozprávať o prežitých udalostiach. Tiež sa môže stať, že blízki ich predtým ovplyvňujú, ako majú vypovedať alebo že o niečom nemajú hovoriť. „Prípadne môžu mať problém s tým, že by mali vypovedať voči svojim rodičom alebo príbuzným, od ktorých sú citovo závislé. Aj keď sa tí možno nesprávali k nim vhodne alebo ich sexuálne zneužívali,“ povedala pre TASR klinická psychologička Zita Michlerová, ktorá pracuje s týranými deťmi.

Vypočúvanie na polícii je podľa nej stresová situácia aj pre dospelého, avšak deti sú navyše nezrelé a nevedia sa na situáciu pripraviť. Náročné môže byť tiež to, že na výsluchu sú samy bez blízkeho človeka, ktorému dôverujú. Na každom výsluchu sú prítomní dvaja policajti a zvyčajne aj prokurátor. „Podľa zákona musia byť pri výsluchu detí a takzvaných zraniteľných osôb aj psychológ a sociálny pracovník. Medzi zraniteľné osoby patria obete týrania, ľudia so zdravotným postihnutím a ďalší,“ priblížila Michlerová. Pri výsluchu detí, či už ako svedkov alebo obetí násilia, sa podľa nej zhotovuje aj videozáznam, aby nemuseli výpoveď podávať opakovane.

Na Slovensku sa nachádza niekoľko pracovísk, ktoré majú vytvorené špeciálne priestory na vypočúvanie detských obetí trestných činov. „Prostredie je civilnejšie, je to akoby herňa a dieťa je len s vyšetrovateľom, pričom všetci ostatní sú za nepriehľadnou stenou. Tlak spôsobený prítomnosťou neznámych osôb sa trochu eliminuje,“ vysvetľuje psychologička. V krízových centrách, v ktorých sa miestnosti nachádzajú, môže rozhovor s dieťaťom viesť napríklad aj odborný pracovník, s ktorým už dieťa má nejaký vzťah.

Ľudia, ktorí vedú výsluch s deťmi, by podľa Michlerovej mali mať aspoň základy vývinovej psychológie. „Vyšetrovateľ by mal vedieť citlivo odčítať z neverbálnych prejavov to, či dieťa nie je pod veľkým tlakom, a podľa toho na situáciu reagovať, napríklad aj zaviesť rozhovor na chvíľu na nejakú uvoľňujúcu tému,“ hovorí. Dôležité je podľa nej tiež to, aby si získal dôveru dieťaťa a nekládol mu sugestívne otázky, teda mu neponúkal odpoveď. Problematické môže byť aj to, že psychológovia na výsluch detí podľa Michlerovej niekedy nejdú podľa svojej odbornosti, ale podľa toho, kto môže.

Pripomína, že niektoré deti, ktoré sú obeťami trestných činov, môžu mať aj mentálne postihnutie alebo iný psychický problém a nedokážu formulovať odpovede. „Niekedy, napríklad pri sexuálnom zneužívaní, sa pri vypočúvaní používajú bábky alebo bábiky, na ktorých deti môžu ukázať, čo sa im stalo,“ priblížila Michlerová. Pôsobí aj ako súdna znalkyňa v odbore klinickej psychológie a tvrdí, že je veľmi dobré, ak je znalec prizvaný už k výsluchu dieťaťa, aby sa nemuselo znovu vracať k nepríjemným zážitkom.

Vyšetrovatelia by si so psychológom alebo sociálnym pracovníkom mali vopred dohodnúť stratégiu toho, ako budú výsluch viesť. „Ak aj nemajú špeciálnu miestnosť, psychológ zväčša prinesie na výsluch hračky a pomôcky, ktoré budia dojem hry,“ hovorí Michlerová. Doplnila, že keď navodí príjemnejšiu atmosféru, „aj detská obeť alebo svedok musí byť na úvod poučený o svojich povinnostiach a právach, a to zrozumiteľným spôsobom“.

Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová nedávno poukázala na to, že priestorov, ktoré sú prispôsobené na výsluch primeraný veku dieťaťa, by malo byť viac. V súčasnosti sú podľa nej na Slovensku iba štyri takéto miestnosti vybudované mimovládnymi organizáciami a jedna školiaca, ktorá patrí štátu. Ministerstvo spravodlivosti SR podľa hovorkyne rezortu Zuzany Drobovej momentálne realizuje projekt, ktorého súčasťou je budovanie špeciálnych výsluchových miestností, vytváranie metodiky na vypočúvanie zraniteľných obetí, edukačná kampaň a ďalšie.