Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Svoj zmysel pre divadelný kontrast a výraznú javiskovú reč predviedla aj v komédiách.
Autor TASR
Bratislava 31. júla (TASR) - Elena Petrovická patrila od začiatku kariéry k výrazným divadelným herečkám, čo predviedla na javisku martinského Divadla Slovenského národného povstania (dnes Slovenské komorné divadlo) a bratislavskej Novej scény. Divadelná, filmová, televízna, dabingová a rozhlasová herečka bude mať v sobotu 31. júla 80 rokov.
Elena Petrovická sa narodila 31. júla 1941 v Bratislave. K herectvu nemala ďaleko, jej mamou bola totiž Viera Bálintová, známa nenapodobiteľným hlasom z rozhlasových rozprávok.
Po skončení štúdia herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) prijala v roku 1962 angažmán v martinskom Divadle Slovenského národného povstania (dnes Slovenské komorné divadlo). V prvých rokoch zaujala interpretáciou mladých dramatických hrdiniek v Ostrovského Búrke (1963), v Lermontovovej Maškaráde (1965) či v Shakespearovej komédii Mnoho kriku pre nič (1967).
Neskôr svoj zmysel pre divadelný kontrast a výraznú javiskovú reč predviedla aj v komédiách. Divákov zaujala napríklad v Moliérovom Tartuffovi (1973), v Plautovej Kupeckej komédii (1979), alebo v Hollého Kubovi (1981), Gogoľovom Revízorovi (1984) či v úlohe vrchnej sestry Ratchedovej v adaptácii Wassermanovho románu Eniki, beniki (1985).
V roku 1987 dostala Elena Petrovická angažmán v činohre bratislavskej Novej scény, kde s úspechom nadviazala na svoje najlepšie kreácie z minulosti postavami Dotty Otleyovej v inscenácii Fraynovej situačnej komédie Sardinky, na scénu, prosím... (1987) či Karolíny v Moreauovej a Sardouovej komédii Dáma z práčovne (1991). Úspech zožala tiež v úlohe Lucette Guatierovej vo Feydeauovej komédii Taká ženská na krku, ktorú v roku 1993 vytvorila v činohre zvolenského Divadla J. G. Tajovského (DJGT). Popri divadle sa venovala tiež dabingu, alebo televíznej a rozhlasovej scenáristike.
Na televíznych obrazovkách zaujala napríklad v rozprávkach Ľudská láska (1978) a Z kapsy rozprávkara (1999), v životopisnej dráme Těžká hodina (1986) alebo v snímkach Pani Berta Garlanová (1989), Zbytočné trápenia (1991) či Domovníkov syn (1993). Zahrala si tiež vo filmoch Nevera po slovensky (1980), Pehavý Max a strašidlá (1987), V rannej hmle (1990) a Polčas rozpadu (2007).
Elena Petrovická sa narodila 31. júla 1941 v Bratislave. K herectvu nemala ďaleko, jej mamou bola totiž Viera Bálintová, známa nenapodobiteľným hlasom z rozhlasových rozprávok.
Po skončení štúdia herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) prijala v roku 1962 angažmán v martinskom Divadle Slovenského národného povstania (dnes Slovenské komorné divadlo). V prvých rokoch zaujala interpretáciou mladých dramatických hrdiniek v Ostrovského Búrke (1963), v Lermontovovej Maškaráde (1965) či v Shakespearovej komédii Mnoho kriku pre nič (1967).
Neskôr svoj zmysel pre divadelný kontrast a výraznú javiskovú reč predviedla aj v komédiách. Divákov zaujala napríklad v Moliérovom Tartuffovi (1973), v Plautovej Kupeckej komédii (1979), alebo v Hollého Kubovi (1981), Gogoľovom Revízorovi (1984) či v úlohe vrchnej sestry Ratchedovej v adaptácii Wassermanovho románu Eniki, beniki (1985).
V roku 1987 dostala Elena Petrovická angažmán v činohre bratislavskej Novej scény, kde s úspechom nadviazala na svoje najlepšie kreácie z minulosti postavami Dotty Otleyovej v inscenácii Fraynovej situačnej komédie Sardinky, na scénu, prosím... (1987) či Karolíny v Moreauovej a Sardouovej komédii Dáma z práčovne (1991). Úspech zožala tiež v úlohe Lucette Guatierovej vo Feydeauovej komédii Taká ženská na krku, ktorú v roku 1993 vytvorila v činohre zvolenského Divadla J. G. Tajovského (DJGT). Popri divadle sa venovala tiež dabingu, alebo televíznej a rozhlasovej scenáristike.
Na televíznych obrazovkách zaujala napríklad v rozprávkach Ľudská láska (1978) a Z kapsy rozprávkara (1999), v životopisnej dráme Těžká hodina (1986) alebo v snímkach Pani Berta Garlanová (1989), Zbytočné trápenia (1991) či Domovníkov syn (1993). Zahrala si tiež vo filmoch Nevera po slovensky (1980), Pehavý Max a strašidlá (1987), V rannej hmle (1990) a Polčas rozpadu (2007).
