Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Za svoje herecké majstrovstvo získala Mária Prechovská v roku 1968 titul Zaslúžilá umelkyňa a v roku 1971 Cenu Zväzu dramatických umelcov práve za jej pôsobenie v rozhlase.
Autor TASR
Bratislava 21. januára (TASR) – Herečka Mária Prechovská bola celý svoj profesionálny život verná činohre Slovenského národného divadla. Moderným nesentimentálnym dramatickým výrazom sa už od začiatku kariéry zásadne odlišovala od tradičného slovenského hereckého prejavu svojich vrstovníkov.
Popri množstve divadelných postáv účinkovala vo viac než stovke filmov, seriálov a televíznych inscenácií. Vo štvrtok 21. januára uplynie od narodenia Márie Prechovskej 100 rokov.
Mária Prechovská sa narodila 21. januára 1921 v Trnave. Po štúdiách na obchodnej akadémii sa rozhodla pre herectvo. V rokoch 1937 – 1939 absolvovala herecký kurz v Reinhardtovom divadelnom seminári vo Viedni. Už na sklonku 2. svetovej vojny v rokoch 1944 – 1945 získavala prvé javiskové skúsenosti v Akademickom divadle v rodnej Trnave.
V roku 1945 sa stala členkou činoherného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorému ostala verná až do roku 1993. Vyrástla na herečku širokého spektra komediálnych postáv v klasických i súčasných dramatických dielach domácich aj svetových autorov. Vynikala kultúrou a noblesou, a tiež realistickým herectvom. Jej naturel od začiatku predpovedal, že ju režiséri nebudú obsadzovať do úloh naivných, romantických či zraniteľných hrdiniek. Práve naopak, najviac jej sedeli postavy dominantných, hrdých, nezávislých či despotických žien.
Na javisku stvárnila stovky postáv. Priaznivci divadla si ju pamätajú ako Herodias v Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias, Reginu v Hellmanovej hre Z druhej strany pralesa či Vassu v Gorkého dráme Vassa Železnovová. Jej umenie mali možnosť obdivovať v inscenáciách Strieborný jaguár, Veselé panie z Windsoru, Tartuffe, Statky–zmätky, Ženský zákon, Nepriatelia či Šťastné dni. V SND pôsobila 48 rokov.
Napriek tomu, že sa venovala predovšetkým divadlu, stvárnila množstvo rozmanitých charakterov na filmovom plátne a na televíznej obrazovke. Prvú hereckú príležitosť jej v roku 1948 ponúkol český film – zahrala si v snímke Bílá tma režiséra Františka Čápa. Nasledovala komédia Kozie mlieko (Ondrej Jarjabek, 1950) a filmy Previerka lásky (Jozef Medveď, 1956) či Posledná bosorka (Vladimír Bahna, 1957).
Karol L. Zachar ju v roku 1963 obsadil do svojej televíznej adaptácie hry Geľo Sebechlebský dramatika Jozefa Hollého (ďalší televízny záznam inscenácie vznikol v roku 1981). Spomenúť možno tiež filmy Panna zázračnica (Štefan Uher, 1966) či Pštrosí večierok (Július Pántik, 1969). Prechovská excelovala tiež v hre Jána Soloviča Strieborný jaguár, ktorá sa dočkala televízneho spracovania (Peter Opálený, 1975) a tiež v známej a svojho času obľúbenej televíznej inscenácii Anjel prichádza oknom (Marta Gogáľová, 1976), kde bola jej hereckou partnerkou Eva Krížiková.
V roku 1990 si Mária Prechovská zahrala v krátkej televíznej komédii Rozmar starej dámy (Karol Strážnícký) a jej posledným filmom bol Spolok klobúkových dám (Jaro Rihák, 1994). Objavila sa aj vo viacerých televíznych seriáloch, napr. Tridsaťdeväť stupňov v tieni či Opice z našej police.
Vďaka nezameniteľnému hlasu si ju poslucháči pamätajú z rozhlasového vysielania. Za svoje herecké majstrovstvo získala Mária Prechovská v roku 1968 titul Zaslúžilá umelkyňa a v roku 1971 Cenu Zväzu dramatických umelcov práve za jej pôsobenie v rozhlase.
Mária Prechovská zomrela 5. novembra 1995 v Bratislave. „Vedela rozlišovať podstatné od nepodstatného. Nikdy sa nefarbila, nekrášlila, mala mimoriadnu striedmosť," vyjadrila sa o nej herecká kolegyňa Božidara Turzonovová v televíznom portréte pani Mária. Prechovská bola podľa nej nielen znamenitou herečkou, ale aj príkladnou kolegyňou, ktorá dokázala vycítiť, ak mal niekto starosti, a nezištne pomáhať ľuďom okolo seba.
„Snažila som sa tak žiť, aby som nemala otvorené účty, aby som odchádzala s pokojným svedomím. Prosto, žila som jednoducho," vyznáva sa herečka Mária Prechovská v dokumente, ktorý o jej živote nakrútil Roman Zámečník.
Popri množstve divadelných postáv účinkovala vo viac než stovke filmov, seriálov a televíznych inscenácií. Vo štvrtok 21. januára uplynie od narodenia Márie Prechovskej 100 rokov.
Mária Prechovská sa narodila 21. januára 1921 v Trnave. Po štúdiách na obchodnej akadémii sa rozhodla pre herectvo. V rokoch 1937 – 1939 absolvovala herecký kurz v Reinhardtovom divadelnom seminári vo Viedni. Už na sklonku 2. svetovej vojny v rokoch 1944 – 1945 získavala prvé javiskové skúsenosti v Akademickom divadle v rodnej Trnave.
V roku 1945 sa stala členkou činoherného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorému ostala verná až do roku 1993. Vyrástla na herečku širokého spektra komediálnych postáv v klasických i súčasných dramatických dielach domácich aj svetových autorov. Vynikala kultúrou a noblesou, a tiež realistickým herectvom. Jej naturel od začiatku predpovedal, že ju režiséri nebudú obsadzovať do úloh naivných, romantických či zraniteľných hrdiniek. Práve naopak, najviac jej sedeli postavy dominantných, hrdých, nezávislých či despotických žien.
Na javisku stvárnila stovky postáv. Priaznivci divadla si ju pamätajú ako Herodias v Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias, Reginu v Hellmanovej hre Z druhej strany pralesa či Vassu v Gorkého dráme Vassa Železnovová. Jej umenie mali možnosť obdivovať v inscenáciách Strieborný jaguár, Veselé panie z Windsoru, Tartuffe, Statky–zmätky, Ženský zákon, Nepriatelia či Šťastné dni. V SND pôsobila 48 rokov.
Napriek tomu, že sa venovala predovšetkým divadlu, stvárnila množstvo rozmanitých charakterov na filmovom plátne a na televíznej obrazovke. Prvú hereckú príležitosť jej v roku 1948 ponúkol český film – zahrala si v snímke Bílá tma režiséra Františka Čápa. Nasledovala komédia Kozie mlieko (Ondrej Jarjabek, 1950) a filmy Previerka lásky (Jozef Medveď, 1956) či Posledná bosorka (Vladimír Bahna, 1957).
Karol L. Zachar ju v roku 1963 obsadil do svojej televíznej adaptácie hry Geľo Sebechlebský dramatika Jozefa Hollého (ďalší televízny záznam inscenácie vznikol v roku 1981). Spomenúť možno tiež filmy Panna zázračnica (Štefan Uher, 1966) či Pštrosí večierok (Július Pántik, 1969). Prechovská excelovala tiež v hre Jána Soloviča Strieborný jaguár, ktorá sa dočkala televízneho spracovania (Peter Opálený, 1975) a tiež v známej a svojho času obľúbenej televíznej inscenácii Anjel prichádza oknom (Marta Gogáľová, 1976), kde bola jej hereckou partnerkou Eva Krížiková.
V roku 1990 si Mária Prechovská zahrala v krátkej televíznej komédii Rozmar starej dámy (Karol Strážnícký) a jej posledným filmom bol Spolok klobúkových dám (Jaro Rihák, 1994). Objavila sa aj vo viacerých televíznych seriáloch, napr. Tridsaťdeväť stupňov v tieni či Opice z našej police.
Vďaka nezameniteľnému hlasu si ju poslucháči pamätajú z rozhlasového vysielania. Za svoje herecké majstrovstvo získala Mária Prechovská v roku 1968 titul Zaslúžilá umelkyňa a v roku 1971 Cenu Zväzu dramatických umelcov práve za jej pôsobenie v rozhlase.
Mária Prechovská zomrela 5. novembra 1995 v Bratislave. „Vedela rozlišovať podstatné od nepodstatného. Nikdy sa nefarbila, nekrášlila, mala mimoriadnu striedmosť," vyjadrila sa o nej herecká kolegyňa Božidara Turzonovová v televíznom portréte pani Mária. Prechovská bola podľa nej nielen znamenitou herečkou, ale aj príkladnou kolegyňou, ktorá dokázala vycítiť, ak mal niekto starosti, a nezištne pomáhať ľuďom okolo seba.
„Snažila som sa tak žiť, aby som nemala otvorené účty, aby som odchádzala s pokojným svedomím. Prosto, žila som jednoducho," vyznáva sa herečka Mária Prechovská v dokumente, ktorý o jej živote nakrútil Roman Zámečník.
