Saint Paul/Bratislava 8. apríla (TASR) - Melvin Calvin bol uznávaným prírodovedcom, ktorému udelili v roku 1961 Nobelovu cenu za chémiu. Zatiaľ čo Richard Martin Willstätter preskúmal farbivo zelených častí rastlín a Hans Fischer určil ich štruktúru, Melvin Calvin objasnil proces asimilácie oxidu uhličitého v rastlinách, čím urobil ďalší významný krok pri objasnení tajomstva fotosyntézy.

Od narodenia amerického biochemika, ktorému hovorili aj "Pán Fotosyntéza", uplynie vo štvrtok 8. apríla 110 rokov.

Melvin Calvin sa narodil 8. apríla 1911 v meste Saint Paul v americkom štáte Minnesota v rodine ruských emigrantov. Ako chlapec pomáhal rodičom v malom obchode s potravinami a už vtedy ho začalo zaujímať z čoho boli rôzne potraviny vyrobené a aký má pri ich výrobe, vzhľade a trvanlivosti význam chémia.

Študoval na Vysokej škole banskej a technickej v Michigane, doktorát z chémie získal na univerzite v Minnesote. Roky 1935-1937 strávil na univerzite v Manchestri v Spojenom kráľovstve. V roku 1937 začal pôsobiť na kalifornskej univerzite v Berkeley v USA, na ktorej získal o 10 rokov neskôr titul profesora chémie.

V spolupráci s Andrewom Bensonom a Jamesom Basshamom zmapoval celú trasu uhlíka rastlinou počas fotosyntézy, začínajúc jeho absorbciou z atmosféry vo forme oxidu uhličitého až po jeho premenu na uhľovodíky a iné organické zlúčeniny. Podarilo sa im objasniť, že slnečné svetlo pôsobí na chlorofyl v rastline a nie na oxid uhličitý, ako sa dovtedy myslelo. Calvin získal v roku 1961 ako jediný z tejto trojice Nobelovu cenu za chémiu za Calvinov-Bensonov-Basshamov cyklus.

Tento cyklus sa zvykne označovať aj inými názvami. Sada reakcií je tiež známa ako temné reakcie, cyklus C3, cyklus Calvin-Benson-Bassham (CBB) či Calvinov cyklus.

V päťdesiatych rokoch sa stal Melvin Calvin jedným z prvých členov Spoločnosti pre výskum všeobecných systémov. V roku 1963 získal titul profesora aj v molekulárnej biológii. Bol zakladateľom a riaditeľom Laboratória chemickej biodynamiky, nazývaným aj ako Calvin carousel. V tejto budove bolo totiž množstvo otvorených laboratórií - veľa okien a málo stien, s cieľom podporiť komunikáciu a interdisciplinárnu spoluprácu.

Vedec bol súčasne spoluriaditeľom Laboratória radiácie, v ktorom uskutočnil väčšinu svojho výskumu až do odchodu do dôchodku v roku 1980, keď bolo laboratórium premenované na Laboratórium Melvina Calvina.

Posledné roky svojej vedeckej kariéry venoval Calvin štúdiu olejnatých rastlín a ich využitiu ako obnoviteľných zdrojov energie. Veľa rokov venoval tiež štúdiu chemickej evolúcie života a napísal na túto tému knihu, ktorá vyšla v roku 1969.

Aj po odchode do dôchodku chodieval do svojej pracovne a pokračoval vo výskume až do roku 1996.

Melvin Calvin bol autorom viac ako 600 článkov a siedmich kníh, držiteľom niekoľkých čestných titulov na amerických i zahraničných univerzitách. V roku 1978 získal napríklad Priestleyovu medailu, ktorá je najvyšším ocenením Americkej chemickej spoločnosti a od roku 1989 bol držiteľom Americkej národnej medaily za vedu, čo je zase najvyššie americké civilné vedecké ocenenie.

Uznávaný biochemik Melvin Calvin zomrel 8. januára 1997 v americkom Berkeley na srdcový infarkt vo veku 85 rokov.