Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Tvrdí historička Gabriela Dudeková.
Autor TASR
Bratislava 27. júla (TASR) - Takmer na deň pred sto rokmi sa začala Prvá svetová vojna. Nečakane globálny konflikt prišiel po takmer päťdesiatich rokoch mieru v Európe.
Dobové zábery ukazujú nadšenie, s ktorým ho vítali obyvatelia. Bola to však len propaganda, väčšina ľudí sa jej bála a čakala zdražovanie a útrapy, povedala v rozhovore pre TASR Gabriela Dudeková z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Dobové zábery ukazujú nadšenie, s ktorým ho vítali obyvatelia. Bola to však len propaganda, väčšina ľudí sa jej bála a čakala zdražovanie a útrapy, povedala v rozhovore pre TASR Gabriela Dudeková z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Rozhovor s Gabrielou Dudekovou
Dobová tlač z leta roku 1914 ukazuje veľké nadšenie mladých mužov prakticky vo všetkých krajinách začínajúceho sa konfliktu. Bolo to tak aj na našom území, alebo to bola len účelová a vlastenecká propaganda?
Správne ste povedali, že médiá o tom informovali. Skutočnosť však bola iná. Posledné historické výskumy, aj v zahraničí, ukázali, že takzvané vojnové nadšenie bolo do značnej miery výsledkom propagandy. Všetky štáty mobilizovali a potrebovali aktivizovať nielen vojenské sily, ale aj civilné obyvateľstvo, aby spoločne "bojovali na fronte a v zázemí". Preto noviny publikovali články a fotografie, ktoré mali dokazovať takéto nadšenie a ochotu obetovať sa v prospech vlasti. Aj v Nemecku, kde bola miera militarizmu najvyššia, sa ukázalo, že toto je záležitosť len veľkých miest. V malých mestách a na vidieku bola situácia iná a dokonca zaznamenali aj protesty, najmä sociálnych demokratov, proti vojnovému nadšeniu. Po zavedení mimoriadneho režimu boli takéto prejavy zakázané. Spolčovacie, zhromažďovacie právo a sloboda tlače boli obmedzené. Podobná situácia bola v Rakúsko-Uhorsku, teda aj na našom území, kde denníky informovali o nadšení občanov, pripravených obetovať sa pre vlasť.
Nesúviselo to nadšenie aj s očakávaniami, že vojna nebude dlhá a rýchlo sa skončí?
Áno. Nikto si ani nevedel predstaviť, že by európsky konflikt mohol prerásť v svetový, trvajúci štyri roky. Nemecký cisár Viliam II. vyhlásil, že kým opadne lístie zo stromov, budú vojaci späť doma. Aj v Rakúsko-Uhorsku si vojaci mysleli, že do Vianoc budú doma. Paradoxne sa predpokladalo, že nová technika a masové nasadenie vojakov povedú k rýchlemu koncu vojny.
Čo sa stalo v spoločnosti, keď bolo s blížiacim sa koncom roka 1914 jasné, že vojna sa tak skoro neskončí a vojaci nebudú na Vianoce doma?
Prvé rozlúčky s vojakmi v Prešporku (Bratislave), ktorá bola jedným z centier mobilizácie na dnešnom území Slovenska, boli plné spevu a odhodlania, výkrikov aj davovej psychózy. Vojaci bez problémov rukovali aj z území, kde žilo viacero národností a kde sa predpokladal určitý odpor. Na prelome rokov 1914 a 1915 sa však situácia zmenila. Už aj noviny písali o poklese nadšenia a uvedomení si, že konflikt bude dlhší, ako sa čakalo.
Ako vnímali Slováci z pohľadu národa, ktorý bol súčasťou Rakúska-Uhorska, tento konflikt?
Zaujímavým regiónom bolo v tomto smere slovensko-moravské pomedzie, kde si vtedajšie vládne orgány uvedomovali, že sa začínajú budovať česko-slovenské kontakty v oblasti ekonomiky aj politiky. Preto boli pod drobnohľadom miestnych úradníkov. Tí špeciálne sledovali a informovali o náladách tamojších obyvateľov. Očakávali prejavy protestu u Slovákov, pretože si boli vedomí spolupatričnosti v rámci Slovanstva, kam patrili Srbi a Rusi v nepriateľskom tábore. Hoci oficiálne správy hovorili len o minimálnom odpore obyvateľstva, realita bola iná. Policajné vyšetrovanie alebo stíhanie postihlo stovky Slovákov, ale aj iných národností, dokonca aj žien, ktoré v obchode protestovali proti vojne a zdražovaniu. Nešlo o celoplošné perzekúcie, ale policajné zásahy mali za cieľ preventívne zastrašiť. O týchto prejavoch nespokojnosti však noviny nemohli informovať.
Ako sa stavali k vojne slovenské politické elity?
Časť z nich sa orientovala politicky na Rusko. Až do porážky ruskej armády v Karpatoch dúfala, že sa rozšíri jeho vplyv aj na Rakúsko-Uhorsko a tým prinesie väčšiu mieru národnej samostatnosti, najmä, čo sa týkalo kultúrnych práv. Táto teória bola nereálna už pred vojnou, pretože Rusko nemalo záujem obsadiť napríklad súčasné slovenské územie. O politickej samostatnosti Slovákov sa v tom čase vôbec neuvažovalo. Väčšina slovenských politikov sa po zavedení vojnového režimu stiahla do pasivity. Ešte pred vyhlásením mobilizácie mnohých z nich preventívne vyšetrovali a podrobili domovým prehliadkam. Tým ich zastrašili a 6. augusta 1914 vydali v Slovenských národných novinách výzvu, aby sa ľudia prispôsobili vojnovým opatreniam a že slovenská politická reprezentácia sa počas trvania vojny vzdáva akýchkoľvek politických aktivít.
Čím sa vyslovili za lojalitu voči režimu...
Bolo to veľmi umiernené vyhlásenie, ústretové voči režimu. Do istej miery ho dokonca môžeme označiť za poklonkovanie. Týmto dokumentom a policajným režimom sa potom ospravedlňovala pasivita Slovákov počas vojny. Napriek tomu ale slovenských politikov ďalej zastrašovali a tí, čo narukovali, mali aj tam sprísnený režim, niektorých posielali rovno na front.
Ktorí napríklad?
Napríklad Jozef Gregor Tajovský alebo Janko Jesenský. No aj mnohí menej známi politici, ktorí organizovali hoci len kultúrne podujatia.
Kam ich nasadzovali? Proti Srbom či Rusom?
Záležalo od situácie. No na začiatku vojny väčšinu regrútov zo Slovenska nasadzovali na karpatskom fronte proti Rusom.
Ak sa pozrieme na odvodovú povinnosť, prví nasledovali do boja muži v produktívnom veku?
Vojna sa pre Rakúsko-Uhorsko začala 28. júla 1914 vyhlásením vojnového stavu so Srbskom. Ako prví išli na front mladí muži, ktorí práve vykonávali povinnú vojenskú službu. Máme príklady z archívu Národopisnej spoločnosti Slovenska, že boli aj muži, pre ktorých vojna trvala sedem rokov. Mali tri roky povinnej základnej vojenskej služby. Po nich išli na srbský front, potom na karpatský, neskôr na talianske bojisko a po skončení vojny boli niektorí ešte v zajateckom tábore. Po návrate ich mobilizovali ešte československé vojenské jednotky. Toto je príklad, že z pohľadu sociálnych dejín bola Veľká vojna vo vnímaní ľudí ohraničená inak ako presnými dátumami oficiálnej histórie. Často pre nich trvala oveľa dlhšie.
Kedy sa na našom území začal prejavovať nedostatok mužov v ekonomike?
Ten bol cítiť už od začiatku mobilizácie. Začali chýbať napríklad učitelia, robotníci, železničiari. Pri rukovaní sa však dalo takzvane vyreklamovať z vojenskej povinnosti na základe toho, že muž zastáva postavenie dôležité pre chod ekonomiky a bezpečnosti. Na takom zozname boli lekári, mestskí a bankoví úradníci, hasiči, mlynári, ale napr. aj majitelia veľkostatkov. V žiadnom vojnovom konflikte pred Prvou svetovou vojnou nenarukovali také masy mužov na základe všeobecnej brannej povinnosti a nebol v takej miere zasiahnutý civilný život. Negatíva sa začali prejavovať postupne. Jedným z nich bol veľký nedostatok pracovných síl hneď po narukovaní. Na voľné miesta sa dostali muži, ktorí nemuseli narukovať alebo staršie ročníky, neskôr ženy a mládež. Po vybudovaní zajateckých táborov boli náhradnou pracovnou silou aj zajatci. Prvé problémy sa však ukázali už na prelome rokov 1914 a 1915.
Kedy nastal moment, že do vojnovej ekonomiky bolo potrebné vo veľkej miere zapojiť aj ženy?
Traduje sa, že ženy nahradili prácu mužov za prvej svetovej vojny, a to je aj dôvod, prečo sa zmenilo ich spoločenské postavenie.
A nebolo to tak?
Platí to len do určitej miery. Predovšetkým pre západnú Európu, kde boli ženy nasadzované vo veľkých počtoch do tovární pre vojenskú výrobu. Historické výskumy v Nemecku ukázali, že ženy, ktoré robili vo vojenských továrňach, neprišli z vidieka, ale boli presunuté z textilných závodov. Percento nasadených žien nebolo až také veľké, ako sa v minulosti zdôrazňovalo. U nás bola situácia odlišná, pretože Uhorsko nebolo až tak priemyselne vyspelé. Ženy boli tiež nasadzované do tovární. Napríklad v komárňanskej muničnej továrni ich už koncom roku 1914 pracovalo približne štyristo. Ženy však pracovali najmä v poľnohospodárstve. Podobný režim ako v Rakúsku, kde ženy pracovali prioritne v továrňach pod vojenským dohľadom, sa v Uhorsku nepodarilo realizovať.
Ako sa vojna priamo dotýkala územia dnešného Slovenska? Fungovalo skôr ako zázemie pre bojujúce vojská?
Územie dnešného Slovenska bolo výnimočné tým, že východná časť bola priamo miestom operačných postupov armád. Uhorsko bolo vo všeobecnosti vnímané ako poľnohospodárske zázemie celej monarchie. Zo Slovenska sa to týkalo južných častí. Severné regióny, ako Orava alebo Kysuce, boli veľmi chudobné a neboli tým skutočným zásobovacím zázemím. Podobne, ako bojmi postihnuté oblasti východného Slovenska. Naopak, Záhorie bolo tradične zásobovacím centrom aj pre Viedeň a jej predmestia.
Dokázali zásobovať armádu a obyvateľov počas vojny dostatočne?
Boli stanovené presné dávky potravín na jedného vojaka a z nich sa odvodili podobné kvóty aj pre civilné obyvateľstvo. Na základe nich sa stanovilo, koľko majú dodať jednotlivé župy vagónov potravín. Tie sa zo zásobovacích centrál distribuovali do regiónov, kde sa prostredníctvom potravinových lístkov prideľovali resp. predávali obyvateľom. Problém bol však v tom, že ani najúrodnejšie regióny nedokázali zásobovať vlastné obyvateľstvo a plniť povinné vojenské dodávky. To sa dialo už od roku 1916.
Trpeli počas vojny obyvatelia hladom?
Čo sa týka nášho územia, najhoršia situácia bola na Orave, Kysuciach a na východnom Slovensku, ktoré bolo najviac postihnuté bojovými operáciami. Hlad sa však prejavil najmä v priemyselnom Rakúsku, ktoré bolo odkázané na potravinové dodávky z Uhorska. Nedostatok potravín sa stal neskôr predmetom sporu oboch častí monarchie. Viedenčania často chodili počas vojny električkou do Prešporka, kde na čiernom trhu skupovali nedostatkový tovar za vysoké ceny. Ten potom dovážali do hlavného mesta monarchie aj vo veľkom.
Viedenská električka fungovala aj napriek vojnovému stavu?
Fungovala, ale osobná preprava bola obmedzená. Často bola možná len po získaní špeciálnych povolení. Zvláštny režim platil pre dopravu tovaru s cieľom, aby sa zabránilo šmeline a nekalému obchodu. Z roku 1918 dokonca existuje aj propagandistický film o tom, ako robia finančné a colné orgány kontrolu osôb a vývozu tovarov v Prešporku na hlavnej železničnej stanici a ako zabraňujú pašovaniu potravín.
Ako sa počas vojny menila morálka spoločnosti? Po roku 1916 už zrejme skôr klesala a spolu s ňou aj viera v konečné víťazstvo...
Bolo vidieť veľký rozpor medzi propagandou a každodennou realitou. Ľudia sa mohli dočítať o víťazstvách vojsk, o tom, ako je všetko v poriadku, ako štát zvláda zásobovacie problémy. Od roku 1917 sa však už naplno prejavila ekonomická kríza. Pokračovala obrovská inflácia. Vzrástli rozdiely medzi chudobnými a najbohatšími. Stále existoval luxus, napríklad v kúpeľných a dovolenkových centrách, kde sa nedodržiavali obmedzenia dodávok elektriny alebo spotreby mäsitých jedál. Bolo to pre tých, ktorí si to mohli dovoliť a ktorí zbohatli počas vojny. Najmä dodávatelia pre armádu utŕžené peniaze hneď investovali, pretože ich znehodnocovala vysoká inflácia. Nútené odriekanie a prehĺbenie rozdielov v spoločnosti bolo najväčším dôvodom sociálnej nespokojnosti. Do veľkej miery to postihlo aj stredné vrstvy, ktoré bývali najväčšou oporou štátu a jeho administratívy. Kríza oslabila aj ich lojalitu voči režimu. Bolo im jasné, že nefunguje a že čoraz prísnejšie opatrenia sa míňajú účinkom. Čakali už len na koniec vojny a na satisfakciu za prežité útrapy. Hovorilo sa o rozšírení volebného práva pre vojakov a ženy, uvažovalo sa aj o pozemkovej reforme. Kalkulovalo sa s nutnou liberalizáciou režimu.
V rokoch 1917 a 1918 boli už stovky Slovákov prepustené zo zajatia a stali sa súčasťou československých légií. Prenikli tie informácie k nám a ovplyvnili nálady ľudí smerom do budúcnosti?
Vedelo sa o vojakoch, ktorí sa dostali do zajatia. Robila sa vojenská evidencia a rodina dostala správy o zajatí. Čo sa týka Slovákov v légiách, ich aktivity v zajatí vojenský dozorný úrad monarchie sledoval. Keď zistil, že je niekto členom československých légií, malo to okamžitý vplyv aj na jeho rodinu, minimálne tým, že bola pod dohľadom. To, že v zahraničí sú plány na iné štátne usporiadanie ako v rámci monarchie, sa bežný občan nemal možnosť dozvedieť. Noviny zo zahraničia boli zakázané. O existencii československých légií a o plánoch na vznik Československa bežne písali noviny zahraničných Slovákov v USA. Občas sa takýto výtlačok dostal na Slovensko, nie vždy sa ho poštovej cenzúre podarilo zadržať. Nejaké informácie vždy prenikli, no zostali len na úrovni fám. Pre bežného občana neboli overiteľné, keďže sa uplatňovala cenzúra tlače a politika zatajovania informácií. Po čase ľudia vedeli, že oficiálne správy sú nespoľahlivé.
Čo najpodstatnejšie zmenila vo fungovaní spoločnosti Prvá svetová vojna?
Najdôležitejšou zmenou je nástup štátu do všetkých oblastí života a vedomie, že má právo a schopnosť regulácie pre všetkých. Ďalšou je radikalizácia obyvateľstva. Nespokojnosť počas vojny vyústila do očakávaní odmeny za útrapy. Tá však neprišla, každý si ju predstavoval inak. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a tisíce ľudí stratili existenčné istoty. Po vojne došlo k zastaveniu vyplácania pôvodných penzií, dávok a úrokov, na čo doplatila veľká časť obyvateľstva. Z pohľadu Slovákov bol najdôležitejším výsledkom vznik Československa na demokratických zásadách. Jednak sa posilnili národné práva Slovákov na poli školstva a kultúry, no najmä došlo k liberalizácii a demokratizácii spoločnosti, vrátane udelenia všeobecného volebného práva, a to sa týkalo všetkých národností.
Správne ste povedali, že médiá o tom informovali. Skutočnosť však bola iná. Posledné historické výskumy, aj v zahraničí, ukázali, že takzvané vojnové nadšenie bolo do značnej miery výsledkom propagandy. Všetky štáty mobilizovali a potrebovali aktivizovať nielen vojenské sily, ale aj civilné obyvateľstvo, aby spoločne "bojovali na fronte a v zázemí". Preto noviny publikovali články a fotografie, ktoré mali dokazovať takéto nadšenie a ochotu obetovať sa v prospech vlasti. Aj v Nemecku, kde bola miera militarizmu najvyššia, sa ukázalo, že toto je záležitosť len veľkých miest. V malých mestách a na vidieku bola situácia iná a dokonca zaznamenali aj protesty, najmä sociálnych demokratov, proti vojnovému nadšeniu. Po zavedení mimoriadneho režimu boli takéto prejavy zakázané. Spolčovacie, zhromažďovacie právo a sloboda tlače boli obmedzené. Podobná situácia bola v Rakúsko-Uhorsku, teda aj na našom území, kde denníky informovali o nadšení občanov, pripravených obetovať sa pre vlasť.
Nesúviselo to nadšenie aj s očakávaniami, že vojna nebude dlhá a rýchlo sa skončí?
Áno. Nikto si ani nevedel predstaviť, že by európsky konflikt mohol prerásť v svetový, trvajúci štyri roky. Nemecký cisár Viliam II. vyhlásil, že kým opadne lístie zo stromov, budú vojaci späť doma. Aj v Rakúsko-Uhorsku si vojaci mysleli, že do Vianoc budú doma. Paradoxne sa predpokladalo, že nová technika a masové nasadenie vojakov povedú k rýchlemu koncu vojny.
Čo sa stalo v spoločnosti, keď bolo s blížiacim sa koncom roka 1914 jasné, že vojna sa tak skoro neskončí a vojaci nebudú na Vianoce doma?
Prvé rozlúčky s vojakmi v Prešporku (Bratislave), ktorá bola jedným z centier mobilizácie na dnešnom území Slovenska, boli plné spevu a odhodlania, výkrikov aj davovej psychózy. Vojaci bez problémov rukovali aj z území, kde žilo viacero národností a kde sa predpokladal určitý odpor. Na prelome rokov 1914 a 1915 sa však situácia zmenila. Už aj noviny písali o poklese nadšenia a uvedomení si, že konflikt bude dlhší, ako sa čakalo.
Ako vnímali Slováci z pohľadu národa, ktorý bol súčasťou Rakúska-Uhorska, tento konflikt?
Zaujímavým regiónom bolo v tomto smere slovensko-moravské pomedzie, kde si vtedajšie vládne orgány uvedomovali, že sa začínajú budovať česko-slovenské kontakty v oblasti ekonomiky aj politiky. Preto boli pod drobnohľadom miestnych úradníkov. Tí špeciálne sledovali a informovali o náladách tamojších obyvateľov. Očakávali prejavy protestu u Slovákov, pretože si boli vedomí spolupatričnosti v rámci Slovanstva, kam patrili Srbi a Rusi v nepriateľskom tábore. Hoci oficiálne správy hovorili len o minimálnom odpore obyvateľstva, realita bola iná. Policajné vyšetrovanie alebo stíhanie postihlo stovky Slovákov, ale aj iných národností, dokonca aj žien, ktoré v obchode protestovali proti vojne a zdražovaniu. Nešlo o celoplošné perzekúcie, ale policajné zásahy mali za cieľ preventívne zastrašiť. O týchto prejavoch nespokojnosti však noviny nemohli informovať.
Ako sa stavali k vojne slovenské politické elity?
Časť z nich sa orientovala politicky na Rusko. Až do porážky ruskej armády v Karpatoch dúfala, že sa rozšíri jeho vplyv aj na Rakúsko-Uhorsko a tým prinesie väčšiu mieru národnej samostatnosti, najmä, čo sa týkalo kultúrnych práv. Táto teória bola nereálna už pred vojnou, pretože Rusko nemalo záujem obsadiť napríklad súčasné slovenské územie. O politickej samostatnosti Slovákov sa v tom čase vôbec neuvažovalo. Väčšina slovenských politikov sa po zavedení vojnového režimu stiahla do pasivity. Ešte pred vyhlásením mobilizácie mnohých z nich preventívne vyšetrovali a podrobili domovým prehliadkam. Tým ich zastrašili a 6. augusta 1914 vydali v Slovenských národných novinách výzvu, aby sa ľudia prispôsobili vojnovým opatreniam a že slovenská politická reprezentácia sa počas trvania vojny vzdáva akýchkoľvek politických aktivít.
Čím sa vyslovili za lojalitu voči režimu...
Bolo to veľmi umiernené vyhlásenie, ústretové voči režimu. Do istej miery ho dokonca môžeme označiť za poklonkovanie. Týmto dokumentom a policajným režimom sa potom ospravedlňovala pasivita Slovákov počas vojny. Napriek tomu ale slovenských politikov ďalej zastrašovali a tí, čo narukovali, mali aj tam sprísnený režim, niektorých posielali rovno na front.
Ktorí napríklad?
Napríklad Jozef Gregor Tajovský alebo Janko Jesenský. No aj mnohí menej známi politici, ktorí organizovali hoci len kultúrne podujatia.
Kam ich nasadzovali? Proti Srbom či Rusom?
Záležalo od situácie. No na začiatku vojny väčšinu regrútov zo Slovenska nasadzovali na karpatskom fronte proti Rusom.
Ak sa pozrieme na odvodovú povinnosť, prví nasledovali do boja muži v produktívnom veku?
Vojna sa pre Rakúsko-Uhorsko začala 28. júla 1914 vyhlásením vojnového stavu so Srbskom. Ako prví išli na front mladí muži, ktorí práve vykonávali povinnú vojenskú službu. Máme príklady z archívu Národopisnej spoločnosti Slovenska, že boli aj muži, pre ktorých vojna trvala sedem rokov. Mali tri roky povinnej základnej vojenskej služby. Po nich išli na srbský front, potom na karpatský, neskôr na talianske bojisko a po skončení vojny boli niektorí ešte v zajateckom tábore. Po návrate ich mobilizovali ešte československé vojenské jednotky. Toto je príklad, že z pohľadu sociálnych dejín bola Veľká vojna vo vnímaní ľudí ohraničená inak ako presnými dátumami oficiálnej histórie. Často pre nich trvala oveľa dlhšie.
Kedy sa na našom území začal prejavovať nedostatok mužov v ekonomike?
Ten bol cítiť už od začiatku mobilizácie. Začali chýbať napríklad učitelia, robotníci, železničiari. Pri rukovaní sa však dalo takzvane vyreklamovať z vojenskej povinnosti na základe toho, že muž zastáva postavenie dôležité pre chod ekonomiky a bezpečnosti. Na takom zozname boli lekári, mestskí a bankoví úradníci, hasiči, mlynári, ale napr. aj majitelia veľkostatkov. V žiadnom vojnovom konflikte pred Prvou svetovou vojnou nenarukovali také masy mužov na základe všeobecnej brannej povinnosti a nebol v takej miere zasiahnutý civilný život. Negatíva sa začali prejavovať postupne. Jedným z nich bol veľký nedostatok pracovných síl hneď po narukovaní. Na voľné miesta sa dostali muži, ktorí nemuseli narukovať alebo staršie ročníky, neskôr ženy a mládež. Po vybudovaní zajateckých táborov boli náhradnou pracovnou silou aj zajatci. Prvé problémy sa však ukázali už na prelome rokov 1914 a 1915.
Kedy nastal moment, že do vojnovej ekonomiky bolo potrebné vo veľkej miere zapojiť aj ženy?
Traduje sa, že ženy nahradili prácu mužov za prvej svetovej vojny, a to je aj dôvod, prečo sa zmenilo ich spoločenské postavenie.
A nebolo to tak?
Platí to len do určitej miery. Predovšetkým pre západnú Európu, kde boli ženy nasadzované vo veľkých počtoch do tovární pre vojenskú výrobu. Historické výskumy v Nemecku ukázali, že ženy, ktoré robili vo vojenských továrňach, neprišli z vidieka, ale boli presunuté z textilných závodov. Percento nasadených žien nebolo až také veľké, ako sa v minulosti zdôrazňovalo. U nás bola situácia odlišná, pretože Uhorsko nebolo až tak priemyselne vyspelé. Ženy boli tiež nasadzované do tovární. Napríklad v komárňanskej muničnej továrni ich už koncom roku 1914 pracovalo približne štyristo. Ženy však pracovali najmä v poľnohospodárstve. Podobný režim ako v Rakúsku, kde ženy pracovali prioritne v továrňach pod vojenským dohľadom, sa v Uhorsku nepodarilo realizovať.
Ako sa vojna priamo dotýkala územia dnešného Slovenska? Fungovalo skôr ako zázemie pre bojujúce vojská?
Územie dnešného Slovenska bolo výnimočné tým, že východná časť bola priamo miestom operačných postupov armád. Uhorsko bolo vo všeobecnosti vnímané ako poľnohospodárske zázemie celej monarchie. Zo Slovenska sa to týkalo južných častí. Severné regióny, ako Orava alebo Kysuce, boli veľmi chudobné a neboli tým skutočným zásobovacím zázemím. Podobne, ako bojmi postihnuté oblasti východného Slovenska. Naopak, Záhorie bolo tradične zásobovacím centrom aj pre Viedeň a jej predmestia.
Dokázali zásobovať armádu a obyvateľov počas vojny dostatočne?
Boli stanovené presné dávky potravín na jedného vojaka a z nich sa odvodili podobné kvóty aj pre civilné obyvateľstvo. Na základe nich sa stanovilo, koľko majú dodať jednotlivé župy vagónov potravín. Tie sa zo zásobovacích centrál distribuovali do regiónov, kde sa prostredníctvom potravinových lístkov prideľovali resp. predávali obyvateľom. Problém bol však v tom, že ani najúrodnejšie regióny nedokázali zásobovať vlastné obyvateľstvo a plniť povinné vojenské dodávky. To sa dialo už od roku 1916.
Trpeli počas vojny obyvatelia hladom?
Čo sa týka nášho územia, najhoršia situácia bola na Orave, Kysuciach a na východnom Slovensku, ktoré bolo najviac postihnuté bojovými operáciami. Hlad sa však prejavil najmä v priemyselnom Rakúsku, ktoré bolo odkázané na potravinové dodávky z Uhorska. Nedostatok potravín sa stal neskôr predmetom sporu oboch častí monarchie. Viedenčania často chodili počas vojny električkou do Prešporka, kde na čiernom trhu skupovali nedostatkový tovar za vysoké ceny. Ten potom dovážali do hlavného mesta monarchie aj vo veľkom.
Viedenská električka fungovala aj napriek vojnovému stavu?
Fungovala, ale osobná preprava bola obmedzená. Často bola možná len po získaní špeciálnych povolení. Zvláštny režim platil pre dopravu tovaru s cieľom, aby sa zabránilo šmeline a nekalému obchodu. Z roku 1918 dokonca existuje aj propagandistický film o tom, ako robia finančné a colné orgány kontrolu osôb a vývozu tovarov v Prešporku na hlavnej železničnej stanici a ako zabraňujú pašovaniu potravín.
Ako sa počas vojny menila morálka spoločnosti? Po roku 1916 už zrejme skôr klesala a spolu s ňou aj viera v konečné víťazstvo...
Bolo vidieť veľký rozpor medzi propagandou a každodennou realitou. Ľudia sa mohli dočítať o víťazstvách vojsk, o tom, ako je všetko v poriadku, ako štát zvláda zásobovacie problémy. Od roku 1917 sa však už naplno prejavila ekonomická kríza. Pokračovala obrovská inflácia. Vzrástli rozdiely medzi chudobnými a najbohatšími. Stále existoval luxus, napríklad v kúpeľných a dovolenkových centrách, kde sa nedodržiavali obmedzenia dodávok elektriny alebo spotreby mäsitých jedál. Bolo to pre tých, ktorí si to mohli dovoliť a ktorí zbohatli počas vojny. Najmä dodávatelia pre armádu utŕžené peniaze hneď investovali, pretože ich znehodnocovala vysoká inflácia. Nútené odriekanie a prehĺbenie rozdielov v spoločnosti bolo najväčším dôvodom sociálnej nespokojnosti. Do veľkej miery to postihlo aj stredné vrstvy, ktoré bývali najväčšou oporou štátu a jeho administratívy. Kríza oslabila aj ich lojalitu voči režimu. Bolo im jasné, že nefunguje a že čoraz prísnejšie opatrenia sa míňajú účinkom. Čakali už len na koniec vojny a na satisfakciu za prežité útrapy. Hovorilo sa o rozšírení volebného práva pre vojakov a ženy, uvažovalo sa aj o pozemkovej reforme. Kalkulovalo sa s nutnou liberalizáciou režimu.
V rokoch 1917 a 1918 boli už stovky Slovákov prepustené zo zajatia a stali sa súčasťou československých légií. Prenikli tie informácie k nám a ovplyvnili nálady ľudí smerom do budúcnosti?
Vedelo sa o vojakoch, ktorí sa dostali do zajatia. Robila sa vojenská evidencia a rodina dostala správy o zajatí. Čo sa týka Slovákov v légiách, ich aktivity v zajatí vojenský dozorný úrad monarchie sledoval. Keď zistil, že je niekto členom československých légií, malo to okamžitý vplyv aj na jeho rodinu, minimálne tým, že bola pod dohľadom. To, že v zahraničí sú plány na iné štátne usporiadanie ako v rámci monarchie, sa bežný občan nemal možnosť dozvedieť. Noviny zo zahraničia boli zakázané. O existencii československých légií a o plánoch na vznik Československa bežne písali noviny zahraničných Slovákov v USA. Občas sa takýto výtlačok dostal na Slovensko, nie vždy sa ho poštovej cenzúre podarilo zadržať. Nejaké informácie vždy prenikli, no zostali len na úrovni fám. Pre bežného občana neboli overiteľné, keďže sa uplatňovala cenzúra tlače a politika zatajovania informácií. Po čase ľudia vedeli, že oficiálne správy sú nespoľahlivé.
Čo najpodstatnejšie zmenila vo fungovaní spoločnosti Prvá svetová vojna?
Najdôležitejšou zmenou je nástup štátu do všetkých oblastí života a vedomie, že má právo a schopnosť regulácie pre všetkých. Ďalšou je radikalizácia obyvateľstva. Nespokojnosť počas vojny vyústila do očakávaní odmeny za útrapy. Tá však neprišla, každý si ju predstavoval inak. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a tisíce ľudí stratili existenčné istoty. Po vojne došlo k zastaveniu vyplácania pôvodných penzií, dávok a úrokov, na čo doplatila veľká časť obyvateľstva. Z pohľadu Slovákov bol najdôležitejším výsledkom vznik Československa na demokratických zásadách. Jednak sa posilnili národné práva Slovákov na poli školstva a kultúry, no najmä došlo k liberalizácii a demokratizácii spoločnosti, vrátane udelenia všeobecného volebného práva, a to sa týkalo všetkých národností.
