Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V okamihu, ako mi už nebude slúžiť pamäť, nebudem hrať. Nech by mi ponúkali akúkoľvek rolu – tobôž zo súcitu.
Autor TASR
Bratislava 20. januára (TASR) - Na divadelných doskách pôsobí vyše polstoročia. Stvárnil mnohé charakterovo výrazné úlohy. Hral Rómea, Macbetha, Richarda III., Malvolia, Polónia, milánskeho vojvodu vo vyhnanstve Prospera. "Ako umelec som mal v živote nesmierne šťastie – a to aj napriek tomu, že som hereckú kariéru štartoval na trikrát. Bolo by neskromné, keby som sa sťažoval, že sa mi nenaplnili herecké sny," uviedol pre TASR renomovaný pedagóg, úspešný režisér a predovšetkým uznávaný a rešpektovaný herec Emil Horváth.
"Režíroval som Veselé paničky windsorské, v ktorých som si dokonca zahral aj waleského pastora Ewansa. Jediná rola, ktorá mi od kráľa divadelnej drámy 'ušla', bol Hamlet. Aj keď ušla... nedá sa to tak povedať. Keď som začínal svoje účinkovanie v Martine, Hamleta hral vynikajúci herec Igor Hrabinský," zaspomínal si člen Činohry SND, ktorý stvárnil mnohé atraktívne postavy aj počas účinkovania na bratislavskej Novej scéne. Okrem iných Ferdinanda v Schillerovej dráme Úklady a láska či Salieriho v slávnej hre Amadeus od anglického dramatika Petra Shaffera.
Horváth pripustil, že si rád zahrá čokoľvek, čo je dobre spracované: "Samozrejme, pokiaľ mi bude v danom okamihu ešte 'slúžiť' hlava. Pretože dobrý herec dokáže na javisku zahrať čokoľvek – len nie pamäť a úsudok. V okamihu, ako mi už nebude slúžiť pamäť, nebudem hrať. Nech by mi ponúkali akúkoľvek rolu – tobôž zo súcitu. V takomto momente je životnou hereckou rolou vedieť, kedy 'stiahnuť oponu', s úctou sa kolegom a divákom poďakovať - a v pravý čas odísť. Hrdo a so vztýčenou hlavou - ako chlap," vyhlásil a zaspomínal si aj na svojho otca, skvelého herca Emila Horvátha staršieho. "Odišiel do dôchodku oveľa mladší, než som ja teraz. A bol pritom obsadzovaný. Keď som sa ho pýtal prečo, odpovedal mi, že už preňho divadlo nie je tým, čím bolo. Až neskôr som pochopil, že už vtedy cítil, že sa do jeho vnútra vkráda zabúdanie. Rozhodol sa, že odíde v pravý čas, hoci ho to isto bolelo, lebo divadlo miloval."
Na druhej strane zažil Emil Horváth kolegu, vynikajúceho slovenského herca, ktorý svoj čas neodhadol. "Aj následkom toho nastala situácia, že počas premiéry mu úplne vypadol text a nepovedal ani jedno slovo. Po predstavení oznámil režisérovi, že to neodhadol a že končí. Bolo to veľmi smutné. V živote umelca a herca zvlášť, je veľmi dôležitá miera sebareflexie," konštatoval a opäť si zaspomínal na obdobie, keď režíroval Veselé paničky windsorské a chcel do roly rytiera Falstaffa obsadiť nezabudnuteľného Vlada Müllera: "Vzal si čas na premyslenie a nakoniec mi zavolal, že mu je to veľmi ľúto, ale že musí odmietnuť. Vážim si jeho úprimnosť a to, že našiel v sebe v pravý čas nielen pokoru, ale aj umeleckú sebareflexiu..."
"Režíroval som Veselé paničky windsorské, v ktorých som si dokonca zahral aj waleského pastora Ewansa. Jediná rola, ktorá mi od kráľa divadelnej drámy 'ušla', bol Hamlet. Aj keď ušla... nedá sa to tak povedať. Keď som začínal svoje účinkovanie v Martine, Hamleta hral vynikajúci herec Igor Hrabinský," zaspomínal si člen Činohry SND, ktorý stvárnil mnohé atraktívne postavy aj počas účinkovania na bratislavskej Novej scéne. Okrem iných Ferdinanda v Schillerovej dráme Úklady a láska či Salieriho v slávnej hre Amadeus od anglického dramatika Petra Shaffera.
UPOZORNENIE: TASR prinesie rozhovor Petra Škorňu s Emilom Horváthom v nedeľu 20. januára.
Horváth pripustil, že si rád zahrá čokoľvek, čo je dobre spracované: "Samozrejme, pokiaľ mi bude v danom okamihu ešte 'slúžiť' hlava. Pretože dobrý herec dokáže na javisku zahrať čokoľvek – len nie pamäť a úsudok. V okamihu, ako mi už nebude slúžiť pamäť, nebudem hrať. Nech by mi ponúkali akúkoľvek rolu – tobôž zo súcitu. V takomto momente je životnou hereckou rolou vedieť, kedy 'stiahnuť oponu', s úctou sa kolegom a divákom poďakovať - a v pravý čas odísť. Hrdo a so vztýčenou hlavou - ako chlap," vyhlásil a zaspomínal si aj na svojho otca, skvelého herca Emila Horvátha staršieho. "Odišiel do dôchodku oveľa mladší, než som ja teraz. A bol pritom obsadzovaný. Keď som sa ho pýtal prečo, odpovedal mi, že už preňho divadlo nie je tým, čím bolo. Až neskôr som pochopil, že už vtedy cítil, že sa do jeho vnútra vkráda zabúdanie. Rozhodol sa, že odíde v pravý čas, hoci ho to isto bolelo, lebo divadlo miloval."
Na druhej strane zažil Emil Horváth kolegu, vynikajúceho slovenského herca, ktorý svoj čas neodhadol. "Aj následkom toho nastala situácia, že počas premiéry mu úplne vypadol text a nepovedal ani jedno slovo. Po predstavení oznámil režisérovi, že to neodhadol a že končí. Bolo to veľmi smutné. V živote umelca a herca zvlášť, je veľmi dôležitá miera sebareflexie," konštatoval a opäť si zaspomínal na obdobie, keď režíroval Veselé paničky windsorské a chcel do roly rytiera Falstaffa obsadiť nezabudnuteľného Vlada Müllera: "Vzal si čas na premyslenie a nakoniec mi zavolal, že mu je to veľmi ľúto, ale že musí odmietnuť. Vážim si jeho úprimnosť a to, že našiel v sebe v pravý čas nielen pokoru, ale aj umeleckú sebareflexiu..."
