Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ako muzikant sám hovorí v multimediálnom projekte TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, na všetko sa pozerá cez hudbu.
Autor TASR
Bratislava 18. januára (TASR) - Hudobník, skladateľ, aranžér, vedúci orchestra Cigánski diabli Ernest Šarközi (*1973, Bratislava) pochádza z muzikantskej rodiny. Hudbe sa venuje od piatich rokov, splnil tak želanie rodičov, ktorí z neho chceli mať muzikanta.
Vyštudoval odbor viola a cimbal na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Tam sa aj prvýkrát stretol s manželkou Silviou, ktorá je rovnako hudobníčkou. V stopách rodičov kráča aj dcéra Vanessa. S profesionálnym koncertovaním začal už v šestnástich, od roku 1991 bol členom orchestra Diabolské husle Jána Berkyho-Mrenicu.
V auguste 2007 bol spoluzakladateľom dnes veľmi úspešného orchestra Cigánski diabli. Ich repertoár má široký záber, od folklóru európskych národov cez klasické, operetné, operné, muzikálové, filmové a džezové skladby. Od svojho založenia vydali päť albumov, Cigánski diabli (2007), Diabolské Vianoce (2007), Dobré časy (2008), Adagio & Furioso (2010) a Carmen (2013). Počet ich vystúpení doma a v zahraničí už atakuje hranicu tritisíc. Koncertovali na piatich kontinentoch, v 35 štátoch sveta, od Mexika cez Kóreu až po Japonsko.
Ernest Šarközi si nevie predstaviť čo len deň bez hudby. Ako sám hovorí v multimediálnom projekte TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, na všetko sa pozerá cez hudbu.
Rozhovor s dirigentom, skladateľom, aranžérom a lídrom Ernestom Šarközim je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
Vyštudoval odbor viola a cimbal na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Tam sa aj prvýkrát stretol s manželkou Silviou, ktorá je rovnako hudobníčkou. V stopách rodičov kráča aj dcéra Vanessa. S profesionálnym koncertovaním začal už v šestnástich, od roku 1991 bol členom orchestra Diabolské husle Jána Berkyho-Mrenicu.
V auguste 2007 bol spoluzakladateľom dnes veľmi úspešného orchestra Cigánski diabli. Ich repertoár má široký záber, od folklóru európskych národov cez klasické, operetné, operné, muzikálové, filmové a džezové skladby. Od svojho založenia vydali päť albumov, Cigánski diabli (2007), Diabolské Vianoce (2007), Dobré časy (2008), Adagio & Furioso (2010) a Carmen (2013). Počet ich vystúpení doma a v zahraničí už atakuje hranicu tritisíc. Koncertovali na piatich kontinentoch, v 35 štátoch sveta, od Mexika cez Kóreu až po Japonsko.
Ernest Šarközi si nevie predstaviť čo len deň bez hudby. Ako sám hovorí v multimediálnom projekte TASR Osobnosti: tváre, myšlienky, na všetko sa pozerá cez hudbu.
-Začnime od chlapčenského veku, kde ste vyrástli?-
V Bratislave. Narodil som sa v Dúbravke a žil som tam až do svojich dvadsiatich rokov.
-Ste z muzikantskej rodiny, máte súrodencov muzikantov?-
Áno, otec bol klarinetistom v SĽUK-u a hral dlhé roky s Jánom Berkym-Mrenicom. Mám dve sestry, staršiu a mladšiu, obe sú klaviristky, jedna z nich aj operná speváčka.
-Od koľkých rokov hráte?-
Začal som v piatich rokoch na husle. U nás to bola tradícia, že sme všetci začínali s hrou na husle, otec veľmi chcel, aby sme boli huslistami. Vlastne pôvodne aj on mal byť huslista. Musím ale povedať, že ani generácie dozadu sa to nikomu nepodarilo. Husle sú ťažký nástroj a vyžadujú si veľmi veľkú trpezlivosť. Všetci sme začali s husľami, ale presedlali sme na iný nástroj.
-Museli vás k hudbe a hraniu posunúť, alebo to bol najmä váš záujem?-
Na výber som veľmi nemal, v muzikantských cigánskych rodinách je to tradícia. Rodičia išli tvrdo po tom, aby som bol muzikantom, aj moje sestry. Nič iné mi neostávalo, iba "makať" na sebe, i keď sa mi veľmi nechcelo. Ale rodičia sa postarali o to, aby sa mi chcelo.
-Zvolili ste si náročný nástroj, akým je cimbal. Prečo?-
Začal som síce v piatich rokoch na husliach, nebolo to však veľmi slávne. Keď som mal deväť, otec sa ma opýtal, či by sa mi páčil radšej iný nástroj. Vyrastal som so spolužiakmi, ktorí mali radi popovú hudbu, tak ma bavila basgitara, aj sme mali školskú kapelu. Ale otcovi sa to nepáčilo. Jedného dňa mi ukázal cimbal a ja som sa v tom momente do toho nástroja zamiloval.
-Vyštudovali ste Štátne konzervatórium v Bratislave.-
Pamätám si, keď mi kúpili cimbal, tak ma začali baviť aj husle a hudba vôbec. Nakoniec som vyštudoval cimbal aj violu, takže som mal na konzervatóriu dva hlavné odbory. Otec si veľmi prial, aby som bol violista, lebo v tej dobe cimbal si ľudia spájali skôr iba s folklórom alebo hraním vo vinárňach. Tým, že ja som bol prvý ročník na škole, keď sa otvoril odbor cimbal, tak som bol priekopníkom a bojoval som „za práva cimbalu“, že aj tento nástroj patrí na pódium. Že je to plnohodnotný nástroj ako každý iný a môže sa na ňom hrať klasická hudba aj iné žánre. Bojoval som doma s rodičmi aj s každým, kto povedal, že cimbal je iba ľudový alebo krčmový nástroj.
-Cimbal je atraktívny nástroj, nie každý ho pozná ako nástroj koncertný.-
Áno, väčšinou ho ľudia vidia pri nejakých oslavách, alebo pri popíjaní vo vieche. Ale musím povedať, že cimbal by som pokojne porovnal s klavírom, lebo na cimbale môžete hrať aj sám bez kapely, dokáže hrať viachlasne, dokáže si melódiu sám sprevádzať. Dodávam, že v dnešnej dobe sa posunul až tak ďaleko, že sa študuje aj na vysokej škole. Hrajú sa na ňom transkripcie, klavírne koncerty, skladby Fryderyka Chopina či Franza Liszta. Konečne sme my, cimbalisti dokázali, že patrí na koncertné pódium.
-Koľko stojí dnes cimbal?-
To je rôzne, dá sa kúpiť aj lacnejšie, ale dobrý nástroj stojí desať tisíc eur.
-Vyrába sa aj u nás?-
Vyrábal sa najmä v Maďarsku a v Česku. Ale začína sa už aj nás, v Liptovskom Mikuláši. Dostal som jeden do daru pri mojej štyridsiatke a musím povedať, že je celkom vydarený.
-Koľko nástrojov máte?-
Momentálne tri. Na skúšky, na koncerty, jeden som zapožičal svojmu žiakovi.
-Ale narábanie s cimbalom je zložitejšie ako napríklad s violou. A pri počte vašich koncertov to nemusí byť jednoduché.-
Cimbal má sto kíl. Jeden z nich mám obľúbený, aj sa mi na ňom najlepšie hrá. Už bol viackrát poškodený pri transportoch, nakoľko hráme dvesto koncertov ročne. Každý rok vkladám doň nemalú sumu, aby sa opravil. Zatiaľ som totiž kvalitnejší nástroj nenašiel. Cimbal je háklivý nástroj, akákoľvek zmena počasia mu nepraje, musí chvíľu stáť na mieste, kam prídeme, musím ho preladiť. Mojím snom do budúcnosti je vyvinúť a vyrobiť na bežné hranie nástroj v podobe syntetizátora, aby som ho pripojil do zásuvky a bude naladený. Do tohto by som bol ochotný aj investovať.
-Ozaj, sú aj noty na cimbal?-
Samozrejme. Používajú sa klasické noty ako pri klavíri.
-Ale vy a celý orchester podľa nôt nehráte, aspoň sme vás na koncerte nikdy s notami nevideli.-
Hrám aj ja podľa nôt. Ale v kapele máme zásadu, že všetko sa musíme naučiť hrať spamäti, lebo podľa nás to veľmi zle vyzerá, keď si cimbalovka postaví pred seba noty. To keď vidíme, tak to až zatrasie, takže my sa všetko učíme naspamäť. Noty sú veľkou pomocou pri cvičení, aj kolegom z kapely zapíšem skladby do nôt, hneď to zahrajú z listu a potom sa to naučia.
-Pamätáte sa na svoje prvé vystúpenie pred divákmi?-
Prvý koncert som mal asi po pol roku, keď som začal hrať na cimbale. Mal som vtedy desať, bolo to škole. Pamätám si, že som mal veľkú trému. Aj som to pokazil, aj som po vystúpení veľmi plakal. Nespal som do rána, lebo tam hrali aj moji starší spolužiaci a veľmi som im závidel, aj ja som chcel tak dobre hrať. Nešiel som ďalší deň do školy, vymyslel som si chorobu, sadol som si za cimbal a do večera som hral a hral. Od toho dňa som cvičil denne a túžil hrať dokonale.
-Pamätáte si aj na svoj prvý honorár?-
Áno, pamätám si, otec hral na nejakej svadbe a zobral ma so sebou. Dali mi to, čo im zvýšilo, čo si nevedeli muzikanti rozdeliť. Dostal som sto korún. Tak som ďalší deň pozval kamarátov do cukrárne.
-Profesionálnu dráhu ste začínali v Orchestri Diabolské husle Jána Berkyho-Mrenicu v roku 1991.-
Áno, ale ešte o tri rokov skôr. Volali sa vtedy Cimbal kvintet, kde ešte pán Berky nehral. Môj profesor na konzervatóriu bol v ich kapele. Keď odchádzal dlhodobo do Španielska, tak ma dal do kapely za seba ako náhradu. To som mal šestnásť. Boli sme výborne zohratí, hrali sme dva roky vo Švajčiarsku. Hrali sme denne päť hodín, čo je pre kapelu to najlepšie. Všetkých nás potom oslovil pán Berky, keď menil kapelu, či by sme k nemu nenastúpili. A toto bolo v roku 1991.
-S Jánom Berkym-Mrenicom ste získali úspechy, precestovali kus sveta, spolupráca sa však skončila v roku 2007. Prečo?-
Postupom času sme začali mať iné názory na smerovanie, on a po ňom aj syn Ján Berky-Mrenica mladší sa chceli viac držať folklóru. My sme chceli skôr robiť zložitejšiu hudbu, viac do klasiky sme chceli zájsť. Vlastne sme chceli využiť aj to, čo sme sa učili na konzervatóriu, išlo nám viac o spájanie žánrov. Tak sme sa rozhodli každý pre vlastnú cestu a každý sa presadil v tom svojom smere.
-Je vás v orchestri Cigánski diabli osem, všetci ste absolventmi Štátneho konzervatória. Ako máte podelenú robotu v orchestri, alebo robíte všetko sám?-
Každý má na starosti niečo iné. Ja sa snažím aranžovať, robiť program, viesť skúšky, primáš má na starosti viesť práve v tom momente orchester, máme medzi členmi podelenú starostlivosť o techniku, rôzne veci, čo je k fungovaniu kapely potrebné. Však je to ako menšie podnikanie.
-Trocha zo zákulisia kapely, ako často skúšate, respektíve cvičíte?-
Cvičíme vtedy, keď robíme nový program a skúšame, keď máme pred koncertom, vždy v sále, kde máme vystúpenie. Cvičíme v dňoch, keď nemáme koncert. Máme pripravených niekoľko programov, v každej krajine robíme iný, takže denné cvičenie je reálna potreba a táto kapela to vyžaduje.
-Hráte denne na cimbale?-
Áno, snažím sa hrať denne, akurát pár dní v roku vynechám, keď už mám toho naozaj dosť. To býva obyčajne na Vianoce, lebo pred Vianocami máme aj dva – tri koncerty denne a vtedy toho mám vyše hlavy a dám si pár dní prestávku.
-Dá sa pomýliť aj pri hraní na cimbale?-
Určite dá. Práve preto si nemôžem dovoliť nehrať každý deň. Stalo sa to aj mne, už dávnejšie, našťastie sme sa muzikantsky posunuli tak, že to vieme prekryť.
-Koľko trvá príprava a naštudovanie nového hudobného čísla, novej skladby?-
Je to rôzne. Keď dostanem nápad na nejakú skladbu, tak sadám za počítač, aby som ju zapísal. Napríklad pri poslednom titule Carmen som na tom albume robil dva roky.
-Hovoríte, že sadnete za počítač. Nie za cimbal?-
Nie. Keď aranžujem skladbu, musím vidieť notovú osnovu a vtedy ma napadajú melodické veci, aj mi to počítač zahrá. Potom si sadnem za cimbal, či som to dobre napísal. Ale na nápady potrebujem notovú osnovu./i>
-A koľko trvá samotná nahrávka jedného albumu? Vydali ste ich zatiaľ päť.-
To býva tiež rôzne. Keď máme „dobré dni“, tak nahráme skladbu na prvýkrát, na druhej strane sa stane, že sa s jednou lomcujeme týždeň, kým sme s nahrávkou spokojní. Umelec má niekedy aj dni, keď chce, ale to jednoducho nejde.
-Koľko koncertov ročne odohráte? Koľko sa pri nich nacestujete?–
Je ich približne dvesto ročne. A kilometre? Ani si netrúfam povedať, keby som narátal aj letecké presuny, tak sú to desaťtisíce kilometrov.
-Ako je to s prepravou nástrojov? Nebojíte sa, že sa vám stratia? Však kontrabas alebo cimbal si nemôžete zobrať do kabíny lietadla.-
To nie. Kedysi sme mali obavy, keď išli s nami ako batožina. Dnes už existujú spoločnosti, ktoré majú špecializované lietadlá, ktoré sú zamerané na prepravu nástrojov.
-Kde všade ste hrali? Nebude jednoduchšie povedať, kde ste nehrali? Alebo ešte lepšie - kde sa vám najviac páčilo?-
(úsmev). Musím povedať, že sme hrali na všetkých kontinentoch. Najviac sa nám páčilo asi v Mexiku, ale aj Ázia sa nám veľmi páči. Z muzikantskej stránky je výborné, keď hráme pred najinteligentnejším publikum. A tu by som vyzdvihol Nemecko. Myslím, že lepšie publikum ako sú Nemci, nie je. Na druhej strane, čo nás najviac prekvapilo, tak to sú Kórejčania. Každý by čakal, že sú takí strohí. Ale musím povedať, že nie nadarmo sa im hovorí, že sú to Taliani Ázie. Musím ešte dodať, že patria tiež k veľmi inteligentnému publiku.
-Spolupracovali ste s množstvom osobností hudobnej scény. Spomeňme aspoň jedného - Michaela Kocába. Ten vám aj pokrstil cédečko. Pri akej príležitosti ste sa stretli?-
Michael Kocáb je síce rocker, ale je to študovaný muzikant, čiže prešiel klasikou. On nás videl a počul v Bratislave, keď bol hosťom vyhlásenia ocenení Gypsy Spirit, kde sme hrali. Prišiel za nami, či by sme neprišli zahrať k nemu do Prahy, lebo aj on organizoval podobný večer. Spriatelili sme sa, pozvali ho pokrstiť album a od tej doby sme už viackrát vystupovali aj pri jeho akciách v Českej republike.
-Multižánrový záber vášho orchestra dokumentuje turné so skupinou DESmod na jeseň 2012, turné s Katkou Knechtovou, ktoré ste skončili v decembri. Ako si vyberáte partnerov z popových interpretov?-
Na to nie je žiadna šablóna. Musí nás to osloviť. Pre nás je dôležité, aby hudba mala energiu. Samozrejme, máme radi kvalitnú hudbu, ale tiež nie je dobré – a chceme sa aj my tomu vyvarovať – aby niečo bolo zase iba kvalitné. Hudba by mala byť pre odbornú verejnosť, ale aj pre tých, čo nie sú muzikanti, takže vždy sa snažíme toto dať dokopy. Myslím si, že zatiaľ sa nám to darí, to platí v prípade oboch interpretov.
-Pustite nás na chvíľu aj do súkromia. Máte doma dve krásne baby, začnime manželkou Silviou. Kde ste sa spoznali?-
Spoznali sme sa pri hudbe, na konzervatóriu. Ona bola o ročník mladšia, ale mali sme spolu predmet ruský jazyk. A ten nám stále odpadával, nudili sme sa. Tak som ju pozval na kávu.
-Bola to láska na prvý pohľad?-
Z mojej strany áno!
-Dcéra Vanessa mala päť, keď nahrala album s detskými pesničkami, hrala v Rapošovom filme Cinka Panna, teraz hrá v seriáli Tajné životy, koncertuje s vami. Museli ste ju posunúť, ako sa to stalo vám, alebo sama sa rozhodla využiť talent?-
Som prísny otec, ale musím povedať, že je oveľa talentovanejšia aj oveľa muzikantsky vyspelejšia, ako som bol ja. Čo je niekedy na škodu, lebo všetko jej ide ľahšie, a v tom prípade sa jej chce menej cvičiť, takže potom musím byť prísnejší, lebo talent nestačí. Môže sa stať, keď bude spoliehať iba na talent, tak to niekde zastane, a to by som bol nerád.
-Dcéra má štrnásť, rastie vám do krásy, ako starostlivý otec máte pripravenú "pušku?"-
(úsmev) No, mal by som mať, ale musím povedať, že viac zasahuje moja manželka. Ja nemusím nič, lebo ona je strašne prísna.
-Ste doma jediný chlap. Pomôžete v domácnosti?-
Nie (smiech). Kvôli tomu sú u nás roztržky. Čudujem sa manželke, že ju to baví, hovoriť mi to už dvadsať rokov.
-Viete napríklad niečo uvariť?-
Aj by som vedel. Niekedy dostanem chuť, tak uvarím. Ale nerobím to často, lebo manželka mi potom nadáva, že zababrem celú kuchyňu.
-Spolu s manželkou aj kapelou vás často vidíme pri charitatívnych podujatiach, spomeniem Talent la Sophia či Gypsy Spirit. Cítite potrebu podporovať podobné aktivity? Máte na to čas?-
Času je málo, ale považujeme to za svoju povinnosť pomáhať ľuďom. Z pohľadu, kde sa ocitli, v akých ťažkostiach. Deti, ktoré nemajú rodičov, sú choré, nemajú peniaze, tak to majú o to ťažšie. Nesmieme zabúdať, že v takej situácii sa môžeme ocitnúť aj my. Poznám veľa ľudí, ktorí boli veľmi vysoko, aj finančne, ktorí sa mali veľmi dobre. Prišiel jeden zlý biznis a ocitli sa na dne. Môže sa stať, že aj ten lepší skončí na ulici. Ak chceme, aby sme sa mali dobre, aby nám Pán Boh pomáhal, lebo myslím že on to všetko sleduje, tak by sme mali my pomáhať tým slabším vždy, keď môžeme.
-Pri tomto rozhovore sa stretávame pár hodín po skončení Plesu v opere, kde sú Cigánski diabli stálym účinkujúcim. Ste vy osobne plesový typ?-
Som plesový typ. Ale iba z pohľadu, že sa veľmi rád stretávam s ľuďmi a mám rád dobrú hudbu. Ale nerád tancujem.
-Takže otázka - kedy ste naposledy vytancovali manželku na plese - je zbytočná?-
Ja nie, mám na to kamarátov, kolegov a rodinu. Rád chodím do spoločnosti, aj na plesy.
-Stovkám návštevníkov vašich koncertov ste predviedli ojedinelú šou, keď vám oči prekryjú šatkou, otočia cimbal, prekryjú ho dekou, a vy stále hráte. Určite to nebola náhoda, keď ste prišli na tento efektný ťah?-
Nebola to celkom náhoda. Hrali sme vo Švajčiarsku a na naše vystúpenie prišli bohatí Cigáni, ktorí obchodovali s drahými kobercami. Tak sme sa rozprávali, začali sme hrať a oni nás začali skúšať, trocha si nás doberali. Začali hovoriť rôzne skladby a boli prekvapení, že hráme aj klasiku. Jeden z nich už nevedel, čo urobiť, tak priniesol obrus a zakryl mi oči. Videl, že mi to ide ďalej, tak zakryl aj cimbal, potom mi ho otočil. Všetkým ľuďom, čo boli okolo, sa to veľmi páčilo. Od tej doby sme to začali používať.
-Počuli sme však klebetu, že tento efekt má pôvod ešte z domu?-
Áno, doma som si večer prekrýval cimbal dekou, keď som cvičil, aby sa susedia veľmi nesťažovali. Býval som v paneláku a cimbal im dosť vadil. Nenapadlo ma však nikdy, že to budem predvádzať na verejnosti.
-Aký bol pre vás, vašu rodinu a kapelu rok 2014?-
Z pracovného hľadiska dosť úspešný, musím povedať, že sme sa profesijne posunuli opäť ďalej, nakoľko sa snažíme robiť stále niečo nové, nový štýl, aby sme neostali na jednej úrovni. Diváci a poslucháči to budú môcť vidieť práve v tomto roku.
-Čo vás čaká v tomto roku?-
Budú to zahraničné zájazdy, aj jeden väčší projekt. Slovenské národné divadlo zaradilo do dramaturgického plánu operu Carmen v mojom aranžmáne, ako sme ju nahrali na náš najnovší album. Budeme ju robiť s tanečníkmi ako hudobno-tanečné divadlo.
-Čo vám osobne hudba dala a čo vzala?-
Všetko, čo som v živote dosiahol, je spojené s hudbou. A čo mi vzala? Možno niekedy taký triezvy pohľad na svet, pretože naozaj všetko beriem cez hudbu. Neviem vypnúť ani na minútu, len tak si uvedomovať veci, ktoré sa dejú v živote okolo. Neviem si predstaviť, ako žijú nemuzikálni ľudia. Ja skutočne všetko beriem cez hudbu.
-Ako trávite voľný čas, ak ho máte?-
Keď mám voľný čas, tak sa stretávame v kapele (opäť smiech, už po niekoľkýkrát) a hľadáme dobré pekné koncerty. Aj tu je to iba o hudbe. Takto je na tom aj naša dcéra, ktorá má štrnásť rokov, ale zabaviť sa vie iba tam, kde je hudba. Ťahá nás na večierky, že tam hrá ten a ten. Takže zase len hudba.
-Z vašej internetovej stránky sme sa dozvedeli, že vašimi prioritami sú hudba, rodina a dobré jedlo. Platí to?-
Určite áno, nič lepšie si neviem predstaviť (a opäť úsmev).
-Máte nejaké príslovie, porekadlo či životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-
Určite áno. Treba na sebe veľa pracovať a potom bude dobre.
-Vaše želanie a pozdrav pre všetkých fanúšikov a ľudí na Slovensku.-
V prvom rade - nech sú zdraví. Aby mali náladu nás počúvať. Keď nás budú počúvať, tak my budeme mať kde hrať a bude nám všetkým dobre.
V Bratislave. Narodil som sa v Dúbravke a žil som tam až do svojich dvadsiatich rokov.
-Ste z muzikantskej rodiny, máte súrodencov muzikantov?-
Áno, otec bol klarinetistom v SĽUK-u a hral dlhé roky s Jánom Berkym-Mrenicom. Mám dve sestry, staršiu a mladšiu, obe sú klaviristky, jedna z nich aj operná speváčka.
-Od koľkých rokov hráte?-
Začal som v piatich rokoch na husle. U nás to bola tradícia, že sme všetci začínali s hrou na husle, otec veľmi chcel, aby sme boli huslistami. Vlastne pôvodne aj on mal byť huslista. Musím ale povedať, že ani generácie dozadu sa to nikomu nepodarilo. Husle sú ťažký nástroj a vyžadujú si veľmi veľkú trpezlivosť. Všetci sme začali s husľami, ale presedlali sme na iný nástroj.
-Museli vás k hudbe a hraniu posunúť, alebo to bol najmä váš záujem?-
Na výber som veľmi nemal, v muzikantských cigánskych rodinách je to tradícia. Rodičia išli tvrdo po tom, aby som bol muzikantom, aj moje sestry. Nič iné mi neostávalo, iba "makať" na sebe, i keď sa mi veľmi nechcelo. Ale rodičia sa postarali o to, aby sa mi chcelo.
-Zvolili ste si náročný nástroj, akým je cimbal. Prečo?-
Začal som síce v piatich rokoch na husliach, nebolo to však veľmi slávne. Keď som mal deväť, otec sa ma opýtal, či by sa mi páčil radšej iný nástroj. Vyrastal som so spolužiakmi, ktorí mali radi popovú hudbu, tak ma bavila basgitara, aj sme mali školskú kapelu. Ale otcovi sa to nepáčilo. Jedného dňa mi ukázal cimbal a ja som sa v tom momente do toho nástroja zamiloval.
-Vyštudovali ste Štátne konzervatórium v Bratislave.-
Pamätám si, keď mi kúpili cimbal, tak ma začali baviť aj husle a hudba vôbec. Nakoniec som vyštudoval cimbal aj violu, takže som mal na konzervatóriu dva hlavné odbory. Otec si veľmi prial, aby som bol violista, lebo v tej dobe cimbal si ľudia spájali skôr iba s folklórom alebo hraním vo vinárňach. Tým, že ja som bol prvý ročník na škole, keď sa otvoril odbor cimbal, tak som bol priekopníkom a bojoval som „za práva cimbalu“, že aj tento nástroj patrí na pódium. Že je to plnohodnotný nástroj ako každý iný a môže sa na ňom hrať klasická hudba aj iné žánre. Bojoval som doma s rodičmi aj s každým, kto povedal, že cimbal je iba ľudový alebo krčmový nástroj.
-Cimbal je atraktívny nástroj, nie každý ho pozná ako nástroj koncertný.-
Áno, väčšinou ho ľudia vidia pri nejakých oslavách, alebo pri popíjaní vo vieche. Ale musím povedať, že cimbal by som pokojne porovnal s klavírom, lebo na cimbale môžete hrať aj sám bez kapely, dokáže hrať viachlasne, dokáže si melódiu sám sprevádzať. Dodávam, že v dnešnej dobe sa posunul až tak ďaleko, že sa študuje aj na vysokej škole. Hrajú sa na ňom transkripcie, klavírne koncerty, skladby Fryderyka Chopina či Franza Liszta. Konečne sme my, cimbalisti dokázali, že patrí na koncertné pódium.
-Koľko stojí dnes cimbal?-
To je rôzne, dá sa kúpiť aj lacnejšie, ale dobrý nástroj stojí desať tisíc eur.
-Vyrába sa aj u nás?-
Vyrábal sa najmä v Maďarsku a v Česku. Ale začína sa už aj nás, v Liptovskom Mikuláši. Dostal som jeden do daru pri mojej štyridsiatke a musím povedať, že je celkom vydarený.
-Koľko nástrojov máte?-
Momentálne tri. Na skúšky, na koncerty, jeden som zapožičal svojmu žiakovi.
-Ale narábanie s cimbalom je zložitejšie ako napríklad s violou. A pri počte vašich koncertov to nemusí byť jednoduché.-
Cimbal má sto kíl. Jeden z nich mám obľúbený, aj sa mi na ňom najlepšie hrá. Už bol viackrát poškodený pri transportoch, nakoľko hráme dvesto koncertov ročne. Každý rok vkladám doň nemalú sumu, aby sa opravil. Zatiaľ som totiž kvalitnejší nástroj nenašiel. Cimbal je háklivý nástroj, akákoľvek zmena počasia mu nepraje, musí chvíľu stáť na mieste, kam prídeme, musím ho preladiť. Mojím snom do budúcnosti je vyvinúť a vyrobiť na bežné hranie nástroj v podobe syntetizátora, aby som ho pripojil do zásuvky a bude naladený. Do tohto by som bol ochotný aj investovať.
-Ozaj, sú aj noty na cimbal?-
Samozrejme. Používajú sa klasické noty ako pri klavíri.
-Ale vy a celý orchester podľa nôt nehráte, aspoň sme vás na koncerte nikdy s notami nevideli.-
Hrám aj ja podľa nôt. Ale v kapele máme zásadu, že všetko sa musíme naučiť hrať spamäti, lebo podľa nás to veľmi zle vyzerá, keď si cimbalovka postaví pred seba noty. To keď vidíme, tak to až zatrasie, takže my sa všetko učíme naspamäť. Noty sú veľkou pomocou pri cvičení, aj kolegom z kapely zapíšem skladby do nôt, hneď to zahrajú z listu a potom sa to naučia.
-Pamätáte sa na svoje prvé vystúpenie pred divákmi?-
Prvý koncert som mal asi po pol roku, keď som začal hrať na cimbale. Mal som vtedy desať, bolo to škole. Pamätám si, že som mal veľkú trému. Aj som to pokazil, aj som po vystúpení veľmi plakal. Nespal som do rána, lebo tam hrali aj moji starší spolužiaci a veľmi som im závidel, aj ja som chcel tak dobre hrať. Nešiel som ďalší deň do školy, vymyslel som si chorobu, sadol som si za cimbal a do večera som hral a hral. Od toho dňa som cvičil denne a túžil hrať dokonale.
-Pamätáte si aj na svoj prvý honorár?-
Áno, pamätám si, otec hral na nejakej svadbe a zobral ma so sebou. Dali mi to, čo im zvýšilo, čo si nevedeli muzikanti rozdeliť. Dostal som sto korún. Tak som ďalší deň pozval kamarátov do cukrárne.
-Profesionálnu dráhu ste začínali v Orchestri Diabolské husle Jána Berkyho-Mrenicu v roku 1991.-
Áno, ale ešte o tri rokov skôr. Volali sa vtedy Cimbal kvintet, kde ešte pán Berky nehral. Môj profesor na konzervatóriu bol v ich kapele. Keď odchádzal dlhodobo do Španielska, tak ma dal do kapely za seba ako náhradu. To som mal šestnásť. Boli sme výborne zohratí, hrali sme dva roky vo Švajčiarsku. Hrali sme denne päť hodín, čo je pre kapelu to najlepšie. Všetkých nás potom oslovil pán Berky, keď menil kapelu, či by sme k nemu nenastúpili. A toto bolo v roku 1991.
-S Jánom Berkym-Mrenicom ste získali úspechy, precestovali kus sveta, spolupráca sa však skončila v roku 2007. Prečo?-
Postupom času sme začali mať iné názory na smerovanie, on a po ňom aj syn Ján Berky-Mrenica mladší sa chceli viac držať folklóru. My sme chceli skôr robiť zložitejšiu hudbu, viac do klasiky sme chceli zájsť. Vlastne sme chceli využiť aj to, čo sme sa učili na konzervatóriu, išlo nám viac o spájanie žánrov. Tak sme sa rozhodli každý pre vlastnú cestu a každý sa presadil v tom svojom smere.
-Je vás v orchestri Cigánski diabli osem, všetci ste absolventmi Štátneho konzervatória. Ako máte podelenú robotu v orchestri, alebo robíte všetko sám?-
Každý má na starosti niečo iné. Ja sa snažím aranžovať, robiť program, viesť skúšky, primáš má na starosti viesť práve v tom momente orchester, máme medzi členmi podelenú starostlivosť o techniku, rôzne veci, čo je k fungovaniu kapely potrebné. Však je to ako menšie podnikanie.
-Trocha zo zákulisia kapely, ako často skúšate, respektíve cvičíte?-
Cvičíme vtedy, keď robíme nový program a skúšame, keď máme pred koncertom, vždy v sále, kde máme vystúpenie. Cvičíme v dňoch, keď nemáme koncert. Máme pripravených niekoľko programov, v každej krajine robíme iný, takže denné cvičenie je reálna potreba a táto kapela to vyžaduje.
-Hráte denne na cimbale?-
Áno, snažím sa hrať denne, akurát pár dní v roku vynechám, keď už mám toho naozaj dosť. To býva obyčajne na Vianoce, lebo pred Vianocami máme aj dva – tri koncerty denne a vtedy toho mám vyše hlavy a dám si pár dní prestávku.
-Dá sa pomýliť aj pri hraní na cimbale?-
Určite dá. Práve preto si nemôžem dovoliť nehrať každý deň. Stalo sa to aj mne, už dávnejšie, našťastie sme sa muzikantsky posunuli tak, že to vieme prekryť.
-Koľko trvá príprava a naštudovanie nového hudobného čísla, novej skladby?-
Je to rôzne. Keď dostanem nápad na nejakú skladbu, tak sadám za počítač, aby som ju zapísal. Napríklad pri poslednom titule Carmen som na tom albume robil dva roky.
-Hovoríte, že sadnete za počítač. Nie za cimbal?-
Nie. Keď aranžujem skladbu, musím vidieť notovú osnovu a vtedy ma napadajú melodické veci, aj mi to počítač zahrá. Potom si sadnem za cimbal, či som to dobre napísal. Ale na nápady potrebujem notovú osnovu./i>
-A koľko trvá samotná nahrávka jedného albumu? Vydali ste ich zatiaľ päť.-
To býva tiež rôzne. Keď máme „dobré dni“, tak nahráme skladbu na prvýkrát, na druhej strane sa stane, že sa s jednou lomcujeme týždeň, kým sme s nahrávkou spokojní. Umelec má niekedy aj dni, keď chce, ale to jednoducho nejde.
-Koľko koncertov ročne odohráte? Koľko sa pri nich nacestujete?–
Je ich približne dvesto ročne. A kilometre? Ani si netrúfam povedať, keby som narátal aj letecké presuny, tak sú to desaťtisíce kilometrov.
-Ako je to s prepravou nástrojov? Nebojíte sa, že sa vám stratia? Však kontrabas alebo cimbal si nemôžete zobrať do kabíny lietadla.-
To nie. Kedysi sme mali obavy, keď išli s nami ako batožina. Dnes už existujú spoločnosti, ktoré majú špecializované lietadlá, ktoré sú zamerané na prepravu nástrojov.
-Kde všade ste hrali? Nebude jednoduchšie povedať, kde ste nehrali? Alebo ešte lepšie - kde sa vám najviac páčilo?-
(úsmev). Musím povedať, že sme hrali na všetkých kontinentoch. Najviac sa nám páčilo asi v Mexiku, ale aj Ázia sa nám veľmi páči. Z muzikantskej stránky je výborné, keď hráme pred najinteligentnejším publikum. A tu by som vyzdvihol Nemecko. Myslím, že lepšie publikum ako sú Nemci, nie je. Na druhej strane, čo nás najviac prekvapilo, tak to sú Kórejčania. Každý by čakal, že sú takí strohí. Ale musím povedať, že nie nadarmo sa im hovorí, že sú to Taliani Ázie. Musím ešte dodať, že patria tiež k veľmi inteligentnému publiku.
-Spolupracovali ste s množstvom osobností hudobnej scény. Spomeňme aspoň jedného - Michaela Kocába. Ten vám aj pokrstil cédečko. Pri akej príležitosti ste sa stretli?-
Michael Kocáb je síce rocker, ale je to študovaný muzikant, čiže prešiel klasikou. On nás videl a počul v Bratislave, keď bol hosťom vyhlásenia ocenení Gypsy Spirit, kde sme hrali. Prišiel za nami, či by sme neprišli zahrať k nemu do Prahy, lebo aj on organizoval podobný večer. Spriatelili sme sa, pozvali ho pokrstiť album a od tej doby sme už viackrát vystupovali aj pri jeho akciách v Českej republike.
-Multižánrový záber vášho orchestra dokumentuje turné so skupinou DESmod na jeseň 2012, turné s Katkou Knechtovou, ktoré ste skončili v decembri. Ako si vyberáte partnerov z popových interpretov?-
Na to nie je žiadna šablóna. Musí nás to osloviť. Pre nás je dôležité, aby hudba mala energiu. Samozrejme, máme radi kvalitnú hudbu, ale tiež nie je dobré – a chceme sa aj my tomu vyvarovať – aby niečo bolo zase iba kvalitné. Hudba by mala byť pre odbornú verejnosť, ale aj pre tých, čo nie sú muzikanti, takže vždy sa snažíme toto dať dokopy. Myslím si, že zatiaľ sa nám to darí, to platí v prípade oboch interpretov.
-Pustite nás na chvíľu aj do súkromia. Máte doma dve krásne baby, začnime manželkou Silviou. Kde ste sa spoznali?-
Spoznali sme sa pri hudbe, na konzervatóriu. Ona bola o ročník mladšia, ale mali sme spolu predmet ruský jazyk. A ten nám stále odpadával, nudili sme sa. Tak som ju pozval na kávu.
-Bola to láska na prvý pohľad?-
Z mojej strany áno!
-Dcéra Vanessa mala päť, keď nahrala album s detskými pesničkami, hrala v Rapošovom filme Cinka Panna, teraz hrá v seriáli Tajné životy, koncertuje s vami. Museli ste ju posunúť, ako sa to stalo vám, alebo sama sa rozhodla využiť talent?-
Som prísny otec, ale musím povedať, že je oveľa talentovanejšia aj oveľa muzikantsky vyspelejšia, ako som bol ja. Čo je niekedy na škodu, lebo všetko jej ide ľahšie, a v tom prípade sa jej chce menej cvičiť, takže potom musím byť prísnejší, lebo talent nestačí. Môže sa stať, keď bude spoliehať iba na talent, tak to niekde zastane, a to by som bol nerád.
-Dcéra má štrnásť, rastie vám do krásy, ako starostlivý otec máte pripravenú "pušku?"-
(úsmev) No, mal by som mať, ale musím povedať, že viac zasahuje moja manželka. Ja nemusím nič, lebo ona je strašne prísna.
-Ste doma jediný chlap. Pomôžete v domácnosti?-
Nie (smiech). Kvôli tomu sú u nás roztržky. Čudujem sa manželke, že ju to baví, hovoriť mi to už dvadsať rokov.
-Viete napríklad niečo uvariť?-
Aj by som vedel. Niekedy dostanem chuť, tak uvarím. Ale nerobím to často, lebo manželka mi potom nadáva, že zababrem celú kuchyňu.
-Spolu s manželkou aj kapelou vás často vidíme pri charitatívnych podujatiach, spomeniem Talent la Sophia či Gypsy Spirit. Cítite potrebu podporovať podobné aktivity? Máte na to čas?-
Času je málo, ale považujeme to za svoju povinnosť pomáhať ľuďom. Z pohľadu, kde sa ocitli, v akých ťažkostiach. Deti, ktoré nemajú rodičov, sú choré, nemajú peniaze, tak to majú o to ťažšie. Nesmieme zabúdať, že v takej situácii sa môžeme ocitnúť aj my. Poznám veľa ľudí, ktorí boli veľmi vysoko, aj finančne, ktorí sa mali veľmi dobre. Prišiel jeden zlý biznis a ocitli sa na dne. Môže sa stať, že aj ten lepší skončí na ulici. Ak chceme, aby sme sa mali dobre, aby nám Pán Boh pomáhal, lebo myslím že on to všetko sleduje, tak by sme mali my pomáhať tým slabším vždy, keď môžeme.
-Pri tomto rozhovore sa stretávame pár hodín po skončení Plesu v opere, kde sú Cigánski diabli stálym účinkujúcim. Ste vy osobne plesový typ?-
Som plesový typ. Ale iba z pohľadu, že sa veľmi rád stretávam s ľuďmi a mám rád dobrú hudbu. Ale nerád tancujem.
-Takže otázka - kedy ste naposledy vytancovali manželku na plese - je zbytočná?-
Ja nie, mám na to kamarátov, kolegov a rodinu. Rád chodím do spoločnosti, aj na plesy.
-Stovkám návštevníkov vašich koncertov ste predviedli ojedinelú šou, keď vám oči prekryjú šatkou, otočia cimbal, prekryjú ho dekou, a vy stále hráte. Určite to nebola náhoda, keď ste prišli na tento efektný ťah?-
Nebola to celkom náhoda. Hrali sme vo Švajčiarsku a na naše vystúpenie prišli bohatí Cigáni, ktorí obchodovali s drahými kobercami. Tak sme sa rozprávali, začali sme hrať a oni nás začali skúšať, trocha si nás doberali. Začali hovoriť rôzne skladby a boli prekvapení, že hráme aj klasiku. Jeden z nich už nevedel, čo urobiť, tak priniesol obrus a zakryl mi oči. Videl, že mi to ide ďalej, tak zakryl aj cimbal, potom mi ho otočil. Všetkým ľuďom, čo boli okolo, sa to veľmi páčilo. Od tej doby sme to začali používať.
-Počuli sme však klebetu, že tento efekt má pôvod ešte z domu?-
Áno, doma som si večer prekrýval cimbal dekou, keď som cvičil, aby sa susedia veľmi nesťažovali. Býval som v paneláku a cimbal im dosť vadil. Nenapadlo ma však nikdy, že to budem predvádzať na verejnosti.
-Aký bol pre vás, vašu rodinu a kapelu rok 2014?-
Z pracovného hľadiska dosť úspešný, musím povedať, že sme sa profesijne posunuli opäť ďalej, nakoľko sa snažíme robiť stále niečo nové, nový štýl, aby sme neostali na jednej úrovni. Diváci a poslucháči to budú môcť vidieť práve v tomto roku.
-Čo vás čaká v tomto roku?-
Budú to zahraničné zájazdy, aj jeden väčší projekt. Slovenské národné divadlo zaradilo do dramaturgického plánu operu Carmen v mojom aranžmáne, ako sme ju nahrali na náš najnovší album. Budeme ju robiť s tanečníkmi ako hudobno-tanečné divadlo.
-Čo vám osobne hudba dala a čo vzala?-
Všetko, čo som v živote dosiahol, je spojené s hudbou. A čo mi vzala? Možno niekedy taký triezvy pohľad na svet, pretože naozaj všetko beriem cez hudbu. Neviem vypnúť ani na minútu, len tak si uvedomovať veci, ktoré sa dejú v živote okolo. Neviem si predstaviť, ako žijú nemuzikálni ľudia. Ja skutočne všetko beriem cez hudbu.
-Ako trávite voľný čas, ak ho máte?-
Keď mám voľný čas, tak sa stretávame v kapele (opäť smiech, už po niekoľkýkrát) a hľadáme dobré pekné koncerty. Aj tu je to iba o hudbe. Takto je na tom aj naša dcéra, ktorá má štrnásť rokov, ale zabaviť sa vie iba tam, kde je hudba. Ťahá nás na večierky, že tam hrá ten a ten. Takže zase len hudba.
-Z vašej internetovej stránky sme sa dozvedeli, že vašimi prioritami sú hudba, rodina a dobré jedlo. Platí to?-
Určite áno, nič lepšie si neviem predstaviť (a opäť úsmev).
-Máte nejaké príslovie, porekadlo či životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-
Určite áno. Treba na sebe veľa pracovať a potom bude dobre.
-Vaše želanie a pozdrav pre všetkých fanúšikov a ľudí na Slovensku.-
V prvom rade - nech sú zdraví. Aby mali náladu nás počúvať. Keď nás budú počúvať, tak my budeme mať kde hrať a bude nám všetkým dobre.
Rozhovor s dirigentom, skladateľom, aranžérom a lídrom Ernestom Šarközim je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
