Bratislava 1. mája (TASR) - Na čele Ligy proti rakovine (LPR), ktorej žltý narcis sa stal symbolom boja proti zákernej chorobe, stála Eva Siracká ako jej prezidentka 30 rokov. Významná odborníčka v oblasti rádiológie, ktorá zasvätila profesionálny život liečbe rakoviny, sa v sobotu 1. mája dožíva 95 rokov.

Držiteľka Krištáľového krídla z roku 1998 si z rúk prezidenta SR Rudolfa Schustera v septembri 2000 prevzala štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za dlhoročnú odbornú a vedecko-výskumnú činnosť v onkológii. V januári 2006 jej prezident SR Ivan Gašparovič za významné zásluhy a rozvoj SR v oblasti zdravotníctva odovzdal Pribinov kríž I. triedy. V januári 2015 jej Európsky parlament (EP) udelil za odhodlanie, angažovanie sa a občiansky postoj v boji proti rakovine Cenu európskeho občana 2014.

Eva Siracká sa narodila 1. mája 1926 v Uherskom Hradišti ako druhá dcéra v rodine právnika. Okrem o štyri roky staršej sestry mala aj o rok mladšieho brata. Ešte počas detstva sa rodina presťahovala do Trenčína, kde sa jej otec stal sudcom Krajského súdu. Od roku 1939 dospievala a žila v Bratislave, keď jej otec začal pôsobiť na Najvyššou súde.

Lekárske povolanie jej učarovalo už v detstve, vďaka rodinnému lekárovi. "Prvé rozhodnutie byť lekárkou sa udialo ešte v mojom detstve. Mali sme rodinného lekára, ktorý bol ochotný prísť aj v noci, keď bolo treba, pôsobil veľmi upokojujúco a bol veľmi milý. A takto po hraní sa na lekárku a ošetrovaní bábik, sa mi môj sen splnil," uviedla pre TASR lekárka, ktorá sa svojmu snu aktívne venovala viac ako pol storočie.

Foto: TASR Štefan Puškáš

Lekársku fakultu Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave ukončila v roku 1951. K onkológii sa dostala počas praxe na bratislavskom Onkologickom ústave sv. Alžbety. "Myslím, že to bola veľká náhoda, že som ešte ako študentka medicíny absolvovala povinnú prax v ústave pre výskum a liečbu rakoviny u Alžbetínok. Nebola som z toho veľmi nadšená, lebo v lete každý túžil Bratislavu opustiť a niekde na Slovensku spoznávať mimo medicínskych povinností aj peknú prírodu," povedala o svojom prvom vážnejšom zoznámení sa s onkologickou problematikou dlhoročná prezidentka LPR.

Napriek tomu, že chcela praxovať mimo Bratislavy, sa jej u "Alžbetínok" zapáčilo a o prax v ústave požiadala aj o rok. Do ústavu sa chcela vrátiť tiež po ukončení lekárskej fakulty, ale napokon dostala miesto v okresnej nemocnici v Trstenej, kde začiatkom 50. rokov minulého storočia pracovala na internom oddelení.

"Bolo mojim snom sa do tohto ústavu po promócii vrátiť. Povereníctvo zdravotníctva ma však poslalo do novovybudovanej nemocnice v Trstenej na Orave. Bola som tam rok a bol to pre mňa veľký zážitok. Tam som si uvedomila, že nestačí mať len diplom, ale že je treba v niektorých prípadoch rýchlo a dobre rozhodovať," uviedla pre TASR o svojich profesionálnych začiatkoch.

Po návrate do Bratislavy začala v roku 1953 pôsobiť na Rádiologickom oddelení Onkologického ústavu. V rokoch 1956 až 1958 získala špecializáciu v rádiológii I. a II. stupňa. Zástupkyňou primára oddelenia sa stala v roku 1958. Znalosti z onkologickej rádiológie si v rokoch 1960 - 1961 rozšírila na Onkologického ústavu Nemeckej akadémie vied v Berlíne – Buchu.

Hodnosť kandidáta lekárskych vied Slovenskej akadémie vied (SAV) získala v roku 1964 a o rok neskôr sa stala vedúcou vedeckou pracovníčkou Rádiobiologického oddelenia Ústavu experimentálnej onkológie SAV v Bratislave. Absolvovala aj študijný pobyt na Rádiobiologickom oddelení Karolinska Institutet v Štokholme. Hodnosť doktora lekárskych a biologických vied (DrSc.) dosiahla v roku 1977.

Národnú cenu za výskum heterogenity ľudských nádorových buniek dostala v roku 1983. Založila aj slovenskú spoločnosť pre rádiológiu, rádiobiológiu a fyziku. Bola členka výborov viacerých odborných národných a medzinárodných spoločností v odbore rádiológie a onkológie. Pôsobila aj v redakčnej rade medzinárodného časopisu Neoplasma. Do roku 1991 sa venovala aj klinicky orientovanému výskumu v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied (SAV).

V roku 1990 založila Eva Siracká dnes už známu neziskovú organizáciu Liga proti rakovine (LPR), čím vtedy ešte Československo zaradila medzi prvé štáty z bývalého socialistického bloku s takouto organizáciu. Liga sa pod jej vedením stala členom Európskej asociácie líg proti rakovine a najväčšej svetovej organizácie - Medzinárodnej únie proti rakovine (UICC).

"Najväčším úspechom LPR bolo, že sme sa dostali do povedomia významných medzinárodných organizácii. K veľkým úspechom patrí hlavne to, že sme odstránili tabu, ktoré dovtedy pretrvávalo - nehovoriť, nepočuť a nevidieť rakovinu, že sme sa vrátili do Európy, kde už takéto organizácie fungovali niekoľko desiatok rokov, napríklad Francúzska liga proti rakovine oslávila prednedávnom 100 rokov svojej činnosti," uviedla o lige jej zakladateľka a bývalá dlhoročná prezidentka.

Vďaka mnohým úspešným kampaniam sa podľa Sirackej podarilo lige získavať peniaze pre onkologických pacientov, ich rodiny, ale aj na prevenciu či podporu klinických a výskumných projektov, na ktoré štát nemal a nemá dosť finančných prostriedkov.

Podľa dlhoročnej lekárky v oblasti onkológie sa Slovensko v liečbe rakoviny nemá za čo hanbiť. "Sme relatívne dobre technicky vybavení a liečime podľa uznávaných protokolov. Chýbajú však odborníci, čo sa prejavuje v posúvaní termínov na vyšetrenie a liečenie," zhodnotila stav slovenskej onkológie jej dlhoročná odborníčka.

Jedným z hlavných nedostatkov slovenského zdravotníctva je podľa nej nedostatočná komunikácia medzi lekárom a pacientom. "Je to spôsobené tým, že lekári sú veľmi vyťažení administratívou. Dnes lekár, napriek veľkému technickému pokroku premárni veľa času písaním rozsiahlych správ. Sestry sú preťažené, ich práca nie je dobre ocenená, sú potom aj nervózne a nekomunikatívne. Ja som vždy mojim sestričkám hovorila, že úsmev nič nestojí a treba ho rozdávať. Veľa by bolo treba ešte napraviť ako napríklad diskrimináciu onkologických pacientov, na čom LPR intenzívne spolupracuje s európskymi ligami a Európskou komisiou," skonštatovala Siracká.

Pre TASR jubilantka prezradila aj svoje najbližšie plány a priania: "Ak mi to zdravie dovolí, chcem začať písať memoáre z čias mojej klinickej, výskumnej a ligovej práce. Mimo tohto plánu mám však veľa prianí - aby som vždy dokázala prijať všetko čo život prinesie. Aby som stále mala zmysel pre humor a vedela sa zasmiať aj sama na sebe a tešiť sa aj z drobných vecí každého dňa."