Gelnica/Bratislava 5. júla (TASR) - Popri pôsobení vo Zvolene, spojil svoj umelecký profesionálny život predovšetkým s divadelnými scénami na východe Slovenska - v Prešove, ale najmä v Košiciach, kde zanechal výrazný rukopis. Popri divadelných doskách dostával veľa príležitostí aj vo filme.

V stredu 5. júla uplynie 100 rokov od narodenia Vladimíra Petrušku, slovenského herca a divadelného režiséra.

Vladimír (Vlado) Petruška sa narodil 5. júla 1923 v mestečku Gelnica do robotníckej rodiny. Kvôli nedostatku finančných prostriedkov nemohol dokončiť stredoškolské štúdiá.

Už od študentských čias sa venoval ochotníckemu divadlu, pre profesionálnu dráhu sa rozhodol po skončení druhej svetovej vojny. Prvou zastávkou sa stali Košice, činohra Východoslovenského národného divadla, ktoré od roku 1947 nieslo názov Národné divadlo v Košiciach a v roku 1955 bolo premenované na Štátne divadlo. Od 1. mája 2023 sa opäť volá Národné divadlo Košice.

V roku 1953 nastúpil Vladimír Petruška do Stredoslovenského divadla vo Zvolene (od roku 1954 nesie názov Divadlo Jozefa Gregora Tajovského), kde sa popri hraní venoval aj réžii. Už o rok neskôr ale odišiel opäť na východ republiky, do prešovského Divadla Jonáša Záborského - tam pôsobil do roku 1967. Ako herec i režisér sa vrátil v tom istom roku do premenovaného košického Štátneho divadla, kde zotrval až do svojej smrti v roku 1986. V rokoch 1967 až 1971 stál v tomto divadle na čele činohry.

Ako herec začínal u Janka Borodáča, jedného zo zakladateľov a budovateľov slovenského profesionálneho divadla. Ten u začínajúceho herca formoval a rozvíjal jeho prirodzené nadanie a v mnohých postavách mu poskytol príležitosť uplatniť jeho fyzické dispozície - zvučný, hlboko posadený hlas i mužný zjav. K takým patrila napríklad postava rytiera Gejzu (Tanec nad plačom, 1946), Antonia (Mnoho kriku pre nič, 1946), Brighella (Luhár, 1947) alebo Konečného (Šťastie nepadá z neba, 1952).

Vladimír Petruška stvárnil v desiatkach filmov rôzne typy postáv od milovníckych, hrdinských až po charakterové úlohy. V neskorších časoch však obmedzoval hereckú prácu na úkor režisérskej. Pod jeho režijnou taktovkou sa zrodili inscenácie ako napríklad Úklady a láska Friedricha Schillera, Romeo a Júlia Williama Shakespeara, Gorkého Na dne, Žobrácka opera Bertolta Brechta alebo Višnevského Optimistická tragédia.

Hneď za úlohu vo svojom prvom filme sa stal v roku 1951 laureátom Štátnej ceny. Toto ocenenie získal za postavu Hriňa v dráme z obdobia medzivojnovej Československej republiky Boj sa skončí zajtra, ktorú nakrútil režisér Miroslav Cikán. Vo filme sa predstavila celá plejáda skvelých hercov, medzi nimi Elo Romančík, Mikuláš Huba, Gustáv Valach či Martin Gregor.

Z ďalších filmov, v ktorých si Vladimír Petruška zahral možno spomenúť drámu o ťažkom živote ľudí na lazoch nazvanú Lazy sa pohli (1952), historickú satiru z prvej polovice 19. storočia Zemianska česť (1957), baladické rozprávanie o chlapcovi z horskej samoty Jerguš Lapin (1960), psychologickú drámu z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Do posledného dychu (1976), ďalej to boli snímky Blízke diaľavy (1979), Živá voda (1980), Kosenie Jastrabej lúky (1981), Predčasné leto (1982) či film zachytávajúci fiktívne vyšetrovanie záhadnej smrti slávneho skladateľa Zabudnite na Mozarta (1985).

Zahral si aj v mnohých seriáloch ako napríklad Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975) alebo Jedenáste prikázanie (1977) a ako herec i režisér úzko spolupracoval tiež s košickým štúdiom Československého rozhlasu.

Slovenský herec a režisér Vladimír Petruška zomrel 4. mája 1986 v Košiciach vo veku 62 rokov.