Paríž/Bratislava 3. decembra (TASR) – Francúzsky filmový režisér Jean-Luc Godard patrí medzi významné osobnosti svetovej kinematografie.

Jeho film Na konci s dychom ho preslávil na celom svete a zaradil medzi lídrov francúzskej novej vlny. Aj ďalšie snímky ako Pohŕdanie, Bláznivý Petríček alebo Alphaville sa stali kultovými dielami a ovplyvnili celý rad režisérov. Režisér, scenárista, filmový kritik a kultúrny revolucionár Jean-Luc Godard má vo štvrtok 3. decembra 90 rokov.

Godard patrí k nekonvenčným filmovým tvorcom, ktorí takmer vôbec nerešpektujú tradičné filmové postupy. Obsah či odkaz jeho filmov je často ukrytý viac vo forme ako v samotnom príbehu. Spolupracoval s dnes už slávnymi hercami a herečkami ako napríklad Anna Karina, Brigitte Bardotová, Jean-Pierre Léaud alebo Jean-Paul Belmondo.

Jean-Luc Godard sa narodil 3. decembra 1930 v Paríži ako druhý zo štyroch detí v rodine lekára. Po matke, ktorá pochádzala z bankárskej rodiny, mal švajčiarske korene. Vyrastal v meštianskej rodine patriacej k vyššej strednej triede, ktorú neskôr vo svojich filmoch podroboval ostrej kritike.

Švajčiarsko sa pre rodinu stalo na niekoľko rokov aj azylom po tom, ako nacistické Nemecko obsadilo Francúzsko počas druhej svetovej vojny. Po vojne sa rodina vrátila do Paríža, kde Godard študoval etnológiu na prestížnej Sorbonne.

Okrem etnológie sa zaujímal o maliarstvo, literatúru a film. Navštevoval filmový klub v parížskej Latinskej štvrti, kde sa zoznámil Françoisom Truffautom, Jacquesom Rivettom, Ericom Rohmerom a ďalšími budúcimi predstaviteľmi francúzskej filmovej novej vlny.

Písal filmové kritiky pre La Gazette du Cinéma a od roku 1952 aj pre Cahiers du Cinéma pod pseudonymom Hans Lucas.

Aby sa vyhol vojenskej službe odišiel do Švajčiarska a neskôr podnikol niekoľko ciest po Južnej a Severnej Amerike. Po návrate do Paríža sa stal súčasťou bohémskej spoločnosti, čo malo aj svoje následky. Ocitol sa vo väzní a tiež v psychiatrickej liečebni.

Po smrti matky nakrútil Godard prvý krátky dokumentárny film Opération béton (Operácia betón, 1954), v ktorom využil osobné skúsenosti robotníka na stavbe priehrady vo Švajčiarsku.

Formu krátkeho filmu využil aj pri snímke Une femme coquette (Koketná žena, 1955), ktorá bola prepisom Maupassantovej poviedky. O štyri roky neskôr nakrútil podľa Rohmerovho scenára film Charlotte et Véronique, ou Tous les garçons s'appellent Patrick (Charlotte a Veronika alebo všetci chlapci sa volajú Patrik, 19559).

V roku 1960 vytvoril film A bout de souffle (Na konci s dychom), ktorý sa stal jedným zo symbolov novej vlny. V experimentálnej filmovej koláži sa predstavil mladý Jean-Paul Belmondo a po jeho boku Jean Sebergová.

Snímka o príťažlivom rebelovi bola úderom voči úzkoprsej meštianskej spoločnosti. Godarda za film v tom istom roku ocenili na festivale v Berlíne Strieborným medveďom za réžiu. V roku 1960 sa oženil s modelkou Annou Karinou, ktorá si neskôr zahrala vo viacerých jeho filmoch.

Po snímke Na konci s dychom sa Belmondo objavil v hlavnej úlohe tiež vo filme Charlotte et son Jules (Charlotta a jej Jules, 1960) a po boku Anny Kariny si zahral aj v snímke Une femme est une femme (Žena je žena, 1961).

Anna Karinna stvárnila hlavnú úlohu aj vo filme Vivre sa vie: Film en douze tableaux (Žiť svoj život, 1962), kde si zahrala mladú Parížanku, ktorá sa pre túžbu stať sa herečkou opustí manžela a syna a z nedostatku peňazí sa dá na prostitúciu. Manželku do hlavnej ženskej úlohy obsadil Godard aj vo filme Le Petit Soldat (Vojačik, 1963).

V roku 1963 nakrútil podľa knižnej predlohy Alberta Moraviu ďalší kultový film novej vlny Le Mépris (Pohŕdanie), v ktorom si zahrala Brigitte Bardotová a Michel Piccoli.

Rozpad vzťahu medzi mužom a ženou zobrazil svojim nekonvenčným spôsobom aj v ďalšej klasike novej vlny - vo filme Pierrot le fou (Bláznivý Petríček, 1965), v ktorom hlavné postavy stvárnili Belmondo a Karinna.

V tom istom roku sa Godard predstavil aj ako tvorca experimentálneho thrilleru s názvom Alphaville, ktorý na berlínskom filmovom festivale ocenili Zlatým medveďom za najlepší film.

Na konci 60. rokov minulého storočia založil skupinu na počesť režiséra Dzigy Vertova (1896 – 1954), z ktorého teóriami o vzťahu estetiky a politiky sa stotožnil. Prostredníctvom filmu začal aj on otvorenejšie predstavovať svoje politické postoje.

V Prahe nakrútil napríklad dokument Pravda, ktorým ironizoval situáciu v Československu. Vo filme sa po jeho boku predstavila česká režisérka Věra Chytilová. So skupinou Dzigy Vertova nakrútil tiež známy dokumentárny film Vladimir et Rosa (1970) o súdnom procese s americkou ľavicovou skupinou.

V 80. a 90 rokoch minulého storočia sa snímkami ako Passion (Vášeň, 1982), Prénom Carmen (Krstné meno Carmen, 1983), Nouvelle vague (Nová vlna, 1990) alebo Hélas pour moi (Bohužiaľ pre mňa, 1993) vrátil k téme vzťahu medzi mužmi a ženami.

Venoval sa aj tvorbe video-esejí a túto formu okrem iných netradičných spôsobov filmového rozprávania využil tiež vo svojich ďalších filmoch ako napríklad Socialisme (Socializmus, 2010) alebo Adieu au langage (Zbohom jazyku, 2014), o ktorom povedal, že je to film o mužovi a jeho žene, ktorí si navzájom nerozumejú, pretože nehovoria rovnakým jazykom.

V roku 2017 nakrútil francúzsky režisér Michel Hazanavicius o priekopníkovi novej vlny Godardovi životopisný film s názvom Le Redoutable (Obávaný).