Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Príbehom o živote a mučeníctve Ježiša Krista, ktorý je ideologicky viac marxistický ako kresťanský sa zaoberá dráma Evanjelium podľa Matúša (1964).
Autor TASR
Bologna/Bratislava 5. marca (TASR) - Pier Paolo Pasolini je považovaný za jednu z ústredných postáv povojnovej talianskej kinematografie. Bol známy ako básnik, prozaik, kritik, scenárista a režisér. Priťahoval kontroverzie zo všetkých strán politického spektra a jeho často sexuálne explicitné a perverzné filmy plné násilia vyvolávali hnev talianskych cenzorov. Napriek tomu, že očividne rád šokoval, bol umelcom ktorého tvorba predstavuje svojráznu estetiku i filozofiu, ktorá je dodnes predmetom skúmania.
Od narodenia významného talianskeho umelca uplynie dnes (v sobotu 5. marca) 100 rokov.
Pier Paolo Pasolini sa narodil 5. marca 1922 v talianskom meste Bologna. Bol synom vojenského dôstojníka, nacionalistu a stúpenca Benita Mussoliniho Carla Alberta a učiteľky Susanny Colussiovej. O literatúru sa začal zaujímať už ako sedemročný, čo neskôr viedlo k štúdiu literatúry a dejín umenia na Bolonskej univerzite (1939-1945).
Počas druhej svetovej vojny ho v roku 1943 povolali do armády. Spolu so svojou jednotkou sa dostal do nemeckého zajatia. Táto skúsenosť mala na neho značný vplyv – stal sa priaznivcom antifašistického odboja a v roku 1947 vstúpil do Komunistickej strany Talianska (PCI). Aktívne pracoval nielen na politickom, ale aj literárnom poli a pedagogicky pôsobil na strednej škole v lokalite Valvasone na severovýchode Talianska.
Vo svojej literárnej tvorbe sa zameriaval na sociálne otázky, ale rovnako sa v nej objavila aj téma homosexuálnej erotiky. Spisovateľ reflektoval zážitky zo svojho života. Odhalenie vlastnej sexuálnej orientácie ho stálo učiteľské miesto a členstvo v komunistickej strane.
Spolu s matkou v roku 1950 pricestovali do Ríma. V tomto meste nadviazal kontakty s umelcami a intelektuálmi. Ako scenárista napríklad spolupracoval s Federicom Fellinim na kultových filmoch Cabiriine noci (1957) či Sladký život (1960). Jeho susedmi boli bratia Bertolucciovci, ktorí takisto výraznou mierou ovplyvnili taliansku kinematografiu. So starším zo súrodencov Bernardom Pasolini tvorivo spolupracoval.
Talianskeho umelca fascinovala miestna chudoba a najnižšie spoločenské vrstvy. Biedu rímskych slumov opísal napríklad v románoch Ragazzi di vita (1955) a Una vita violenta (1959). Podobnými témami sa zaoberal aj vo svojom filmovom celovečernom debute s názvom Accattone (1961), v ktorom vystupujú ako ústrední hrdinovia pasák a ženy ľahkých mravov. Pasoliniho rané snímky sú čiernobiele, obsadil do nich prevažne neprofesionálnych hercov, čím sa v niektorých ohľadoch pridŕžal estetiky jeho predchodcov tvoriacich v duchu neorealizmu. Vo filme Mamma Roma (1962) sa vedľa amatérskych hercov predviedla slávna talianska herečka Anna Magnani v úlohe milujúcej matky, ktorá sa usiluje vymaniť z pozície prostitútky.
Príbehom o živote a mučeníctve Ježiša Krista, ktorý je ideologicky viac marxistický ako kresťanský sa zaoberá dráma Evanjelium podľa Matúša (1964). Snímku, v ktorej si pannu Máriu zahrala Pasoliniho matka prijali cirkevné i odborné kruhy priaznivo a bola dokonca nominovaná na Oscara. Po komickej alegórii Dravci a vrabci (1966) nasledovali Pasoliniho škandalózne erotické filmové adaptácie klasických literárnych textov Kráľ Oidipus (1967) a Médea (1969).
Záhadné skúmanie buržoáznej duchovnej prázdnoty predstavuje dráma Teorema (1968), ktorú Pasolini označil za "báseň vo forme výkriku zúfalstva". Anglický herec Terence Stamp v úlohe tajomného cudzinca postupne zvádza členov bohatej milánskej rodiny a v živote každého z nich vyvoláva existenciálnu krízu. Na obscénnosti z uvedenej snímky plynule nadviazal aj vo voľnom cykle s názvom Trilógia života, do ktorého patria sfilmované diela Dekameron (1971), Canterburské poviedky (1972) a arabské rozprávky Kytica z tisíc a jednej noci (1974). Taliansky filmár neúprosne spojil prostredie fašistického Talianska a adaptáciu literárnych prác Markíza de Sade v mimoriadne kontroverznom filme Saló alebo 120 dní Sodomy (1975), ktorý bol v Taliansku a v mnohých ďalších krajinách kvôli svojej surovej brutalite a zvrhlostiam niekoľko rokov zakázaný.
Premiéry filmu, ktorý dodnes vyvoláva polemiku aj pohoršenie verejnosti sa však nedožil. Pier Paolo Pasolini zomrel za záhadných okolností 2. novembra 1975. Jeho zohavené telo našli na pláži v Ostii neďaleko talianskej metropoly Rím. Podozrenie, že v prípade vraždy Pasoliniho mohlo ísť o politicky motivovaný zločin, sa nikdy nepotvrdilo.
Od narodenia významného talianskeho umelca uplynie dnes (v sobotu 5. marca) 100 rokov.
Pier Paolo Pasolini sa narodil 5. marca 1922 v talianskom meste Bologna. Bol synom vojenského dôstojníka, nacionalistu a stúpenca Benita Mussoliniho Carla Alberta a učiteľky Susanny Colussiovej. O literatúru sa začal zaujímať už ako sedemročný, čo neskôr viedlo k štúdiu literatúry a dejín umenia na Bolonskej univerzite (1939-1945).
Počas druhej svetovej vojny ho v roku 1943 povolali do armády. Spolu so svojou jednotkou sa dostal do nemeckého zajatia. Táto skúsenosť mala na neho značný vplyv – stal sa priaznivcom antifašistického odboja a v roku 1947 vstúpil do Komunistickej strany Talianska (PCI). Aktívne pracoval nielen na politickom, ale aj literárnom poli a pedagogicky pôsobil na strednej škole v lokalite Valvasone na severovýchode Talianska.
Vo svojej literárnej tvorbe sa zameriaval na sociálne otázky, ale rovnako sa v nej objavila aj téma homosexuálnej erotiky. Spisovateľ reflektoval zážitky zo svojho života. Odhalenie vlastnej sexuálnej orientácie ho stálo učiteľské miesto a členstvo v komunistickej strane.
Spolu s matkou v roku 1950 pricestovali do Ríma. V tomto meste nadviazal kontakty s umelcami a intelektuálmi. Ako scenárista napríklad spolupracoval s Federicom Fellinim na kultových filmoch Cabiriine noci (1957) či Sladký život (1960). Jeho susedmi boli bratia Bertolucciovci, ktorí takisto výraznou mierou ovplyvnili taliansku kinematografiu. So starším zo súrodencov Bernardom Pasolini tvorivo spolupracoval.
Talianskeho umelca fascinovala miestna chudoba a najnižšie spoločenské vrstvy. Biedu rímskych slumov opísal napríklad v románoch Ragazzi di vita (1955) a Una vita violenta (1959). Podobnými témami sa zaoberal aj vo svojom filmovom celovečernom debute s názvom Accattone (1961), v ktorom vystupujú ako ústrední hrdinovia pasák a ženy ľahkých mravov. Pasoliniho rané snímky sú čiernobiele, obsadil do nich prevažne neprofesionálnych hercov, čím sa v niektorých ohľadoch pridŕžal estetiky jeho predchodcov tvoriacich v duchu neorealizmu. Vo filme Mamma Roma (1962) sa vedľa amatérskych hercov predviedla slávna talianska herečka Anna Magnani v úlohe milujúcej matky, ktorá sa usiluje vymaniť z pozície prostitútky.
Príbehom o živote a mučeníctve Ježiša Krista, ktorý je ideologicky viac marxistický ako kresťanský sa zaoberá dráma Evanjelium podľa Matúša (1964). Snímku, v ktorej si pannu Máriu zahrala Pasoliniho matka prijali cirkevné i odborné kruhy priaznivo a bola dokonca nominovaná na Oscara. Po komickej alegórii Dravci a vrabci (1966) nasledovali Pasoliniho škandalózne erotické filmové adaptácie klasických literárnych textov Kráľ Oidipus (1967) a Médea (1969).
Záhadné skúmanie buržoáznej duchovnej prázdnoty predstavuje dráma Teorema (1968), ktorú Pasolini označil za "báseň vo forme výkriku zúfalstva". Anglický herec Terence Stamp v úlohe tajomného cudzinca postupne zvádza členov bohatej milánskej rodiny a v živote každého z nich vyvoláva existenciálnu krízu. Na obscénnosti z uvedenej snímky plynule nadviazal aj vo voľnom cykle s názvom Trilógia života, do ktorého patria sfilmované diela Dekameron (1971), Canterburské poviedky (1972) a arabské rozprávky Kytica z tisíc a jednej noci (1974). Taliansky filmár neúprosne spojil prostredie fašistického Talianska a adaptáciu literárnych prác Markíza de Sade v mimoriadne kontroverznom filme Saló alebo 120 dní Sodomy (1975), ktorý bol v Taliansku a v mnohých ďalších krajinách kvôli svojej surovej brutalite a zvrhlostiam niekoľko rokov zakázaný.
Premiéry filmu, ktorý dodnes vyvoláva polemiku aj pohoršenie verejnosti sa však nedožil. Pier Paolo Pasolini zomrel za záhadných okolností 2. novembra 1975. Jeho zohavené telo našli na pláži v Ostii neďaleko talianskej metropoly Rím. Podozrenie, že v prípade vraždy Pasoliniho mohlo ísť o politicky motivovaný zločin, sa nikdy nepotvrdilo.
