Bratislava/Valašské Meziříčí 26. októbra (TASR) – Jiří Křižan zažil v detstve najtvrdšie komunistické represie. Režim ho pripravil o otca, vylúčili ho z gymnázia. Musel prejsť viacerými robotníckymi profesiami, no napokon sa stal jedným z najvýznamnejších českých scenáristov. Jeho filmy Signum laudis, Tichá bolest, Je třeba zabít Sekala, či Pokoj v duši, sú blízke aj slovenským divákom.

V utorok 26. októbra by mal scenárista a držiteľ Českého leva Jiří Křižan 80 rokov.

Jiří Křižan sa narodil 26. októbra 1941 vo Valašskom Meziříčí. Rodinu tvrdo zasiahla atmosféra stalinistických 50. rokov. Křižanovmu otcovi zhabali majetok a v roku 1951 ho zadržali pri pokuse opustiť republiku. Odsúdili ho vo vykonštruovanom procese a popravili za zločin velezrady.

Napriek tomu sa Křižanovi podarilo dostať na gymnázium, odkiaľ ho však vylúčili v roku 1957. Dôvodom bola posmešná básnička, ktorú napísal po smrti robotníckeho prezidenta Antonína Zápotockého. Pracoval v ostravských baniach a v ďalších robotníckych profesiách, po večeroch začínal písať scenáre.

Jeho prvým úspechom bol scenár k filmu Horký vzduch, ktorý v roku 1965 nakrútil Václav Gajer. Vďaka voľnejším politickým pomerom Křižana prijali na diaľkové štúdium scenáristickej tvorby a dramaturgie na Filmovej a televíznej fakulte Akademie múzických umění (FAMU). Zamestnal sa ako redaktor denníka Mladá fronta. Od roku 1972 bol scenáristom a dramaturgom Filmového štúdia Barrandov.

Spolu s režisérom Zdeňkom Sirovým realizoval začiatkom 70. rokov tri krátkometrážne snímky zo života zlatokopov podľa literárnej predlohy Jacka Londona – v prvej z nich Kaňon samé zlato si zahral slovenský herec Ivan Palúch.

Ďalší slovenský herec Juraj Kukura stvárnil hlavnú postavu vo filme Stíny horkého léta, ktorý podľa Křižanovho scenára nakrútil František Vláčil (1977). Film získal Krištáľový glóbus na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary.

Zvláštnu cenu poroty na tom istom festivale o dva roky neskôr dostali tvorcovia filmu Signum laudis. Drámu odohrávajúcu sa na sklonku 1. svetovej vojny nakrútil podľa scenára Jiřího Křižana slovenský režisér Martin Hollý. Za toto dielo navrhli Křižana aj na Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Umelec si však odmietol prevziať ocenenie nazvané podľa prezidenta, ktorý sa podpísal pod rozsudok smrti jeho otca. Pre tento postoj musel z Barrandova odísť a svoje projekty realizoval v štúdiách v Zlíne alebo v Bratislave.

V roku 1983 nakrútil opäť Martin Hollý snímku Mŕtvi učia živých, o rok neskôr zo spolupráce s režisérom Jaromilom Jirešom vznikol film Prodloužený čas s Milošom Kopeckým v hlavnej úlohe.

Hollý sa ako režisér podpísal aj pod ďalšie významné dielo Jiřího Křižana – autobiograficky ladený príbeh Tichá bolest. Tragické osudy ľudí, ktorí sa v 50. rokoch stali obeťami prenasledovania, sa tu prelínajú s tragikomickými zážitkami z vojenskej služby. Film z roku 1990 však trochu zanikol v politickom dianí po Novembri ´89.

Zapojil sa doň napokon aj samotný Křižan, ktorý sa občiansky angažoval už od konca 80. rokov. Zasadzoval sa o prepustenie Václava Havla z väzenia, spoluorganizoval petíciu Několik vět a pôsobil v najužšom vedení hnutia Občanské fórum. Po Nežnej revolúcii, keď sa Václav Havel stal prezidentom, patril Křižan k jeho poradcom. V rokoch 1992-1995 bol námestníkom ministra vnútra ČR. Prednášal tiež scenáristiku na FAMU.

Po návrate k písaniu scenárov vytvoril Křižan film, ktorý je vrcholom jeho tvorby: vojnovú drámu Je třeba zabít Sekala. Za scenár k snímke, ktorú v roku 1998 nakrútil Vladimír Michálek, získal Jiří Křižan Českého leva. Jeho posledným dielom bol slovenský film Pokoj v duši (Vladimír Balko, 2009).

Od roku 1998 žil Jiří Křižan v obci Branky pri Valašskom Meziříčí, kde vyrastal a staral sa tu o svoje hospodárstvo. Zomrel náhle – na infarkt – 13. októbra 2010, teda krátko pred svojimi 69. narodeninami.