Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Tak ako väčšina novodobých slovenských fotografov ani Ján Galanda nebol profesionál.
Autor TASR
Bratislava 11. decembra (TASR) – Nedávna výstava čiernobielych záberov Jána Galandu (1904–1960) v bratislavskej galérii Photoport v rámci festivalu Mesiac fotografie 2014 bola jeho prvou autorskou prezentáciou. Následná monografia s názvom Galanda reprezentatívne predstavuje tohto zabudnutého fotografa.
"Je to po Antonovi Podstraskom a Viliamovi Malíkovi tretí zväzok z novej edície Osobnosti slovenskej fotografie. Naše dejiny sú plné nezbadaných, polozabudnutých či celkom zabudnutých fotografických osobností. Máloktorá však bola donedávna taká neznáma ako Ján Galanda. Takmer 70 rokov sme o ňom nič nevedeli. Vďaka jeho precízne vedenému archívu, ktorý zachovali jeho potomkovia, bolo možné vybrať fotografie na výstavu a do knihy," uviedol pre TASR jej autor Aurel Hrabušický, historik fotografie zo Slovenskej národnej galérie.
Tak ako väčšina novodobých slovenských fotografov ani Ján Galanda nebol profesionál. Po absolvovaní Československej štátnej obchodnej akadémie v rodnom Martine tam od roku 1923 pracoval ako bankový úradník. Neskôr bol riaditeľom (1932-1948) martinskej pobočky Roľníckej vzájomnej pokladnice (RVP) až do jej zrušenia. Potom sa zapojil do hnutia odporu a podieľal sa na kolportáži letákov a ilegálnej tlače.
Bol členom Sokola, Klubu slovenských turistov a lyžiarov, Spolku tatranských horolezcov JAMES, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a iných spolkov. Už z toho vidieť, že sa venoval viacerým záľubám a tiež fotografovaniu. Často chodil po našich horách najmä v okolí Turca a Tatier. Rád cestoval i do zahraničia. Fotografoval najmä svojich priateľov a rodinu, dokumentoval predovšetkým svoje mimopracovné záujmy a aktivity, cestovanie, turistiku a šport.
"Na rozdiel od väčšiny snímok tohto druhu sa Galandove fotografie vyznačujú precízne vybudovanou náročnou, niekedy až rafinovanou kompozíciou. Počas svojich početných ciest do zahraničia vytvoril súbor fotografií zachytávajúcich spôsob života, ktorý bol na chudobnom Slovensku skôr výnimočný. Jeho zábery predstavujú akýsi slovenský variant glamour štýlu a v našom prostredí sú celkom unikátne," hodnotí jeho tvorbu Hrabušický.
V 136-stranovej knihe je výber z nich. Okrem autoportrétov a niekoľkých rodinných záberov sú to série zo Župného sokolského zletu v Martine (1936) a Všesokolského zletu v Prahe (1938). Tiež z výstavby budovy RVP v Martine (1939-1942), rôzne pohľady na Šútovský vodopád (1943), na brigádnikov pri sušení obilia (1958) alebo zo Svetovej výstavy v Paríži (1937). Zahraničné postrehy sú aj z Barcelony, Juhoslávie a Bulharska.
Dominujú však domáce letné a zimné pohľady na Martinské hole, Jamské a Skalnaté pleso, Rozsutec, Bradovicu aj iné hory. Často dokumentoval verejné dianie v Martine, akými boli oslavy oslobodenia a iné udalosti. V roku 1958 už na farebných fotografiách, čo je podľa Hrabušického zaujímavý unikát.
"V tom čase u nás bolo ťažké zohnať materiál a všetky tie veci, ktoré súviseli s farebnými fotografiami. On to robil akosi na kolene. Fotografi si rôzne pomáhali aj zháňaním materiálu po celom socialistickom tábore. Civilným a jemne poetickým prístupom dokázal nepodľahnúť ideologickým klišé. Jeho fotografie sú vzácne, dokumentárne presné a pritom kvalitné farebné. A tých máme z 50. rokov málo. Jeho fotografie sú nadčasové," konštatuje Hrabušický.
Knihu, podobne ako dve predchádzajúce zo spomínanej edície, vydalo v slovenskom a anglickom jazyku vydavateľstvo Slovart so Slovenskou národnou galériou a galériou Photoport.
"Je to po Antonovi Podstraskom a Viliamovi Malíkovi tretí zväzok z novej edície Osobnosti slovenskej fotografie. Naše dejiny sú plné nezbadaných, polozabudnutých či celkom zabudnutých fotografických osobností. Máloktorá však bola donedávna taká neznáma ako Ján Galanda. Takmer 70 rokov sme o ňom nič nevedeli. Vďaka jeho precízne vedenému archívu, ktorý zachovali jeho potomkovia, bolo možné vybrať fotografie na výstavu a do knihy," uviedol pre TASR jej autor Aurel Hrabušický, historik fotografie zo Slovenskej národnej galérie.
Tak ako väčšina novodobých slovenských fotografov ani Ján Galanda nebol profesionál. Po absolvovaní Československej štátnej obchodnej akadémie v rodnom Martine tam od roku 1923 pracoval ako bankový úradník. Neskôr bol riaditeľom (1932-1948) martinskej pobočky Roľníckej vzájomnej pokladnice (RVP) až do jej zrušenia. Potom sa zapojil do hnutia odporu a podieľal sa na kolportáži letákov a ilegálnej tlače.
Bol členom Sokola, Klubu slovenských turistov a lyžiarov, Spolku tatranských horolezcov JAMES, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a iných spolkov. Už z toho vidieť, že sa venoval viacerým záľubám a tiež fotografovaniu. Často chodil po našich horách najmä v okolí Turca a Tatier. Rád cestoval i do zahraničia. Fotografoval najmä svojich priateľov a rodinu, dokumentoval predovšetkým svoje mimopracovné záujmy a aktivity, cestovanie, turistiku a šport.
"Na rozdiel od väčšiny snímok tohto druhu sa Galandove fotografie vyznačujú precízne vybudovanou náročnou, niekedy až rafinovanou kompozíciou. Počas svojich početných ciest do zahraničia vytvoril súbor fotografií zachytávajúcich spôsob života, ktorý bol na chudobnom Slovensku skôr výnimočný. Jeho zábery predstavujú akýsi slovenský variant glamour štýlu a v našom prostredí sú celkom unikátne," hodnotí jeho tvorbu Hrabušický.
V 136-stranovej knihe je výber z nich. Okrem autoportrétov a niekoľkých rodinných záberov sú to série zo Župného sokolského zletu v Martine (1936) a Všesokolského zletu v Prahe (1938). Tiež z výstavby budovy RVP v Martine (1939-1942), rôzne pohľady na Šútovský vodopád (1943), na brigádnikov pri sušení obilia (1958) alebo zo Svetovej výstavy v Paríži (1937). Zahraničné postrehy sú aj z Barcelony, Juhoslávie a Bulharska.
Dominujú však domáce letné a zimné pohľady na Martinské hole, Jamské a Skalnaté pleso, Rozsutec, Bradovicu aj iné hory. Často dokumentoval verejné dianie v Martine, akými boli oslavy oslobodenia a iné udalosti. V roku 1958 už na farebných fotografiách, čo je podľa Hrabušického zaujímavý unikát.
"V tom čase u nás bolo ťažké zohnať materiál a všetky tie veci, ktoré súviseli s farebnými fotografiami. On to robil akosi na kolene. Fotografi si rôzne pomáhali aj zháňaním materiálu po celom socialistickom tábore. Civilným a jemne poetickým prístupom dokázal nepodľahnúť ideologickým klišé. Jeho fotografie sú vzácne, dokumentárne presné a pritom kvalitné farebné. A tých máme z 50. rokov málo. Jeho fotografie sú nadčasové," konštatuje Hrabušický.
Knihu, podobne ako dve predchádzajúce zo spomínanej edície, vydalo v slovenskom a anglickom jazyku vydavateľstvo Slovart so Slovenskou národnou galériou a galériou Photoport.
