Bratislava 15. decembra (TASR) – Ako geoinformatik pracuje ako so svetovým kultúrnym dedičstvom takmer 20 rokov. Skúma oblasti v Európe, ale aj v Sýrii, Sudáne či Guatemale. Je držiteľom Ceny rektora Slovenskej technickej univerzity (STU). Publikoval s časopisoch Science či Nature. Výsledkami jeho práce sa zaoberal aj National Geographic. Keď vidí silu prírody, nebojí sa o ňu, ale o ľudstvo. Na otázky seriálu Osobnosti: tváre, myšlienky odpovedá Tibor Lieskovský z Katedry geodetických základov Stavebnej fakulty STU v Bratislave.

-V čom spočíva práca geoinformatika?-

Je to o nielen o tvorbe máp, ale aj o analýzach nových dát. Napríklad, keď si chcete založiť vinicu, tak si zanalyzujete, či je na danom území vhodný sklon, dobrá orientácia na svetové strany, a podľa toho sa rozhodnete. Ja to využívam v archeológii. Snažím sa predpovedať, kde môžu byť archeologické lokality.

-Kam ste sa ako výskumník dostali?-

Spolupráca s archeológmi sa začala na Slovensku, pokračovala v Európe. Pod hlavičkou Slovenského archeologického a historického inštitútu (SAHI) a vedením Drahoslava Hulínka som sa dostal na výskumy na Blízkom Východe, do Sýrie a Iraku. Neskôr to bol výskum v Guatemale. Minulý rok sme začali výskum v Sudáne pod Ústavom orientalistiky Slovenskej akadémie vied (SAV) a vedením Jozefa Hudeca.

-Akú časť z roka trávite na výskumoch?-

To záleží na sezónach. Tento rok sa cítim ucestovaný k smrti. Mám za sebou Sudán, Irak aj Guatemalu. Veľké sezóny vedia trvať desať až 12 týždňov. Menšie sezóny zvyknú trvať štyri až päť týždňov. Irak sa nám podarilo „spratať“ do dvoch. Dá sa to skrátiť vďaka programovaniu a automatizáciou. Študentom hovorím, že treba byť lenivý. Ak máte nejakú činnosť opakovať 100-krát, tak radšej vymyslíte nejaký algoritmus. Po poslednom návrate z Guatemaly sme sa smiali, že po minulé roky sme dostávali karpálny tunel z mačety, tento rok to bolo z práce s myšou.

-Čo vám dal výskum z ľudskej stránky?-

Naučil som sa vychádzať s ľuďmi, improvizovať a mať väčšiu úctu k situáciám. Tento rok som sa z Guatemaly vrátil šokovaný. Snažili sme sa tam dostať v období prestávky dažďa. Keď sme tam prišli, videli sme, že celá džungľa vysychá. Obdobie dažďa ani len nenastalo. Vyrazilo mi dych, že deti tentoraz žobrali o vodu. Slzy mi vybehli, keď som sa dopočul, že sa začalo bombardovanie Ras al-Aynu na severe Sýrie. S ľuďmi tam som strávil pol roka života. Pre mňa takéto správy nie sú len o číslach. Naučilo ma to byť citlivejším. Keď zažívate veľa extrémov, môžete sa obrniť a stať sa cynikom a znecitlivieť. Môžem potvrdiť aj to, že v Sýrii išlo o jeden z prvých klimatických konfliktov 21. storočia. Mapoval som vyschnuté dno rieky niekoľkonásobne väčšej ako Dunaj. Jej vyschnutím z dôvodu pestovania bavlny pár miliónov ľudí ostalo bez práce. Museli sa presťahovať do predmestí, kde vznikalo napätie. Bolo len otázkou času, kedy to niekde vypukne.

-Do akej miery pôsobí na výskumníkov situácia v krajine, v ktorej robíte výskum?-

Všetky naše cesty koordinujeme s Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Keď sme v Iraku zažili zemetrasenie, tak nás okamžite hľadali. Vedia nám operatívne pomôcť. Zároveň sa naučíte komunikovať s vysokými úradníkmi, ministrami. Keď sme tento rok boli v Sudáne, začala sa tam revolúcia. Viedla k zvrhnutiu prezidenta po 30 rokoch. Mali sme tam známych, Sudáncov, ktorí v minulosti študovali na Slovensku. Bolo zaujímavé vidieť u nich nádeje na zmenu režimu. Prirovnávali to k Novembru '89.

-Ako vnímate situáciu v Sýrii?-

V Sýrii som objavil iný svet - ľudskosť v kultúre a v krajine. Občianska vojna tam trvá už desať rokov. Obávam sa, že keby sa aj ihneď skončila, tak tých ľudí už nenájdem takých, akých som ich poznal. Musia sa vyrovnať s rokmi hrôzy.

-Ako ovplyvňuje váš odchod z danej oblasti miestnych?-

Ekonomicky im pomáhame, pracujeme s komunitou. Študentom prednášame, snažíme sa priblížiť históriu ich národa. V Sudáne sme im vysvetlili, že nehľadáme zlato, ale informácie. Vysvetľujeme im, že sú súčasťou krajiny, ktorá bola v minulosti významnou ríšou.

-Ako vnímate problém s vykrádaním?-

Je to veľký problém. Pre potrebu vlastniť nejakú peknú vázu na poličke si ľudia neuvedomujú, že sú na nej napísané politické vzťahy. Ani napríklad to, že pre ukradnutie tej vázy bol zničený hrob či pyramída. V Iraku sme mali na starosti jednu z najzničenejších lokalít UNESCO. Je tam viac ako 9000 vykrádačských tunelov. Takýto problém je aj na Slovensku.

-Zaslúžili ste sa o znovuobjavenie viacerých objektov v Guatemale v archeologickej oblasti Uaxactún.-

V Guatemale pôsobím pod hlavičkou STU od roku 2013. V súčasnosti výskum zabezpečuje Centrum mezoamerických štúdií Univerzity Komenského pod vedením Milana Kováča. Boli sme tam už päťkrát. Naposledy sme sa odtiaľ vrátili v septembri. Je to prostredie tropickej džungle, kde nie je vidno ani na pár krokov. Geoinformatikov tam potrebujú pre schopnosť vytvárať trojrozmerný obraz priestoru. Až keď sa pozriete na takýto obraz, viete zistiť, či je daný objekt zaniknutá pyramída alebo prírodný kopec. V minulosti išlo o drsnú ručnú prácu – v jednej ruke mačeta, v druhej GPS a kompas. Podarilo sa nám napríklad po 100 rokoch výskumu objaviť v tej oblasti najväčšiu pyramídu, a to len vďaka našim skúsenostiam s terénom. Čokoľvek, čo je v teréne rovné, je v prírode podozrivé.

-Ako vám pomáha technologický pokrok?-

Všetko sa zmenilo pred dvoma rokmi, keď prišlo lietadlo vybavené laserovým skenerom. Túto oblasť zmapovalo niekoľko stotisícnásobne podrobnejšie a rýchlejšie. Nová technológia odhalila tisíce nových štruktúr. V danej oblasti, kde lietadlo letelo, sme za sto rokov výskumu poznali 400 budov. Teraz ich poznáme asi 6000. Predtým sme vedeli, že základ Mayskej ríše tkvel v poľnohospodárstve. Vedeli sme, že tu musia byť obrábané oblasti. Vďaka technológii sme objavili 6000 terás a kilometre zavlažovacích kanálov. Toto lietadlo síce zmietlo romantiku a pocit objavovania, ale prinieslo 10- až 100-násobok nových informácií. Terénna práca sa však nestratí.

-Ako vyzerá deň v džungli?-

Práca ma naučila pohybovať sa v teréne, ktorý sa vás snaží „prizabiť“. Zistíte, že existujú intuitívne pravidlá, ktoré vás učia ako prežiť. Napríklad v Guatemale sa za ten čas nikomu nič vážnejšie nestalo. Pritom je to prostredie plné hadov, pavúkov a jaguárov. Ja som si osvojil zvyk, že pokiaľ nemusím, nejdem v džungli rukou pod kolená. Keď sa odtiaľ vrátim, zvyknú sa mi smiať, že ešte dva-tri týždne si pred obutím vytriasam topánky. Keď si toto človek intuitívne osvojí, začne si džungľu užívať. Nad vami lietajú papagáje, po stromoch lozia opice. Na expedíciu vstávame skoro ráno, aby sme sa vyhli poludňajšiemu slnku. Raňajky uvarí miestna kuchárka, nasleduje práca v teréne. Teraz vďaka technológii Lidar chodíme v jednej ruke s mačetou a v druhej s mobilom, aby sme overili dáta. Po obede si trochu oddýchnete, následne spracúvate dáta. Tie riešime aj mesiace po návrate, to však málokto vidí. Máme napríklad aj pravidlo, že o 18.00 h musia byť všetci v tábore.

-Ktorý objav považujete za najzásadnejší?-

Kolaps Mayskej civilizácie nastal okolo 11. storočia. Najviac si cením, že sme tam začali vidieť domy bežných ľudí. Za tých 1000 rokov si to všetko naspäť vzala príroda. Keď vidím, čo bola schopná urobiť, tak sa vôbec neobávam. Keď však vidím ruiny, tak o ľudstve toto nemôžem povedať. Vďaka informáciám vieme povedať, že Mayovia boli organizovaní do uličných sietí a mestských štvrtí. Tie nám môžu pomôcť vyriešiť otázku Mayského kolapsu. Tá civilizácia bola veľmi vyspelá. Mali skvelú matematiku, písmo, literatúru, komplikované sociálne vzťahy. Krajinu dokázali pretvoriť na svoj obraz. Mali „našliapnuté“ k tomu, aby za pár stovák rokov boli na tom tak ako my. A pritom približne za 100 rokov zrazu takmer úplne zmizla.

-Prečo takmer úplne zmizla?-

Stále tvrdím, že archeológovia sú poslednými svedkami toho, čo sa stane, keď si civilizácia pod sebou podpíli konár. Slovo „kolaps“ je niekedy prehnané, ide skôr o transformáciu spoločnosti. Je to kombinácia mnohých faktorov – environmentálnych zmien, demografickej krivky, zložitosti a komplexnosti civilizácie. Myslím si, že je dôležité skúmať príčiny zrútenia civilizácie aj v kontexte toho, čo sa deje v súčasnosti.

-Publikovali ste vo viacerých prestížnych vedeckých časopisoch, ako Science či Nature. Ste držiteľom Ceny rektora STU. Je to dostatočný pocit zadosťučinenia?-

Publikovať v Science – o tom som ani nesníval. Je to v podstate tá najprestížnejšia publikácia. Zároveň je to dobrá správa o tom, že napriek nízkej podpore máme kvalitných vedcov. Tiež nás potešila spolupráca s National Geographic. Keď nemáte peniaze vo vede, často vám ostane len tá sláva. Dobrá veda by nemala byť motivovaná takýmito pohnútkami. Tá musí byť exaktná, zodpovedná, často zdanlivo nudná. Keď prezentujete zlato či diamanty, veľmi to skresľuje. Oveľa lepšie je vysvetľovať činnosť a prepájať súvislosti. Myslím si, že slovenských vedcov vnímajú v zahraničí pozitívne. Nedostatok financií nás núti vymyslieť nečakané riešenia.

-Prečo je dobré poznať život predchádzajúcich civilizácií?-

V Iraku som raz som našiel pár tisíc rokov staré strely do praku. O pár dní na to som našiel rozstrieľaný tank a nevybuchnutú muníciu. Nemyslím si, že ľudstvo sa poučilo, ale ani to, že je na tom zle. Len neviem, či technológie nepredbehli náš mentálny vývoj.