Bratislava 13. septembra (TASR) - Strach pramení z neznalosti. Úlohou médií je preto informovať a oboznamovať ľudí tak, aby boli schopní pristupovať k novým prvkom v ich sociálnom a kultúrnom prostredí uvážlivo, bez obáv z nepoznaného. V rozhovore pre TASR to uviedol George Papagiannis, ktorý v celosvetovej organizácii UNESCO vedie oddelenie pre styk s médiami. Rozhovor s Georgeom Papagiannisom, uskutočnený pri príležitosti jeho septembrovej návštevy SR, je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.



-Na Slovensko ste zavítali po prvý raz. Ako sa tu cítite?-

Som šťastný, že tu môžem byť. Aj preto, že dôvodom mojej návštevy je spolupráca medzi UNESCO a TASR, možnosti a potenciál tejto kooperácie. Robí ma to šťastným aj preto, že ako človek z médií, tým, že som navštívil TASR a prišiel medzi novinárov, som akoby prišiel medzi svojich - domov. Teší ma ale aj to, že trochu spoznám aj Slovensko, napríklad Banskú Štiavnicu, ktorá je zapísaná v Zozname svetového dedičstva. Beriem to teda aj ako inšpiráciu. Tým, že spoznám i Slovensko a Slovákov, príbehy tejto krajiny a jej ľudí, môžem si lepšie urobiť obraz, ako to môže obohatiť našu vzájomnú spoluprácu. Takže, nejde len o to, aby sme v bodoch dohodovali spoluprácu, bude to mať hlbší kontext.

-Váš život bol vždy spojený s médiami. Máte za sebou 20-ročnú novinársku prax v rôznych krajinách sveta, ako mediálny manažér ste viedli rôznorodé projekty. Vždy ste snívali o tom, že sa budete venovať tejto oblasti?-

Môžem vám povedať historku? V roku 1976 sa v New Yorku konala veľká oslava 200. výročia deklarácie nezávislosti. Mal som vtedy 16 rokov a samozrejme som sa na tých veľkolepých oslavách, ktoré sa konali v mojom rodnom meste, zúčastnil. Ako som tak s rodičmi išiel po ulici, na chodníku som si všimol malý penový kryt na mikrofón. Vzal som si ho, dal som si ho na palec a ako som na dolnom Manhattane išiel v dave, zastavoval som ľudí so slovami: Zdravím, ja som George Papagiannis, robím spravodajstvo z tohto dňa, môžete mi povedať, odkiaľ ste a aký je hlavný dôvod, prečo ste sem prišli? A palec s tým penovým krytom som nasmeroval k ich ústam. A ľudia mi odpovedali, nikto nespoznal, že to nie je naozajstný mikrofón, ale iba môj prst. Ani neviem, koľko som tých interview urobil, no na základe tohto zážitku som nasmeroval svoju kariéru k novinárčine.

-Napadlo vám v tej súvislosti, že budete pracovať aj pre UNESCO?-

Nuž, musím povedať, že OSN bola vždy dôležitou časťou môjho života. Vyrastal som na Manhattane, vyrastal som v New Yorku, hoci väčšia časť rodiny žila inde. No keď k nám prišiel niekto z rodiny, napríklad keď mi mama oznámila, že príde k nám teta z Kalifornie s rodinou a ja im mám urobiť program, lebo ona bude v práci, vždy som ich zobral k sídlu OSN. Myšlienku OSN som vždy pokladal za výborný nápad – spájať ľudí, viesť dialóg. Podľa mňa to je základ porozumenia. Samozrejme, nie vždy to funguje tak, ako by sme chceli, nie vždy to má účinok, aký by sme si priali, no v princípe je to skvelá myšlienka. Idea organizácie, ktorá sa stará o udržanie mieru a združuje programy a agentúry ako UNESCO, vo mne vždy rezonovala. Samozrejme, nevedel som, že raz budem pracovať pre túto organizáciu a budem jej súčasťou.

-Kde sa teda zrodilo to spojenie?-

Svojho času som pracoval v Afrike na hranici Čadu a Sudánu, bolo to v rokoch 2006-2007, počas utečeneckej krízy súvisiacej s konfliktom v Darfúre. Pracoval som pre neziskovú organizáciu, budovali sme sieť rozhlasových staníc, ktoré vysielali humanitárne správy a informácie pre utečencov. Vtedy som sa ocitol priamo vo vojnovej zóne, kde operovali čadskí a sudánski rebeli, žoldnieri, armády, ale tiež ozbrojené skupiny, ktoré sa chceli pomstiť tým druhým v nestabilnom prostredí plnom násilia. Bola to veľká skúsenosť, veľká výzva. A potom som dostal mail od môj priateľa, že je tu možnosť získať miesto v Paríži, miesto v UNESCO, organizácii, ktorá vyvíja úsilie, aby sa predchádzalo násilným riešeniam konfliktov. Povedal som si, to by mohlo byť fajn. Ale aj keď som v roku 2007 začal pracovať pre UNESCO, v srdci som stále ostal aktívnym novinárom, pracujúcim v teréne, nie v kancelárii.

-To ste potvrdili už o dva roky neskôr, keď ste začali viesť pobočku UNESCO v Iraku a venovali ste sa misii, zameranej na oblasť rozvoja nezávislých médií, ochrany historického dedičstva i starostlivosti o vodné zdroje, všeobecne možnostiam, ktoré podporovali ekonomický vývoj i budovanie demokracie v Iraku.-

Keď za mnou prišiel môj šéf a navrhol mi pracovať v Bagdade, ani na okamih som nerozmýšľal, okamžite som súhlasil. Ja som vlastne už predtým v Iraku pôsobil, v roku 2003 som pracoval pre tú istú neziskovú organizáciu ako neskôr v Čade. Spolu s tímom expertov som pomáhal nastavovať a etablovať legislatívny rámec a podmienky pre prácu novinárov po Saddámovom režime. Počas týchto misií som sa vždy snažil byť čo najbližšie ľuďom a naozaj s nimi spolupracovať, nielen odovzdávať rady a skúsenosti. Nikdy som sa v takýchto prípadoch nepozeral na tých druhých ako na tých, čo iba dostávajú, boli to vždy pre mňa ľudia, ktorí aj mňa inšpirovali, aj mne pomohli naučiť sa niečo nové a obohatiť sa o nové skúsenosti. Vždy som bol fascinovaný schopnosťou, vôľou ľudí porozumieť a dosiahnuť zlepšenie, mať sa lepšie. A teraz nemyslím len v materiálnom zmysle, v zmysle, že chceme mať viac pre seba a svoju rodinu, ale aj v zmysle urobiť niečo pre komunitu a dosiahnuť niečo, z čoho budeme mať prospech všetci. A to, čo sa mi vrylo do pamäti z toho, čo som videl, bola ľudskosť, ktorá to všetko sprevádzala a ja som chcel byť toho súčasťou.

Foto: TASR - Štefan Puškáš

-Ako ste v tomto kontexte vnímali aj vašu úlohu ako mediálneho, komunikačného manažéra?-

V tom prostredí, v ktorom som robil, som mal možnosť zoznamovať sa s novými ľuďmi, spoznávať ich skúsenosti a posúvať sa aj k novým výzvam. A samozrejme som bol konfrontovaný aj s výzvou, ktorá sa týka úlohy médií. Novinári, médiá zohrávajú extrémne dôležitú úlohu v tom, že pomáhajú zvládnuť výzvy tým, že poskytovaním informovanosti odstraňujú strach z nevedomosti. Ľudia potrebujú informácie, aby s riešením problémov mohli naložiť zodpovedne a uvážlivo.

-To sa už dostávame k celkovej úlohe médií a k tomu, ako dokážu ovplyvňovať všeobecné poznanie a úsudok, rozmýšľanie ľudí.-

Pozrite sa, dobre poznáme smutné príbehy o tom, ako boli médiá zneužité na propagandu s cieľom vyvolať negatívne zmýšľanie – nacizmus, udalosti v Rwande, to, čo sa udialo na začiatku 90. rokov v bývalej Juhoslávii. Poznáme silu a možnosti médií. A táto sila môže byť použitá na to, aby stavala, alebo rúcala a ničila. To, čo je podľa môjho názoru povinnosťou médií, je posilňovať komunity. A táto povinnosť je založená na našej najlepšej schopnosti ich informovať tak, aby mohli použiť vlastnú inteligenciu na riešenie problémov. Neznalosť produkuje strach, obavy vznikajú z absencie znalosti a informovanosti. A práve my ako médiá musíme vypĺňať toto informačné vákuum. Takýmto spôsobom z každého robíme schopného si vyriešiť problém vlastnými silami. Takto meníme svet a ten svet sa začína u nás samých. Dnes sme konfrontovaní s rôznorodými záležitosťami. Sme konfrontovaní s neistotou, s dôsledkami konfliktov, ktoré vznikli ďaleko od nás. Zrazu sa nás dotýkajú veci, s ktorými sme sa nestretli, a tak sa ich spočiatku bojíme, pretože o nich nemáme dostatok informácií.

-Dnes môžeme hovoriť o naozajstnom stretávaní, konfrontácii odlišných kultúr a svetov. Ale aj v tomto prípade o tom môžeme uvažovať ako o niečom, čo produkuje silu, ktorá môže buď niečo stavať, alebo naopak rúcať a ničiť.-

Poviem jednu historku, ktorú som sa dozvedel od jedného môjho kolegu v UNESCO. Bélov chrám v Palmýre, ktorý nedávno zničil Islamský štát, bol chrámom boha, jedného z mnohých vo vtedajšom polyteistickom panteóne. Bélov chrám bol premenený aj na kostol, keď sa v regióne rozšírilo kresťanstvo. Bélov chrám bol ale aj mešitou. Je vzrušujúce pomyslieť si, že bol zničený, aj keď predstavoval akúsi kontinuitu a rôznorodosť. Palmýra nebola takým malým miestom, kostol mohol byť postavený hocikde, mešita mohla byť postavená hocikde, ale na tomto mieste bolo niečo posvätné, čo viedlo biskupa k rozhodnutiu, že tu postaví svoj kostol. A potom sa aj imám rozhodol, že mešitu postaví na tomto mieste, stovky rokov spojenom s náboženstvom. V tejto súvislosti nemôžeme popierať fakt, že existuje kontinuálna niť, prepájajúca čas a históriu, ktorých sme súčasťou. Táto niť neustále tká novú tapisériu založenú na všetkom, čo sa v minulosti udialo. Stáva sa z toho kultúrna tapiséria, po ktorej naša generácia kráča a v ktorej tkaní pokračuje. A aby sme pod sebou mali koberec, po ktorom môžeme pevne a s istotou kráčať, musíme premýšľať nad tým, ako pristupujeme k národom a ako sa obohacujeme znalosťami, ktoré prinášajú a ktoré prispievajú k lepšiemu pochopeniu toho, kým sme. Takže máme v médiách obrovskú výzvu, voči ktorej sa musíme postaviť. Naše komunity hľadajú odpovede, ale nevedia, kde začať. A nevedia, ako sa o to podeliť. My ako médiá to vieme a môžeme začať tento proces.

-V jednom interview ste povedali, že UNESCO reprezentuje tie najvyššie hodnoty, z ktorých môže človek čerpať – mier, spravodlivosť, rovnosť šancí, rôznorodosť. Sú tieto hodnoty akýmsi stelesnením UNESCO aj pre vás osobne?-

Absolútne áno. Lebo keď si vezmete, čo je prostriedkom, ktorý najviac pomáha vytvárať rovnaké podmienky a rovnaké šance pre všetkých? Je to možnosť dostať vzdelanie a tvoriť. Vzdelávanie umožňuje človeku byť schopný sa počas celého života učiť a využívať to, čo sa naučí. Ako príklad spomeniem svoju mamu. Má 82 rokov, minulý rok išla do dôchodku. Pracovala prinajmenšom v piatich rôznych oblastiach a zakaždým, keď mala meniť kariéru, išla naspäť do školy. Návratom do školy získala zručnosti, ktoré potom mohla rozvíjať. Viedla reštauráciu... Mala na to, lebo predtým išla do školy. Bola sociálnou pracovníčkou, pracovala s alkoholikmi a narkomanmi. Ako to dokázala? Išla predtým do školy, kde na to získala príslušné vzdelanie. Vzdelanie je ten základný element. To, aké máme príležitosti sa vzdelávať, predurčuje naše možnosti uplatniť sa. Keď som pracoval v Čade, pamätám si na jednu príhodu, keď sme leteli nad púšťou. Leteli sme malým lietadlom, takže sme neboli ani vo veľkej výške. Videli sme izolované usadlosti. Ľudia tam dole si vytvorili pre seba život pomocou znalostí, ktoré prechádzali z generácie na generáciu. Hovoríme o púšti, o malých skupinách farmárov, usadlostiach, kde sú možnosti pestovania veľmi limitované. Prístup k vode, k drevu na kúrenie je neustálou výzvou, bojom, ktorý musia títo ľudia dennodenne zvádzať. A napriek tomu si z jednej generácie na druhú odovzdávali tieto poznatky a vytvorili pre seba úspešný príbeh v rámci svojej usadlosti, izolovanej v púšti. A teraz ide o to, či pre tieto komunity existujú aj iné možnosti, mimo ich usadlosti. Samozrejme, že existujú! Práve to je úloha organizácií ako UNESCO, poukazovať na takýto príbeh a poukazovať na ďalšie príležitosti, ktoré ponúkajú vytvárať nové možnosti pre lepší život našich detí, ich detí a vôbec budúcich generácií. Robíme informačný biznis, každý deň získavame informácie a ak to robíme korektne, vedieme ľudí k tomu, aby si na základe svojich znalostí mohli vytvárať lepšie podmienky, možnosti pre lepší život.

-UNESCO v novembri oslávi 70 rokov. Aké výzvy má organizácia pred sebou?-

Myslím, že sa musíme zamyslieť nad efektivitou organizácie v súčasnom svete. Máme rôzne programy, rôzne sekcie, venujúce sa vede, kultúre, výchove a vzdelávaniu, médiám... Je potrebné, aby sme všetky naše programy a nástroje vedeli skoordinovane využiť a vyťažiť z nich synergiu, ktorá pomôže naplniť výzvy, stojace pred nami. Takisto si musíme uvedomiť, že informačné brány sa zmenili, že vznikajú nové médiá a že sa zväčšili možnosti šírenia posolstiev idúcich proti ľudskosti, tolerancii. Také, ktoré nepodporujú myšlienku, že ako komunita s diverzitou sme silnejší, pretože môžeme čerpať silu jeden z druhého. A práve to delenie, vyčleňovanie je základom ničenia. UNESCO je o spájaní, o prekonávaní názoru, že sa nemôžeme vzájomne dopĺňať.

-Môže podľa váš ktokoľvek prispieť aj k tejto misii UNESCO?-

Som o tom presvedčený. To, čo je dôležité na UNESCO, je, že ako organizácia sa neustále obohacuje a má záujem v tom pokračovať, byť neustále "in". A to je, myslím, aj odkaz pre Slovensko a Slovákov. Aby boli toho súčasťou, aby prispeli k lepšej organizácii. Aby ponúkali vlastné nápady, obohacovali nimi ďalších. Príkladom je občianske združenie Svatobor, ktoré naučilo v Rudlove pri Hanušovciach nad Topľou farmárčiť Rómov. Je to skvelá myšlienka, ktorá je aplikovateľná v mnohých iných krajinách. Toto je príležitosť, aby svet povedal: "Tak v tomto sú Slováci pred nami, poďme Slovensko napodobniť." Naša organizácia má záujem byť inšpirovaná aj vašimi skúsenosťami a znalosťami, lebo platí, že UNESCO má význam pre Slovensko, ale aj to, že Slováci majú význam pre UNESCO.