Vrútky/Bratislava 20. júla (TASR) – Od narodenia prozaičky, prekladateľky a redaktorky Hany Zelinovej uplynie v sobotu 20. júla 105 rokov.

Zelinovej najúspešnejším dielom bola románová trilógia Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zachytila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodov v Turci.

Celkovo Hana Zelinová napísala viac ako 30 prozaických kníh, 17 kníh pre mládež, 25 rozhlasových hier, 18 predlôh pre televízne filmy či inscenácie a jednu predlohu pre celovečerný film.

Hana Zelinová sa narodila 20. júla 1914 vo Vrútkach do rodiny robotníka. V rodnom meste vychodila ľudovú a meštiansku školu. Následne študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave.

V rokoch 1937–1939 pracovala ako redaktorka časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. Počas druhej svetovej vojny žila v Prešove a v Bratislave, prevažne sa venovala literárnej činnosti. Po vojne sa vrátila do Košíc, kde viedla nakladateľstvo Svojeť, prispievala do časopisov Slovenka, Život, Svet socializmu, Slovenské pohľady alebo Ohník a popritom písala prózu pre deti a mládež. Začiatkom 50. rokov 20. storočia sa natrvalo presťahovala do Bratislavy, pracovala v podniku Obnova, neskôr bola referentkou v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách. Ako redaktorka v detskom časopise Zornička pôsobila v rokoch 1962-1972.

Po novembri 1989 bola v rokoch 1990-1992 poslankyňou Slovenskej národnej rady (SNR) za Demokratickú stranu (DS).

Debutovala knihou poviedok zo života žien Zrkadlový most (1941). Osud zemianskych rodov pôsobiacich na území Slovenska ju však zaujímal od literárnych začiatkov. Aj svoj prvý román Prístav pokoja (1944) venovala zemianskym rodom z Liptova.

V novelovom triptychu Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala zasa životný príbeh dievčiny z horskej samoty, ktorá sa po trpkých skúsenostiach zo života v meste, vráti do rodného kraja. V románe Diablov čardáš (1958) priblížila na osude spoločensky vyššie postavenej rodiny chaotické obdobie povojnových rokov.

V nasledujúcich rokoch sa Hana Zelinová venovala tvorbe pre deti a mládež. Diela Jakubko (1959), Sivá húska (1959), Taká čudná jar (1962), Bosý generál (1962) a Otec, povedz pravdu (1977) rozprávajú príbehy malých detí z rokov vojny a Slovenského národného povstania (SNP). Citové dospievanie mladých ľudí zobrazila v románoch Večer neprídem (1964) a Moja je pomsta (1967). Najmenším deťom venovala autorské rozprávkové knihy Do videnia, Zuzanka (1966), Hanibal za bránou (1970), Pehavý noštek (1970), Maťko a ja (1986), ako aj bábkovú hru Bambusová princezná (1966). K písaniu pre dospelých sa vrátila zbierkou poviedok Kamenný ruženec z roku 1970.

O rok neskôr napísala svoje najúspešnejšie dielo, prvú časť historickej trilógie Alžbetin dvor (1971), ktorej pokračovaním boli romány Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). V turčianskej trilógii sa zamerala na životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín od začiatku 19. storočia do pohnutých dní druhej svetovej vojny. Do podoby šesťdielneho televízneho seriálu s názvom Alžbetin dvor (1986) ju pretvoril režisér Andrej Lettrich.

Ďalšiu historickú románovú trilógiou Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983) venovala mikulášskym garbiarskym rodinám. V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila zasa celú galériu svojich priateľov a literárnych kolegov.

Medzi jej ďalšie prózy patria: Hlas starých huslí (1988), Nočný koncert (1989), Harlekýnove milióny (1994), Vranie oči (1995), Aj v raji prší (1998) alebo Ruža zo samého dna (1997). Svoje súkromie poodhalila v spomienkovej próze Ešte raz (1998).

Jedna z najplodnejších slovenských autoriek Hana Zelinová zomrela 16. marca 2004 v Bratislave vo veku 90 rokov.

V roku 1979 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa a v roku 2001 jej prezident SR Rudolf Schuster udelil vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo. Za osobnosť Turca ju vyhlásili roku 2002.

Pamätnú izbu venovanú životu a dielu Hany Zelinovej slávnostne sprístupnili na Mestskom úrade vo Vrútkach v septembri 2003.