Martin/Bratislava 1. februára (TASR) - Anička Jurkovičová-Hurbanová bola známa divadelná ochotníčka, ktorá prispela k odstráneniu spoločenských predsudkov proti vystupovaniu žien na divadelných doskách. Bola manželkou Jozefa Miloslava Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady (SNR), významného slovenského spisovateľa, novinára a politika. V pondelok 2. februára uplynie 110 rokov od jej úmrtia.

Napriek prvotnej nevôli Ľudovíta Štúra a ostatných národovcov s ich sobášom, vzbudzovali manželia Hurbanovci úctu kamkoľvek prišli. Anička snívala o raji na zemi, ktorý by vytvorila pre svojho milého. Aby jej láska "dávala krídla orla". Práve po ich svadbe nastalo Hurbanovo najplodnejšie spisovateľské aj buditeľské obdobie.

Anna Jurkovičová sa narodila 6. apríla 1824 v Novom Meste nad Váhom. Jej otec Samuel Jurkovič bol učiteľom a národovcom. Zakladal učiteľské a čitateľské spolky, písal učebnice a venoval sa aj výchove dospelých. Propagoval modernizáciu poľnohospodárstva, bol spoluzakladateľom Slovenského národného divadla nitrianskeho, Spolku gazdovského v Sobotišti aj prvého Úverového družstva. V roku 1832 jej zomrela matka a otec sa s tromi dcérami presťahoval do Sobotišťa, kde prijal miesto učiteľa. Jurkovič vychovával dcéry sám, vzdelával ich, pestoval v nich národné povedomie. Prostredie, v ktorom Anička vyrastala bolo vo veľkej miere ovplyvnené štúrovským duchom.

V tom období sa na bratislavskom lýceu aktivizovala mládež zoskupená okolo Ľudovíta Štúra. Mladí študenti boli častými návštevníkmi u nich doma. Jej otec prispieval na všetky významnejšie akcie národného hnutia, vrátane vydávania tlače a literatúry. Toto všetko sa nezmazateľne podpísalo na Aničkinom charaktere a jej hlbokom národnom cítení.

V roku 1841 vzniklo vďaka Jurkovičovi v Sobotišti Slovenské národné divadlo nitrianske. Prvé predstavenie odohrali 5. augusta 1841 v miestnej krčme. V polovici 19. storočia bolo vystupovanie žien v divadle spoločensky neprípustné, všetky ženské úlohy stvárňovali zásadne muži. Jurkovič však presvedčil svoju najmladšiu, vtedy 17-ročnú dcéru, aby sa chopila hlavných úloh. A tak zažiarila v úlohách Aničky Dobrožilovej v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III., Betušky v Klicperovom Divotvornom klobúku (5. október 1841), Oľgy v Raupachovej hre Nevoľníci aneb Isidor a Oľga (leto 1842). Obdivuhodné herecké výkony Anny Jurkovičovej posmelili aj ďalšie mladé ženy vystúpiť na divadelné javisko. Jurkovičová však nebola prvou ochotníckou herečkou. Ešte pred ňou sa na javisko v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši postavili Anna Sokolová, Mária Balážová, Zuzana Srnková či Lujza Krivošová.

Anička Jurkovičová bola pôvabnou a vzdelanou mladou dámou, ktorá padla do oka nejednému mládencovi. Medzi jej ctiteľov patrili študenti Ľudovíta Štúra. K platonicky zaľúbeným patrili Ľudo Snitta, Dano Koléni, Samuel Štúr, poklony jej skladal aj Andrej Sládkovič (prirovnával ju k svojej milej Maríne). Anička sa počas divadelných predstavení zaľúbila do Jána Francisciho. Začali sa spolu stretávať, ale Francisci bol pod vplyvom Štúra, ktorý od svojich druhov žiadal, aby nevstupovali do sviatosti manželskej, lebo len slobodný muž má voľné ruky v horlivom boji za slobodu. Netušil však, že o Aničku mal záujem aj Jozef Miloslav Hurban (prvá zmienka o láske k nej sa objavila v jeho denníku 6. júla 1845). Ešte na jar roku 1845 napísal Francisci Aničke spomienkovú báseň. Tá ju ukázala Hurbanovi a jemu neostalo nič iné, len sa vyznať zo svojich citov k nej. Mal pritom pocit, že zradil priateľa, Francisci žiarlil. V ďalších básňach vystríhal Aničku pred nešťastím, ktoré ju malo postretnúť, ak by sa vydala za Hurbana alebo iného národovca. Písal: "Nezvábiš ho okom, nezvábiš vnadami, nepohneš ho žiaľom, nepohneš slzami. Jeho srdce mramor, tvrdšie od mramora, jeho duša priepasť hlbšia je od mora". Okolie ich láske neprialo, na Aničku sa hnevali štúrovci, že si prisvojuje toho, kto patrí celému národu. Hurban naopak, práve v manželstve videl prospešné prostredie pre národnú prácu. O pripravovanej svadbe sa dozvedel aj Štúr, ktorý nebol nadšený. Súhlasil, že príde na svadbu, no ešte cestou do Sobotišťa prehováral Hurbana, aby sa neženil. Nahneval ho vyhlásením, že mu nejde na svadbu, ale na pohreb. Svadba sa konala 7. októbra 1845 a Anička Jurkovičová žiarila šťastím. Po svadbe bývali Hurbanovci na fare v Hlbokom. Pre dobro národa boli ochotní obetovať všetko. Anička mala pochopenie pre muža, ktorý mal rovnaké ciele ako ona. Na fare sa starala o domácnosť a o rodinu. V januári 1847 sa im narodil syn Svetozár Hurban Vajanský.

Revolúcia v roku 1848 priniesla mnohé problémy do ich životov. Na Hurbanovej fare v Hlbokom bola 18. marca 1848 porada národovcov. Dohodli sa na vypracovaní celonárodného revolučného programu, tzv. Nitrianskych žiadostí. Začiatkom mája odišiel Hurban do Mikuláša na zhromaždenie Žiadostí slovenského národa a Aničku aj s dieťaťom odviezol k svokrovi do Sobotišťa. Reakciou na vyhlásenie Žiadostí bol zatykač na Štúra, Hodžu a Hurbana. Garda obsadila faru v Hlbokom. Anička po návrate domov musela strpieť nočné prehliadky. Bála sa o manžela, tak mu poslala správu aby nechodil domov. Hurban odišiel do bezpečia na Moravu. Koncom mája 1848 aj ona opustila Slovensko. Manželia udržiavali kontakt pomocou korešpondencie, pretože Hurban veľa cestoval. V decembri 1848 sa Anna Jurkovičová aj so synom ocitla v Prahe. Na jar 1849 sa opäť sťahovali, tentoraz spolu do Viedne. Kým Hurban rokoval o politickom osamostatnení Slovenska, ona navštevovala operné predstavenia. Po skončení revolúcie sa vrátili na faru v Hlbokom. Hurban načas odložil všetku svoju prácu, aby rodine vynahradil čas, ktorý spolu neboli. Narodilo sa im deväť detí.

Anna Jurkovičová-Hurbanová prežila svojho manžela o sedemnásť rokov (J. M. Hurban zomrel 21. februára 1888). Ako vážená vdova prežila svoje posledné roky života u syna Konštantína v Martine, kde zomrela 2. februára 1905. Pochovaná je na martinskom Národnom cintoríne. Jej hrob zdobí epitaf "verná dcéra slovenského národa". Na jej počesť sa od roku 1998 v Novom Meste nad Váhom koná Festival Aničky Jurkovičovej (celoslovenská prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov).