V bratislavských nemocniciach po nálete, ktorý sa odohral 16. júna 1944, ošetrili 585 osôb a 717 osôb bolo nezvestných.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 30. júna (TASR) - Od prvého bombardovania Bratislavy americkým vojenským letectvom, ktoré si vyžiadalo veľké materiálne škody a nemalé obete na ľudských životoch, uplynulo 16. júna 75 rokov. V bratislavských nemocniciach po nálete, ktorý sa odohral 16. júna 1944, ošetrili 585 osôb a 717 osôb bolo nezvestných. Podľa slov spisovateľa a publicistu Slava Kalného bombardovanie privolalo vtedy do Bratislavy cudzie slovo evakuácia.
Kalný v tejto súvislosti uvádza, že víťazstvu vo vojne už neverili ani bratislavskí Nemci Portischovci, majitelia kín a tlačiarne. Ich tlačiareň netlačila, kino Elektrobioskop (terajšia Mladosť) nehralo, no ich sotva 17-ročný syn Hugo v rovnošate hasiča odstraňoval trosky a hasil. Práve on si v Kalného knihe Bombardovanie Apolky už ako viedenská a komentátorská stálica v roku 2007 zaspomínal: "K hasičom som sa dostal vďaka rodičom protekčne, len aby som nemusel narukovať do wehrmachtu. Preto som ako hasič o dušu hasil Apolku. Mojím najhroznejším zážitkom z vojny bola práve horiaca Apolka a zoškvarení ľudia."
Spisovateľ Kalný vo svojej knihe Bombardovanie Apolky približuje aj očité svedectvá kronikárov tejto rafinérie. "Skazu Apolky dokonávali výbuchy nádrží a plamene horiacich roztečených materiálov. Prúd horiaceho mazutu sa od termálneho kraku vyvalil smerom k zámočníckej dielni. Pod jej podlahou bol kryt, v ktorom tŕpli desiatky vydesených ľudí. Horiaci mazut začal stekať do ich krytu, odkiaľ nebolo úniku. Smrť upálením bola neodvratná." Odvážil sa vtedy niekto spýtať Nemcov, prečo zatvorili brány závodu? "Bomby nástojčivo a varovne upozornili Bratislavu i Slovensko na vojnu, ktorá bolí a pochováva nevinných," dodal Kalný.
Kalný v tejto súvislosti uvádza, že víťazstvu vo vojne už neverili ani bratislavskí Nemci Portischovci, majitelia kín a tlačiarne. Ich tlačiareň netlačila, kino Elektrobioskop (terajšia Mladosť) nehralo, no ich sotva 17-ročný syn Hugo v rovnošate hasiča odstraňoval trosky a hasil. Práve on si v Kalného knihe Bombardovanie Apolky už ako viedenská a komentátorská stálica v roku 2007 zaspomínal: "K hasičom som sa dostal vďaka rodičom protekčne, len aby som nemusel narukovať do wehrmachtu. Preto som ako hasič o dušu hasil Apolku. Mojím najhroznejším zážitkom z vojny bola práve horiaca Apolka a zoškvarení ľudia."
Spisovateľ Kalný vo svojej knihe Bombardovanie Apolky približuje aj očité svedectvá kronikárov tejto rafinérie. "Skazu Apolky dokonávali výbuchy nádrží a plamene horiacich roztečených materiálov. Prúd horiaceho mazutu sa od termálneho kraku vyvalil smerom k zámočníckej dielni. Pod jej podlahou bol kryt, v ktorom tŕpli desiatky vydesených ľudí. Horiaci mazut začal stekať do ich krytu, odkiaľ nebolo úniku. Smrť upálením bola neodvratná." Odvážil sa vtedy niekto spýtať Nemcov, prečo zatvorili brány závodu? "Bomby nástojčivo a varovne upozornili Bratislavu i Slovensko na vojnu, ktorá bolí a pochováva nevinných," dodal Kalný.