Budapešť/Bratislava 14. júna (TASR) - Už od svojej debutovej zbierky Hrdzavá hlina (1980) patrí Mila Haugová k najvýraznejším osobnostiam slovenskej poézie. Oceňovaná poetka a jedna z najprekladanejších slovenských autoriek, bude mať v utorok 14. júna 80 rokov.
Na otázku TASR, čo rozhodlo, že väčšinu svojho života zasvätila písaniu odpovedala: "Spýtala som sa raz mojej drahej mamy, prečo sa vydala práve za otca. Odpovedala: ´Aby si sa ty narodila.´ Nepoznám krajšiu odpoveď. Písať a čítať som milovala odmalička. Na konci prvej triedy v roku 1949 som do zošita, ktorý ešte mám, napísala: ´Ja veľmi ľúbim písanie a čítanie. Mám rada číslo 1. Boh ma všade vidí.´ Nikto ma na písanie nepresviedčal, bolo to vo mne... vnútorné, duchovné."
Mila Haugová sa narodila 14. júna 1942 v Budapešti, ale vyrastala a dospievala na juhozápade Slovenska. "Otec pochádzal z Vrábel, ale po roku 1938 to územie pripadlo Maďarsku, kde sa v Miskolci zoznámil, on Slovák s mamičkou Maďarkou z Jászapáti. Po mojom narodení sa v roku 1943 presťahovali do Berehova-Kasina pri Užhorode na Podkarpatskej Rusi, čo vtedy tiež patrilo Maďarsku. Po skončení druhej svetovej vojny sa rodičia v dvoch vagónoch spolu s kravou, koňom, psom Dunčom, nábytkom a samozrejme so mnou presťahovali do novovznikajúceho Československa. Najprv do Vrábel k starým rodičom, odtiaľ do Nitry a z Nitry do Topoľčianok a odtiaľ v roku 1954 na Zajačiu Dolinu, kde som v rodičovskom dome doteraz a polovicu času trávim v Bratislave s dcérou Elvírou a vnučkami Aimée a Sašenkou," priblížila svoj pôvod Mila Haugová.
Po maturite na gymnáziu v Leviciach študovala v rokoch 1959 - 1964 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Po jej skončení pracovala ako agronómka na Jednotnom roľníckom družstve (JRD) v Rimavskej Sobote. V roku 1965 začala učiť na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Leviciach. Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 ju priviedla do Kanady, odkiaľ sa po roku vrátila naspäť na Slovensko. "Vrátila som sa aj s manželom v rámci amnestie. Som rada, že som sa vrátila," uviedla v súvislosti s emigrantskou epizódou svojho života.
Do roku 1971 pôsobila opäť na strednej škole v Leviciach. V rokoch 1971 - 1975 učila v Ivanke pri Dunaji. Dcéra Elvíra sa jej narodila v roku 1972. S jej otcom Edgarom Haugom sa poetka rozviedla v roku 1984. Do roku 1985 pracovala ako učiteľka na Základnej škole na Nejedlého ulici v Bratislave. Od roku 1985 bola redaktorkou časopisu Romboid.
Knižne debutovala pod pseudonymom Mila Srnková až v roku 1980 zbierkou Hrdzavá hlina. "Vydanie mojej prvej knihy podporil a pomohol urýchliť básnik a vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Trochu dlhšie trvalo, do roku 1996, kým som sa mohla venovať výlučne písaniu. Musela som pracovať a niečím sa živiť. Raz som napísala: ´Rastliny sú pomalé zvieratá, som pomalé zviera.´ U mňa šlo všetko pomalšie, ale to je krásne."
Po debute sa predstavila zbierkou ľúbostných básní Premenlivý povrch (1983) a svet modernej ženy reflektovala v knihe Možná neha (1984). V roku 1990 uverejnila zbierku intímnej lyriky Čisté dni. A láske v jej rôznych podobách sa venovala v knihe Praláska (1991). Zbierka básní Nostalgia (1993) bola poeticko-literárnym Requiem a v 90. rokoch sa prezentovala aj knihami Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1997), či Krídlatá žena (1999).
Na snímke spisovateľka Mila Haugová Foto: TASR/Michal Svítok
Na niektoré témy nadviazala aj v nasledujúcich zbierkach Atlas piesku (2001), Orfea alebo Zimný priesmyk (2003), Archívy tela (2004), Rastlina so snom: Vertikála (2006), Biele rukopisy (2007), v autobiografickej próze Zrkadlo dovnútra (2009) a v básnických knihách Pomalá lukostrelkyňa (2010), Záhrada: labyrint: hniezdo (2012), Srna pozerajúca na Polárku (2016), Rastlina za ohradou sna (2017), Z rastlinstva (2021).
Úryvky z publikovaných rozhovorov s poetkou, jej úvahy a spomienky sú obsahom publikácie Tvrdé drevo detstva (2013). O procese tvorby, vnímaní umenia a ďalších témach pojednáva kniha Písať ako dýchať (2014). "Práve dokončujem zbierku básní Dokonalé zvieranie. A v štádiu dokončenia je aj kvázi autobiografická próza Sylwa rerum, ktorú formou štipendia podporil Fond na podporu umenia," doplnila jedna z najuznávanejších slovenských autoriek.
V roku 2008 jej udelili Cenu Klubu nezávislých spisovateľov za zbierku Miznutie anjelov. Prémiou Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu ju ocenili v rokoch 2005, 2007 a 2009. Cenu Dominika Tatarku za rok 2013 jej udelili za knihy Tvrdé drevo detstva a Cetonia aurata. Prestížnu Európsku literárnu cenu Vilenica dostala v roku 2020. Okrem nej je nositeľom tejto významnej ceny Pavel Vilikovský.
"Poézia je aristokracia ducha, píše Hölderlin, je to trochu iné videnie sveta, premena neviditeľného na viditeľné, je to kultivácia a zachovávanie slovenčiny," takto zadefinovala poéziu roky píšuca poetka, pričom dodala: "Poézia by mohla nahrádzať to, čo nám chýba, sústredenie sa na duchovno a duševné. Pri písaní spoznávam seba a usilujem sa to poznanie a preciťovanie preniesť aj na mojich čitateľov. Naši súčasníci v poézii, samozrejme nielen v mojej, môžu nájsť, myslím, čokoľvek čo ich duša potrebuje, len si musia nájsť svojho básnika, poetku, či už Štrpku, Juroleka, Podrackú, Ondrejkovú, Grocha, Kuniaka, Laučíka, Repku, alebo Strážaya, Buzássyho a celú plejádu mladších kolegov."
Agentúre TASR poskytla aj krátku ukážku zo svojej tvorby:
