Praha/Bratislava 7. júna (TASR) – Jiří Sovák o ňom v jednej zo svojich spomienkových kníh napísal, že vyzeral ako "ohorený havran, ktorý prečkal lesný požiar". Český herec Josef Bláha vďačil za svoju popularitu hereckému talentu, ale tiež neprehliadnuteľnému zjavu. V sobotu 8. júna uplynie od jeho narodenia 95 rokov.

Prvý raz sa Josef Bláha spolu s Milošom Kopeckým objavil v davovej scéne historického filmu Jan Roháč z Dubé, ktorý v roku 1947 nakrútil režisér Vladimír Borský. "Keď bola o pár rokov neskôr na chodbe Vinohradského divadla vystavená fotografia z filmu, mladučkého Kopeckého nepoznal nikto, Bláhu každý. Disponoval už vtedy veľkými tmavými očami, ktoré s pomocou mohutného obočia dokázali hravo striedať výrazy nekompromisnej autority a otcovského dobráctva," napísal o hercovi portál csfd.cz. Výrazné črty zdedil po matke, ktorá mala slovinský a taliansky pôvod.

Josef Bláha sa narodil 8. júna 1924 v Novom Meste v dnešnom Slovinsku a vyrastal tu až do svojich jedenástich rokov, keď sa rodina presťahovala do Prahy. Dovtedy nevedel po česky ani slovo. Bývali na samote a keď s bratom Dragomirom chodili pešo cez les do školy, občas videli aj medveďa.

V Prahe vyštudoval meštianku a dvojročný obchodný kurz. Hoci z neho chceli mať rodičia lekára, intenzívne sa venoval ochotníckemu divadlu. Jeho plány však prerušila 2. svetová vojna. Až po nej sa začal naplno venovať herectvu. V roku 1951 nastúpil do Divadla na Vinohradech, ktoré v tom čase nieslo názov Divadlo Československej armády, a ostal mu verný celých 40 rokov.

Po spomínanej filmovej prvotine získal menšie úlohy v budovateľskej snímke Velké dobrodružství (Miloš Makovec, 1952), v kriminálke Na konci města (Miroslav Cikán, 1954), či v historických filmoch Otakara Vávru Jan Žižka (1955) a Proti všem (1956).

Výraznú popularitu však Bláhovi priniesla až televízia. Konkrétne seriál Hříšní lidé města pražského, ktorý nakrútil režisér Jiří Sequens v rokoch 1968 a 69. Josef Bláha tu vytvoril postavu kriminalistu Brůžka, ktorého v tíme dopĺňal kolega Bouše (Josef Vinklář) a pochopiteľne samotný rada Vacátko v podaní Jaroslava Marvana. Na seriál nadväzovali aj samostatné celovečerné filmy Pěnička a Paraplíčko, Partie krásného dragouna, Smrt černého krále a Vražda v hotelu Excelsior nakrútené v rokoch 1970 a 71.

Josef Bláha sa objavil aj v komédií Oldřicha Lipského s názvom Zabil jsem Einsteina, pánové (1969), či v detektívke Na kolejích čeká vrah (Josef Mach, 1970). Ako štvorrukého riaditeľa čarodejníckej školy ho diváci mohli vidieť v známej rozprávkovej veselohre Václava Vorlíčka Dívka na koštěti (1971). Svoj komediálny talent Bláha využil v komédii Hodíme se k sobě, miláčku...?, v ktorej ho Petr Schulhoff obsadil do úlohy excentrického skladateľa dodekafonickej hudby. Zahral si tiež v komédiách Stanislava Strnada Můj brácha má prima bráchu (1975) a Brácha za všechny peníze (1978), či v sci-fi komédii Zítra vstanu a opařím sa čajem Jindřicha Poláka (1977).

Práve tento režisér ho obsadil aj do seriálu Pan Tau a do filmov Poplach v oblacích a Od zítřka nečaruji (1979), ktoré naň nadväzovali. Celkom iným žánrom bol potom historický film Signum Laudis slovenského režiséra Martina Hollého (1980), kde Bláha stvárnil postavu hejtmana Bruna Königa.

V 70. rokoch 20. storočia dostával Bláha veľa hereckých príležitostí v televíznych seriáloch – od vojnového Byl jednou jeden dům (1974) až po socialistickú ságu Muž na radnici (1976), ktorú oživil svojou postavou sukničkárskeho námestníka.

Napokon prišla pre Bláhu veľká herecká príležitosť v podobe sci-fi seriálu Návštěvníci (1983) režiséra Jindřicha Poláka. Vytvoril v ňom postavu akademika Jana Richarda, šéfa expedície, ktorá pricestuje z budúcnosti do súčasného obdobia, aby zachránila planétu.

Koncom 80. rokov 20. storočia sa Bláha vo filmoch aj na obrazovkách objavoval menej. Hoci sa po Novembri 89 dočkal konca nenávideného totalitného režimu, nemohol už pre ťažkú chorobu hrať.

Josef Bláha zomrel v Prahe 6. decembra 1994. Medzi jeho najväčších priateľov patril herec Vlastimil Brodský, s ktorým sa ako hlavní protagonisti stretli aj pri nakrúcaní Návštěvníkov. Spájala ich tiež recesistická záľuba predstierať pred ľuďmi hádky. Robili to podľa svedkov tak dôveryhodne, že fanúšikovia, ktorí si prišli do hereckej šatne pre podpisy, neraz odchádzali zdesení.