Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Jedinečný hydrogeologický úkaz patrí k svetovým prírodným raritám.
Autor TASR
Bratislava 26. mája (TASR) – V Herľanoch, malej obci ležiacej severovýchodne od Košíc, sa nachádza jediný studený artézsky prameň na Slovensku. Herliansky gejzír, jedinečný hydrogeologický úkaz, patrí k svetovým prírodným raritám a spolu s priľahlým parkom so vzácnymi drevinami a historickými kúpeľnými budovami je štátom chránenou národnou kultúrnou pamiatkou.
Herlianske liečivé minerálne pramene boli známe už v 18. storočí za vlády Jozefa II. Ako prvý upozornil na minerálne vody v okolí Rankoviec-Herlian stoličný lekár Abovskej stolice Daniel Textoris okolo roku 1764. Na prelome 18. a 19. storočia o balneologickom význame miestnych liečivých vôd písali viacerí známi vedci, ako napríklad Ľudovít Majer a Pavol Kitaibel. Dovtedy sa na kúpeľné účely využívala len voda z prírodných prameňov.
Naozajstný rozkvet miestnych kúpeľov sa začal v 19. storočí. Vznikli tu kúpele Herľany-Rankovce, zamerané na liečbu chorôb látkovej výmeny. Vďaka nim sa stalo toto miesto vyhľadávané rakúsko-uhorskou šľachtou a mešťanmi, nielen z hľadiska liečebného, ale aj spoločenského. Pre zvýšenie kapacity kúpeľov bolo treba zabezpečiť dostatočné množstvo liečivej minerálnej vody. Nájdením nových vodných zdrojov bol poverený bratislavský rodák, odborník na artézske a minerálne vody, banský inžinier Viliam Zsigmondy.
Vrtné práce sa začali v roku 1870. Prvá erupcia podzemnej vody z vrtu bola zaznamenaná v hĺbke 172 m dňa 18. augusta 1872. Trvala iba päť minút a dosiahla výšku štyri metre. Ďalšia erupcia nastala po dosiahnutí hĺbky 275 m 4. júla 1873 a bola taká silná, že zničila strechu vrtnej veže, umiestnenú vo výške 20 m. Pri dosiahnutí hĺbky vrtu 330 metrov nastala neprerušená erupcia podzemnej vody počas 10 dní (od 15. do 25. októbra 1874) a dosiahla výšku 110 m. Vŕtanie bolo ukončené v roku 1875 v hĺbke 404,5 m.
Erupciu gejzíru spôsobuje CO2
Gejzír postupne stráca na sile a čas medzi erupciami sa predlžuje. Erupcie sa opakujú v 36- až 38-hodinových intervaloch, ich výdatnosť je 25 až 30 litrov za sekundu a voda strieka 20 až 30 minút do výšky 20 metrov. Zvýšené zrážky skracujú čas medzi jednotlivými erupčnými periódami. Erupcie Herlianskeho gejzíru nespôsobuje teplo, ale oxid uhličitý (CO2) pochádzajúci z vulkanitov a z mezozoických súvrství. Jeho tlakom je voda vytláčaná nad zemský povrch ako sýtená minerálka z fľaše po jej zatrasení. Na rozdiel od pravých gejzírov dosahuje teplotu iba 14-18 °C. Herliansky gejzír je vlastne umelý artézsky prameň.
Gejzír eruptoval viac ako 40.000 ráz
Odhaduje sa, že gejzír za 130 rokov svojej aktivity eruptoval vyše 40.000 ráz a z útrob zeme vystreklo na povrch zhruba 20 miliónov m3 mineralizovanej vody, ktorá by naplnila bazén veľký 2 x 2 km a hlboký päť metrov. Predpokladá sa, že pokiaľ nebude mechanicky poškodený, budú jeho výtrysky obdivovať návštevníci Herlian ešte aj v budúcom storočí.
Herliansky gejzír je jednou z lokalít, ktoré sa uchádzajú o návrh na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Herlianske liečivé minerálne pramene boli známe už v 18. storočí za vlády Jozefa II. Ako prvý upozornil na minerálne vody v okolí Rankoviec-Herlian stoličný lekár Abovskej stolice Daniel Textoris okolo roku 1764. Na prelome 18. a 19. storočia o balneologickom význame miestnych liečivých vôd písali viacerí známi vedci, ako napríklad Ľudovít Majer a Pavol Kitaibel. Dovtedy sa na kúpeľné účely využívala len voda z prírodných prameňov.
Naozajstný rozkvet miestnych kúpeľov sa začal v 19. storočí. Vznikli tu kúpele Herľany-Rankovce, zamerané na liečbu chorôb látkovej výmeny. Vďaka nim sa stalo toto miesto vyhľadávané rakúsko-uhorskou šľachtou a mešťanmi, nielen z hľadiska liečebného, ale aj spoločenského. Pre zvýšenie kapacity kúpeľov bolo treba zabezpečiť dostatočné množstvo liečivej minerálnej vody. Nájdením nových vodných zdrojov bol poverený bratislavský rodák, odborník na artézske a minerálne vody, banský inžinier Viliam Zsigmondy.
Vrtné práce sa začali v roku 1870. Prvá erupcia podzemnej vody z vrtu bola zaznamenaná v hĺbke 172 m dňa 18. augusta 1872. Trvala iba päť minút a dosiahla výšku štyri metre. Ďalšia erupcia nastala po dosiahnutí hĺbky 275 m 4. júla 1873 a bola taká silná, že zničila strechu vrtnej veže, umiestnenú vo výške 20 m. Pri dosiahnutí hĺbky vrtu 330 metrov nastala neprerušená erupcia podzemnej vody počas 10 dní (od 15. do 25. októbra 1874) a dosiahla výšku 110 m. Vŕtanie bolo ukončené v roku 1875 v hĺbke 404,5 m.
Erupciu gejzíru spôsobuje CO2
Gejzír postupne stráca na sile a čas medzi erupciami sa predlžuje. Erupcie sa opakujú v 36- až 38-hodinových intervaloch, ich výdatnosť je 25 až 30 litrov za sekundu a voda strieka 20 až 30 minút do výšky 20 metrov. Zvýšené zrážky skracujú čas medzi jednotlivými erupčnými periódami. Erupcie Herlianskeho gejzíru nespôsobuje teplo, ale oxid uhličitý (CO2) pochádzajúci z vulkanitov a z mezozoických súvrství. Jeho tlakom je voda vytláčaná nad zemský povrch ako sýtená minerálka z fľaše po jej zatrasení. Na rozdiel od pravých gejzírov dosahuje teplotu iba 14-18 °C. Herliansky gejzír je vlastne umelý artézsky prameň.
Gejzír eruptoval viac ako 40.000 ráz
Odhaduje sa, že gejzír za 130 rokov svojej aktivity eruptoval vyše 40.000 ráz a z útrob zeme vystreklo na povrch zhruba 20 miliónov m3 mineralizovanej vody, ktorá by naplnila bazén veľký 2 x 2 km a hlboký päť metrov. Predpokladá sa, že pokiaľ nebude mechanicky poškodený, budú jeho výtrysky obdivovať návštevníci Herlian ešte aj v budúcom storočí.
Herliansky gejzír je jednou z lokalít, ktoré sa uchádzajú o návrh na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
