Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V Sovietskom zväze sa meno Leva Davidoviča Trockého objavilo na stránkach tlače opäť až v roku 1988, keď sa v krajine v časoch Gorbačovovej glasnosti skúmali aj temnejšie stránky sovietskych dejín.
Autor TASR
Janovka/Bratislava 7. novembra (TASR) - Leva Trockého považovali v stalinskom Sovietskom zväze za najväčšieho nepriateľa a najhoršieho zradcu.
Meno ruského revolucionára bolo dlhé desaťročia tabu, jeho tvár vymazali povinne zo všetkých fotografií. Od narodenia jedného z hlavných organizátorov ruského ozbrojeného povstania v roku 1917, známeho ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR), uplynie v piatok 7. novembra 135 rokov.
Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Leib Bronštejn sa narodil 7. novembra 1879 v dedinke Janovka na Ukrajine. Bol piatym dieťaťom bohatého, ale negramotného židovského farmára Davida Bronštejna a jeho manželky Anny. Rodina nebola nábožensky založená a doma sa namiesto jidiš rozprávalo po rusky a ukrajinsky. Trockého sestra sa stala manželkou významného boľševika Leva Kameneva.
Malý Leib navštevoval najskôr nemeckú školu v Odese, neskôr ho zaujala matematika. Veľmi skoro sa stal presvedčeným marxistom, antimonarchistom a ateistom, v roku 1897 založil revolučne orientovaný Juhoruský robotnícky zväz.
Za tieto aktivity ho vylúčili z vysokej školy a deportovali na Sibír. Vyhnanstvo v tom čase sa však nedá porovnať s neskoršími krutými stalinskými pracovnými tábormi. Z vyhnanstva utiekol pod menom Trockij (vypožičal si ho od väzenského dozorcu) a dostal sa do Veľkej Británie. Tu sa pridal ku skupinke ruských sociálnych demokratov, ktorí v exile vydávali noviny Iskra. Boli medzi nimi aj Vladimir Iľjič Lenin. Trockij ako redaktor Iskry získal rýchlo politický vplyv.
Po rozdelení sociálnych demokratov na boľševikov a menševikov podporoval najskôr menševikov, napriek názorovým konfliktom s Leninom sa snažil robiť sprostredkovateľa medzi oboma marxistickými názorovými prúdmi. Zúčastnil sa revolúcie v ruskom Petrohrade, opäť ho deportovali na Sibír, odtiaľ opäť utiekol a žil v exile - v Rakúsku, Švajčiarsku, Francúzsku a v USA.
Do Ruska sa vrátil v máji 1917. Stal sa členom výboru strany boľševikov a aktívnym účastníkom ozbrojeného povstania proti Dočasnej vláde v Petrohrade. Do boja boli nasadené Červené gardy, ktoré pod Trockého vedením obsadili všetky oporné body v meste. K prevratu sa pridali aj kronštadskí námorníci a spolu s gardistami zaútočili na budovu Zimného paláca - sídla dočasnej vlády. Keď obrancovia paláca odmietli Trockého ultimátum, začali gardisti 7. novembra 1917 po signáli z krížnika Aurora s ostreľovaním paláca a obsadili ho s minimálnym odporom. Dočasná vláda bola zatknutá a štátna moc prešla do rúk Vojenského revolučného výboru a do rúk "robotníkov". Bol to začiatok viac ako 70-ročnej diktatúry jednej boľševistickej strany.
V Rade ľudových komisárov prevzal Lev Davidovič Trockij komisariát zahraničných vecí, neskôr sa stal ľudovým komisárom armády a námorníctva.
Po Leninovej smrti sa vyostrili spory medzi Trockým a Josifom Vissarionovičom Stalinom. Kým Trockij bol za permanentnú revolúciu, Stalin chcel v tom čase vybudovať socialistické zriadenie iba v Sovietskom zväze. Rozpory vyvrcholili obvinením Trockého z podkopávania nového štátu a jeho vypovedaním zo Sovietskeho zväzu. Trockého rodinu a spolupracovníkov nechal Stalin vyvraždiť.
Rešpektujúc historické skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že Trockého metódy boja proti tzv. bielym (často to boli iba predstavitelia opozície voči boľševikom) boli rovnako brutálne ako Stalinove, ktoré diktátor praktizoval v inej oblasti Ruska zmietaného občianskou vojnou.
Známy je Trockého rozkaz na zastrelenie celého štábu Červených gárd v Petrohrade pred blízkym útokom bielogvardejcov, keď sa po kontrole pozícií domnieval, že neurobili dostatočné kroky na obranu mesta. Taktiež to bol práve Trockij, ktorý vybudoval Červenú armádu a vniesol do nej tvrdé, často až brutálne metódy, ktoré sa ale praktizovali po celú dobu jej existencie až do roku 1991. Vydával napríklad rozkazy strieľať do vlastných radov v prípade ústupu. Paradoxom je, že túto Trockého metódu prebral počas druhej svetovej vojny jeho najväčší odporca Stalin.
Od roku 1929 až do násilnej smrti 21. augusta 1940 žil Lev Davidovič Trockij v exile v Turecku, Francúzsku, Nórsku a v Mexiku. Do Mexika prišiel na pozvanie maliara Diega Riveru, dostal politický azyl a pokúsil sa o vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý by odsúdil Stalinove zločiny. Na jeho výzvy svet nereagoval. Dňa 20. augusta 1940 mu jeden z jeho spolupracovníkov Španiel Ramán Rio Mercadér, agent Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí (Narodnyj komissariat vnutrennich del - NKVD), rozbil hlavu sekerkou na drvenie ľadu. Trockij, vtedy 60-ročný, atentát prežil, ťažkým zraneniam podľahol až o 24 hodín v nemocnici.
Lev Trockij našiel miesto svojho posledného odpočinku na pozemku tzv. "modrého domu" mexického maliara Diega Riveru v Coyoacáne, z ktorého sa stalo jeho múzeum.
V Sovietskom zväze sa meno Leva Davidoviča Trockého objavilo na stránkach tlače opäť až v roku 1988, keď sa v krajine v časoch Gorbačovovej glasnosti skúmali aj temnejšie stránky sovietskych dejín.
Meno ruského revolucionára bolo dlhé desaťročia tabu, jeho tvár vymazali povinne zo všetkých fotografií. Od narodenia jedného z hlavných organizátorov ruského ozbrojeného povstania v roku 1917, známeho ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR), uplynie v piatok 7. novembra 135 rokov.
Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Leib Bronštejn sa narodil 7. novembra 1879 v dedinke Janovka na Ukrajine. Bol piatym dieťaťom bohatého, ale negramotného židovského farmára Davida Bronštejna a jeho manželky Anny. Rodina nebola nábožensky založená a doma sa namiesto jidiš rozprávalo po rusky a ukrajinsky. Trockého sestra sa stala manželkou významného boľševika Leva Kameneva.
Malý Leib navštevoval najskôr nemeckú školu v Odese, neskôr ho zaujala matematika. Veľmi skoro sa stal presvedčeným marxistom, antimonarchistom a ateistom, v roku 1897 založil revolučne orientovaný Juhoruský robotnícky zväz.
Za tieto aktivity ho vylúčili z vysokej školy a deportovali na Sibír. Vyhnanstvo v tom čase sa však nedá porovnať s neskoršími krutými stalinskými pracovnými tábormi. Z vyhnanstva utiekol pod menom Trockij (vypožičal si ho od väzenského dozorcu) a dostal sa do Veľkej Británie. Tu sa pridal ku skupinke ruských sociálnych demokratov, ktorí v exile vydávali noviny Iskra. Boli medzi nimi aj Vladimir Iľjič Lenin. Trockij ako redaktor Iskry získal rýchlo politický vplyv.
Po rozdelení sociálnych demokratov na boľševikov a menševikov podporoval najskôr menševikov, napriek názorovým konfliktom s Leninom sa snažil robiť sprostredkovateľa medzi oboma marxistickými názorovými prúdmi. Zúčastnil sa revolúcie v ruskom Petrohrade, opäť ho deportovali na Sibír, odtiaľ opäť utiekol a žil v exile - v Rakúsku, Švajčiarsku, Francúzsku a v USA.
Do Ruska sa vrátil v máji 1917. Stal sa členom výboru strany boľševikov a aktívnym účastníkom ozbrojeného povstania proti Dočasnej vláde v Petrohrade. Do boja boli nasadené Červené gardy, ktoré pod Trockého vedením obsadili všetky oporné body v meste. K prevratu sa pridali aj kronštadskí námorníci a spolu s gardistami zaútočili na budovu Zimného paláca - sídla dočasnej vlády. Keď obrancovia paláca odmietli Trockého ultimátum, začali gardisti 7. novembra 1917 po signáli z krížnika Aurora s ostreľovaním paláca a obsadili ho s minimálnym odporom. Dočasná vláda bola zatknutá a štátna moc prešla do rúk Vojenského revolučného výboru a do rúk "robotníkov". Bol to začiatok viac ako 70-ročnej diktatúry jednej boľševistickej strany.
V Rade ľudových komisárov prevzal Lev Davidovič Trockij komisariát zahraničných vecí, neskôr sa stal ľudovým komisárom armády a námorníctva.
Po Leninovej smrti sa vyostrili spory medzi Trockým a Josifom Vissarionovičom Stalinom. Kým Trockij bol za permanentnú revolúciu, Stalin chcel v tom čase vybudovať socialistické zriadenie iba v Sovietskom zväze. Rozpory vyvrcholili obvinením Trockého z podkopávania nového štátu a jeho vypovedaním zo Sovietskeho zväzu. Trockého rodinu a spolupracovníkov nechal Stalin vyvraždiť.
Rešpektujúc historické skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že Trockého metódy boja proti tzv. bielym (často to boli iba predstavitelia opozície voči boľševikom) boli rovnako brutálne ako Stalinove, ktoré diktátor praktizoval v inej oblasti Ruska zmietaného občianskou vojnou.
Známy je Trockého rozkaz na zastrelenie celého štábu Červených gárd v Petrohrade pred blízkym útokom bielogvardejcov, keď sa po kontrole pozícií domnieval, že neurobili dostatočné kroky na obranu mesta. Taktiež to bol práve Trockij, ktorý vybudoval Červenú armádu a vniesol do nej tvrdé, často až brutálne metódy, ktoré sa ale praktizovali po celú dobu jej existencie až do roku 1991. Vydával napríklad rozkazy strieľať do vlastných radov v prípade ústupu. Paradoxom je, že túto Trockého metódu prebral počas druhej svetovej vojny jeho najväčší odporca Stalin.
Od roku 1929 až do násilnej smrti 21. augusta 1940 žil Lev Davidovič Trockij v exile v Turecku, Francúzsku, Nórsku a v Mexiku. Do Mexika prišiel na pozvanie maliara Diega Riveru, dostal politický azyl a pokúsil sa o vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý by odsúdil Stalinove zločiny. Na jeho výzvy svet nereagoval. Dňa 20. augusta 1940 mu jeden z jeho spolupracovníkov Španiel Ramán Rio Mercadér, agent Ľudového komisariátu vnútorných záležitostí (Narodnyj komissariat vnutrennich del - NKVD), rozbil hlavu sekerkou na drvenie ľadu. Trockij, vtedy 60-ročný, atentát prežil, ťažkým zraneniam podľahol až o 24 hodín v nemocnici.
Lev Trockij našiel miesto svojho posledného odpočinku na pozemku tzv. "modrého domu" mexického maliara Diega Riveru v Coyoacáne, z ktorého sa stalo jeho múzeum.
V Sovietskom zväze sa meno Leva Davidoviča Trockého objavilo na stránkach tlače opäť až v roku 1988, keď sa v krajine v časoch Gorbačovovej glasnosti skúmali aj temnejšie stránky sovietskych dejín.
