Londýn/Bratislava 10. marca (TASR) - Lekár mikrobiológ a objaviteľ penicilínu (objavil ho v roku 1928) Alexander Fleming, laureát Nobelovej ceny, zomrel pred 60 rokmi 11. marca 1955 v britskom Londýne.

Vzostup jeho objavu - penicilínu ku sláve sa začal v oxfordskej nemocnici, kam začiatkom februára roku 1941 priviezli policajta s pokročilou infekciou. Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval, a preto sa lekári rozhodli podať mu úplne nový, dovtedy ešte neodskúšaný liek. Stav pacienta sa vzápätí začal priam zázračne zlepšovať, no liek sa skoro minul a nešťastník do troch týždňov zomrel. Tým zázračným liekom bol penicilín, prvý predstaviteľ novej generácie efektívnych antibiotík.

Narodil sa 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire. Prvú svetovú vojnu prežil ako lekár na západe Francúzska. Tu sa stretol s javom, že hlboké rany vojakov sa niekedy vyliečili aj keď neboli dezinfikované. Usúdil, že ľudské telo produkuje látku, ktorá pomáha telu v boji proti baktériám. V roku 1921, už po návrate do svojho laboratória, izoloval z telesných tekutín látku lyzozým, ničiaci baktérie.

V roku 1928 sa stal vo veku 47 rokov profesorom. September toho roku svetu priniesol objav penicilínu. Po návrate z dovolenky si totiž Fleming na neumytých miskách s kultiváciami všimol plesne. Jedna miska bola zaujímavá tým, že v okolí plesne sa baktérie nenachádzali. Jav ho inšpiroval k pokusom s izolovaním protibakteriálnej látky, ktorú zjavne vylučovala pleseň Penicillium notatum. Nazval ju penicilín.

Po dôkladnom overení jej účinnosti uverejnil vo februári 1929 článok v British Journal of Experimental Pathology. V článku a neskorších správach Fleming prezentoval objavenie penicilínu, liečivého prostriedku proti množstvu infekčných ochorení – hnisavých, pľúcnych a mozgových zápalov. Informoval aj o tom, že existujú baktérie, na ktoré penicilín nepôsobí.

Na ďalšie pokusy bola potrebná väčšia zásoba čistého penicilínu. Jeho výrobu sprevádzali problémy a tak sa zdalo, že objav zapadne prachom. Až v roku 1938 sa penicilínu začali venovať vedci Ernst Boris Chain a Howard Walter Florey, ktorí v roku 1941 odcestovali do USA, kde získali podporu na zabezpečenie výroby penicilínu vo veľkom množstve. Nový liek sa tu začal klinicky testovať na ľuďoch a v roku 1944 sa pristúpilo k jeho technickej výrobe. Penicilín sa stal prevratom v liečbe mnohých bakteriálnych ochorení a stihol zachrániť aj tisícky ľudských životov na bojiskách druhej svetovej vojny.

Ocenením pre všetkých troch vedcov, Fleminga, Chaina a Floreya, bola Nobelova cena, ktorú získali v roku 1945 za objavenie penicilínu a jeho liečivého pôsobenia pri rôznych infekčných ochoreniach. Rok predtým bol Fleming povýšený do šľachtického stavu.

Fleming odišiel v roku 1948 do dôchodku. Zomrel doma v Londýne 11. marca 1955 vo veku 74 rokov. Pochovaný je v katedrále sv. Pavla v Londýne.

V roku 1999 bola zverejnená informácia o tom, že lyzozým (prvý Flemingov objav) nachádzajúci sa v moči a v slzách gravidných žien zabraňuje infikovaniu organizmu vírom HIV, ktorý zapríčiňuje AIDS. Enzým by mohol pomôcť pri vývoji nového a efektívnejšieho lieku proti tomuto zákernému ochoreniu.

V roku 1999 bol Alexander Fleming podľa britských novín The Guardian zvolený za "najväčšieho Škóta 20. storočia". Vyplynulo to z ankety, ktorú uskutočnil vydavateľ ročenky Who's Who (Kto je kto) medzi 1600 prominentnými Škótmi.

Reči o tom, že roztržitý Fleming mal chaotický štýl práce a neuvedomoval si význam svojho objavu (penicilínu) sa rozhodol preskúmať v roku 2002 britský mikrobiológ Milton Wainwright. Preštudoval si Flemingove zápisky a v odbornom časopise Perspectives of Biology and Medicine zverejnil hodnotiaci článok. Zo zápiskov podľa neho vyplýva, že Fleming sa práci na vývoji penicilínu plne venoval. Pätnásť rokov pokračoval vo výskume, vyvíjal testy a pracoval aj s bakteriofágmi, požieračmi mikróbov.