Albatros 498.104 vychádza z Čachtického tunela na trati Nové Mesto nad Váhom - Vrbovce.Foto: Marián Dujnič
Viac motorových súprav a dieselových rušňov pribúdalo na tratiach po 2. sv. vojne – a spolu s postupujúcou elektrifikáciou začali železničným tratiam počas 50. a 60. rokov vládnuť elektrické rušne.
Bratislava 17. október (TASR) – Bratislava 17. október (TASR) – Typický obraz vlaku, nad ktorým sa vznášajú oblaky dymu, je na Slovensku už štyridsať rokov minulosťou. Prvý raz vlak ťahaný parnou lokomotívou prešiel z Viedne do Bratislavy 20. augusta 1848. Posledný raz sa parný vlak rozlúčil s cestujúcimi 17. októbra 1980 na trati z Bratislavy do Leopoldova. Od tejto chvíle začal slovenským tratiam vládnuť už len dieselový a elektrický pohon.
Vrcholom svetoznámej československej konštrukčnej školy sa stal Albatros, parný rušeň radu 498.1. Bolo ich vyrobených 15 v rokoch 1954-1955. Dodnes sa zachovali tri stroje, bratislavský Albatros 498.104 je schopný prevádzky. Na snímke z apríla 2019 vchádza Albatros do stanice Bartošova Lehôtka na horskej trati Hronská Dúbrava - Horná Štubňa.Foto: Marián Dujnič
Počas prvej Československej republiky boli hlavnými výrobcami a dodávateľmi parných rušňov české podniky – Škoda Plzeň a ČKD Praha (Českomoravská-Kolben-Daněk). Nové a moderné lokomotívy prichádzali na české a slovenské trate ešte v 50. rokoch 20. storočia. Ako uvádza Jiří Kubáček v publikácii Dejiny železníc na území Slovenska, napríklad spomínané Albatrosy, teda rýchlikové rušne radu 498.1 z dielne Škody Plzeň z rokov 1954 a 1955, „možno považovať za technické vyvrcholenie parnej trakcie na železniciach Slovenska“. Práve táto lokomotíva dosiahla 27. augusta 1964 na skúšobnej trati rýchlosť 162 km/h, čo bol rýchlostný rekord pre parné rušne.
V zimnej krajine pôsobí parný vlak rozprávkovo. V tomto prípade Papagáj 477.013 v údolí rieky Hnilec pri Palcmanskej Maši vo februári 2017.Foto: Marián Dujnič
Na zabezpečenie nákladnej dopravy slúžili rušne 534.03, či mimoriadne výkonné lokomotívy 556.0. Už od prelomu 20. a 30. rokov 20. storočia sa však začínali v osobnej doprave využívať motorové vozne s naftovým pohonom. Známa bola elegantná motorová súprava Modrý šíp (M 274.0) či dva motorové vozne Slovenská strela (M 290.0), ktoré v roku 1936 vyrobila Tatra Kopřivnice a zabezpečovali spojenie medzi Bratislavou a Prahou. Vlaky premávali v tomto čase úctyhodnou rýchlosťou 130 km/h.
Po Uľanskom viadukte na trati Vrútky - Banská Bystrica - Zvolen prechádza tandem dvoch Šľachtičien 475.196 a 475.179.Foto: Marián Dujnič
Viac motorových súprav a dieselových rušňov pribúdalo na tratiach po 2. svetovej vojne – a spolu s postupujúcou elektrifikáciou začali železničným tratiam počas 50. a 60. rokov vládnuť elektrické rušne. Na rýchlikoch na Slovensku vydržali Albatrosy v úseku Bratislava-Púchov do jari 1972. Parné lokomotívy sa však postupne presúvali čoraz viac na lokálne trate a bolo zrejmé, že sa éra parného pohonu končí.
Pri príležitosti storočnice vzniku Československa jazdil v lete 2018 Prezidentský vlak s dobovou súpravou vrátane vozňa prezidenta T. G. Masaryka. Na Slovensku vlak ťahal Zelený Anton, 486.007, ktorý vrátili do života členovia Spolku výhrevne Vrútky.Foto: Marián Dujnič
Rozlúčková jazda s parnou lokomotívou sa konala 17. októbra 1980. Vlak ťahaný rušňom 556.036 prezývaným „štoker“ štartoval z bratislavskej stanice Filiálka a smeroval do Leopoldova s neplánovanou obchádzkou cez Galantu. Od tohto okamihu sa parné lokomotívy stali len spomienkou, zato však veľmi príjemnou a vyhľadávanou – o čom svedčí obľúbenosť a návštevnosť podujatí s nádychom železničnej nostalgie.
Marián Dujnič: Obraz parného rušňa máme zapísaný v duši
Poetickými zábermi zvečňuje svet parných lokomotív, ale aj tých dnešných, fotograf Marián Dujnič. Známy je aj fotografiami vesmíru a vesmírnych objektov. So svetom železníc ho však spája aj osobné puto, predovšetkým detstvo strávené v ich blízkosti.
Umelecký fotograf Marián Dujnič, autoportrét - ako inak, s mašinkou.Foto: Marián Dujnič
Čo vás konkrétne priťahuje na parných lokomotívach?
„Parný rušeň považujem za najkrajší technický vynález ľudstva. Esteticky bol vyvinutý do absolútnej elegancie, práve Československá konštrukčná škola dosiahla v tomto smere veľký úspech. Parné lokomotívy ako boli Mikádo (rad 387.0), Šľachtičná (475.1) či Papagáj (477.0) alebo Albatros (498.1) patrili k svetovej špičke dizajnérsky i konštrukčne.“
Spája sa vám s parou nejaká osobná spomienka?
„Keď som ako dieťa chodil popri parných rušňoch (môj otec Matúš bol rušňovodič a starý otec Tomáš kurič), pripomínali mi živého tvora. Oddychujúci rušeň v depe alebo na stanici tíško odfukoval, turbínka vydávala zvuk pripomínajúci tep srdca. A keď sa rozbehol, vytváral nádherné dymové, parné a zvukové efekty, z komína vylietavali sadze, ktoré v noci bolo vidno v podobe iskier, tisícov hviezd na oblohe. Spoločná vôňa dymu a pary bola jedinečná, ešte i v súčasnosti, štyri desaťročia po ukončení pravidelnej parnej prevádzky cítiť tú vôňu v remízach, kde sa ošetrovali parné tátoše.“
Zrejme ste ešte zažili aj každodenné cestovanie parnými vlakmi.
„Mal som šesť a možno už sedem rokov, keď som prvý raz uvidel Albatros ťahať expres z Prahy do Košíc. Pripadalo mi, že sa mi sníva, veď taký krásny rušeň môže jestvovať iba v rozprávke... Keď sa však Albatrosy začali pred našimi oknami predvádzať každý deň, vyčkával som v okne a statočne som si zapisoval ich čísla. Ostali mi dodnes v pamäti. Na rýchlikoch na Slovensku vydržali Albatrosy v úseku Bratislava - Púchov do jari 1972. Študoval som v tom čase v Bratislave a cestoval som týmito vlakmi. Posadil som sa zvyčajne do zadného vozňa a v oblúkoch sledoval prácu parného stroja.“
Parné vlaky definitívne opustili naše trate v roku 1980. Ľudia ich však majú stále radi...
„V súčasnosti sa na celom svete usporadúvajú nostalgické jazdy s parnými rušňami. V našich podmienkach bolo potrebné všetky exponáty zrenovovať, minulý režim nemal záujem zachovať parné lokomotívy. Priatelia lokomotív museli zrenovovať stroje, ktoré boli nefunkčné, rozobraté a pripravené na zošrotovanie. Návrat zrušenej parnej lokomotívy do prevádzky si neraz vyžadoval desať až pätnásť rokov práce fanúšikov vo voľnom čase a neraz aj pomocou vlastných finančných prostriedkov. V súčasnosti zastrešuje činnosť železničných klubov na Slovensku Železničné múzeum Slovenskej republiky v Bratislave.“
Čo vás priviedlo k fotografovaniu železnice?
„Spájam sa tým s nádhernými spomienkami z detstva. Bývali sme pri trati v Spišskej Novej Vsi, bol som domased a z okna som vyzeral na prechádzajúce vlaky, zapisoval ich čísla. Na železnicu hľadím hlavne cez prizmu estetiky, koľaje vhodne zapadajú do prírodnej scenérie, trate majú žensky oblé tvary, vyjadrujú harmóniu i túžbu putovať po svete a spoznávať iné kultúry a svety. U fanúšikov železnice tiež zvyčajne nie je priestor na nacionalizmus a xenofóbiu.“
Pri nakrúcaní televízneho filmu Dr. Živago sa vo februári 2001 predstavil v roli filmovej hviezdy Malý býček 422.0108 z Klubu historickej techniky Zvolen. Nakrúcalo sa v okolí Hornej Štubne (odkiaľ je aj táto snímka), a tiež pod Vysokými Tatrami.Foto: Marián Dujnič
Možno tým, že železnica spája národy i štáty, je internacionálna. Nie je v očarení vlakmi aj nejaký hlbší psychologický dôvod?
„Obraz parného rušňa je prítomný v kolektívnom nevedomí, už malé deti, keď majú nakresliť vláčik, takmer vždy je s parným rušňom. Aj na priecestie so železnicou nás upozorňuje dopravná značka so symbolom parného rušňa. Vo svete je rozšírená psychologická metóda tzv. trainspotting, ktorá spočíva v sledovaní pohybov vlakov a v zapisovaní ich čísel. Aj cestovanie nostalgickými vlakmi, fotografovanie, dokonca aj opatrovanie dedičstva našich dedov má terapeutický účinok. Na individuálnej i kolektívnej báze. Parné rušne zohrali v dejinách civilizácie nespochybniteľne pozitívnu rolu. Je tu však aj temná stránka. Ľudia ich používali pri vojenských transportoch a v neblahej pamäti máme aj ich účasť na holokauste, keď vozili ľudí do táborov smrti. Nevedome a často aj vedome sa dostávame k aktivitám, ktoré očisťujú naše vedomie i nevedomie, individuálne i kolektívne. Z pozorovania viem ako spontánne, explóziou radosti reagujú malé deti na vlak, zvlášť ak ho vidia prvý raz v živote. A takúto radosť zažívame aj v dospelosti, len to možno nedávame na sebe tak poznať.“
Plánujete svoje snímky vydať knižne?
Áno, pripravujem knihu, baedeker s pracovným názvom Vlakom po Slovensku, mala by byť o pohľade na železnicu cez prizmu kultúry, geografie, prírody a estetiky.“
