Bratislava 7. februára (TASR) – Švajčiarsko ako posledná krajina v Európe priznalo ženám úplné volebné právo. Stalo sa tak na základe referenda, ktoré sa konalo 7. februára 1971. Až v roku 1990 ženy získali právo voliť aj v miestnych voľbách na území celého Švajčiarska. Od prelomového všeľudového hlasovania uplynie v nedeľu 7. februára päťdesiat rokov.

Zákon rozlišuje dva druhy volebného práva - aktívne (voľba z prihlásených kandidátov) a pasívne (byť volený do zákonodarných zborov na rôznych úrovniach). Kým zákonodarcovia priznali slobodným občanom – mužom, všeobecné volebné právo už v staroveku, ženy mohli k volebným urnám prikročiť len pred polstoročím.

V roku 1959 švajčiarsky kantón Vaud zaviedol ako prvý volebné právo žien v regionálnych voľbách, ale na úrovni konfederácie ho voliči v referende odmietli. Na tomto referende sa zúčastnili len muži, z ktorých dve tretiny vyjadrili negatívny postoj. To viedlo k protestom a štrajkom v celom Švajčiarsku. V tom istom roku však ženy dosiahli úspech, pretože volebné právo žien bolo zavedené v kantóne Neuchâtel.

Otázka rovnosti žien sa dostala opäť do popredia v roku 1965, keď bolo Švajčiarsko vyzvané, aby podpísalo Európsky dohovor o ľudských právach, ale vláda požiadala o výnimku.

V roku 1968 feministky organizovali v celej krajine demonštrácie. Hnutie za oslobodenie žien (FBB) vyvolalo rozruch, pretože ženy obsadili budovy, v ktorých protestovali. Zoči-voči tomuto tlaku začali parlament a vláda diskutovať o návrhoch nových právnych noriem.

Vo Švajčiarsku sa napokon 7. februára 1971 uskutočnilo referendum, na základe ktorého mohli priznať úplné volebné právo aj ženám. Toto právo nakoniec podporilo 65,7 percenta voličov - mužov. Švajčiarky napriek tomu nemali politické práva na všetkých úrovniach.

V kantóne Appenzell Innerrhoden nemohli ženy hlasovať v miestnych voľbách až do roku 1990. V tom istom roku švajčiarsky najvyšší súd nariadil všetkým kantónom, aby dodržiavali Dodatok o rovnakých právach, ktorý bol v tom čase súčasťou federálnych zákonov.

Prvou krajinou, ktorá udelila volebné právo ženám natrvalo, sa stal v roku 1838 ostrov Pitcairn, britská kolónia v južnom Pacifiku. V roku 1893 získali ženy možnosť voliť na Novom Zélande, v Austrálii sa tak stalo v roku 1902.

V Európe ako prvý štát uzákonilo volebné právo žien (aj mužov) Fínsko, v tom čase ruské veľkokniežatstvo. Stalo sa tak 1. júna 1906. O rok neskôr mohli ženy voliť v Nórsku (v plnom rozsahu až v roku 1913). Neskôr pribudli Dánsko a Island (1915), Litva, Lotyšsko a Estónsko (1917), Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Luxembursko a Británia (1918), Holandsko, Švédsko (1919) a v roku 1920 Belgicko. V tom istom roku začalo od 29. februára platiť pasívne a aktívne volebné právo pre všetkých obyvateľov Československej republiky.

Do vypuknutia druhej svetovej vojny získali ženy volebné právo v 32 krajinách sveta vrátane Ruska (1918), Kanady (1918), Mongolska (1924), Juhoafrickej republiky (iba pre belošky, 1930), Brazílie (1932), Španielska (1933) či Filipín (1937).

Po švajčiarskom referende získali ženy volebné právo ešte v Lichtenštajnsku, a to v roku 1984.