Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania František II. Rákoci neprijal milosť, zostal nezmieriteľným nepriateľom Viedne a odišiel do vyhnanstva.
Autor TASR
Satu Mare/Bratislava 30. apríla (TASR) – Satmárskym mierom sa skončilo nielen posledné veľké protihabsburské povstanie v Uhorsku – povstanie Františka II. Rákociho, ale aj obdobie krvavých a pustošivých bojov s habsburským absolutizmom. V meste Satmár (dnešné rumunské mesto Satu Mare) dohodli predstavitelia zvyšku povstalcov a panovníkovi delegáti mierové podmienky. V piatok 30. apríla uplynie od tejto udalosti 310 rokov.
Protihabsbruské povstania vyvolalo najmä presadzovanie habsburského absolutizmu, obmedzovanie právomocí uhorského snemu i stavovských privilégií, prudké zvyšovanie daní, ako aj všeobecný hospodársky úpadok. Výsledkom odporu bolo niekoľko povstaní uhorských stavov.
Na čele prvého protihabsburské povstania, ktoré sa odohrávalo v rokoch 1604 až 1606 stál Štefan Bočkaj a posledné sa uskutočnilo v rokoch 1703 až 1711 pod vedením Františka II. Rákociho. Dostalo názov kurucká vojna, pretože povstalcov nazývali kurucmi a cisárskych vojakov labancami.
Povstanie Františka II. Rákociho bolo najvýznamnejším protihabsburským odbojom v Uhorsku. Početnosťou povstaleckej armády, množstvom obetí, výškou materiálnych škôd a devastáciou celých krajov prekonalo všetky predchádzajúce povstania.
Odhaduje sa, že ozbrojené zrážky si vyžiadali na území Slovenska 80.000 obetí, čo bola takmer desatina z celkového počtu obyvateľstva. Dlhé a vyčerpávajúce boje odohrávajúce sa najmä na území západného Slovenska spôsobili hospodársky rozvrat a čiastočné vyľudnenie celých oblastí. Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Uhorsko katastrofálne. Hlad, chaos, útrapy, rozvrat a nakoniec morová epidémia a tisícky hrobov boli krutou daňou za posledný stavovský odboj.
Obdobie krvavých a pustošivých bojov s habsburským absolutizmom ukončil až Satmársky mier, ktorý bol podpísaný 30. apríla 1711 v dnešnom Rumunsku - v meste Satu Mare (Satmár). Kurucké vojsko v počte približne dvanásť tisíc vedené generálom Károlim vpochodovalo v plnej zbroji za zvukov bubnov a chorálu Te Deum laudamus na Majténske pole, kde zložilo bojové zástavy k nohám labanského generála Pálfiho.
Mierová zmluva medzi povstalcami vedenými Františkom II. Rákocim, ktorého zastupoval Alexander Károli a cisárskym generálom Jánom Pálfim mala desať bodov. Okrem iného zakotvovala, že panovník sa zaručuje chrániť všetky akceptované náboženstvá a to v rozsahu určeným krajinskými zákonmi, že bude dodržiavať všetky slobody Uhorska a Sedmohradska a amnestovaní nemôžu byť prenasledovaní.
Uhorskej šľachte sa podarilo obhájiť svoje výsady i privilégiá a Habsburgovci uhorskú korunu. Po týchto udalostiach nebolo už územie Slovenska vystavené pustošivým nájazdom a prestalo byť epicentrom vojenských akcií Osmanskej ríše či domácich ozbrojených konfliktov.
Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania František II. Rákoci neprijal milosť, zostal nezmieriteľným nepriateľom Viedne a odišiel do vyhnanstva. Pochovaný je v košickom Dóme sv. Alžbety, pretože práve Košice predstavovali najväčšie centrum jeho odboja.
Protihabsbruské povstania vyvolalo najmä presadzovanie habsburského absolutizmu, obmedzovanie právomocí uhorského snemu i stavovských privilégií, prudké zvyšovanie daní, ako aj všeobecný hospodársky úpadok. Výsledkom odporu bolo niekoľko povstaní uhorských stavov.
Na čele prvého protihabsburské povstania, ktoré sa odohrávalo v rokoch 1604 až 1606 stál Štefan Bočkaj a posledné sa uskutočnilo v rokoch 1703 až 1711 pod vedením Františka II. Rákociho. Dostalo názov kurucká vojna, pretože povstalcov nazývali kurucmi a cisárskych vojakov labancami.
Povstanie Františka II. Rákociho bolo najvýznamnejším protihabsburským odbojom v Uhorsku. Početnosťou povstaleckej armády, množstvom obetí, výškou materiálnych škôd a devastáciou celých krajov prekonalo všetky predchádzajúce povstania.
Odhaduje sa, že ozbrojené zrážky si vyžiadali na území Slovenska 80.000 obetí, čo bola takmer desatina z celkového počtu obyvateľstva. Dlhé a vyčerpávajúce boje odohrávajúce sa najmä na území západného Slovenska spôsobili hospodársky rozvrat a čiastočné vyľudnenie celých oblastí. Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Uhorsko katastrofálne. Hlad, chaos, útrapy, rozvrat a nakoniec morová epidémia a tisícky hrobov boli krutou daňou za posledný stavovský odboj.
Obdobie krvavých a pustošivých bojov s habsburským absolutizmom ukončil až Satmársky mier, ktorý bol podpísaný 30. apríla 1711 v dnešnom Rumunsku - v meste Satu Mare (Satmár). Kurucké vojsko v počte približne dvanásť tisíc vedené generálom Károlim vpochodovalo v plnej zbroji za zvukov bubnov a chorálu Te Deum laudamus na Majténske pole, kde zložilo bojové zástavy k nohám labanského generála Pálfiho.
Mierová zmluva medzi povstalcami vedenými Františkom II. Rákocim, ktorého zastupoval Alexander Károli a cisárskym generálom Jánom Pálfim mala desať bodov. Okrem iného zakotvovala, že panovník sa zaručuje chrániť všetky akceptované náboženstvá a to v rozsahu určeným krajinskými zákonmi, že bude dodržiavať všetky slobody Uhorska a Sedmohradska a amnestovaní nemôžu byť prenasledovaní.
Uhorskej šľachte sa podarilo obhájiť svoje výsady i privilégiá a Habsburgovci uhorskú korunu. Po týchto udalostiach nebolo už územie Slovenska vystavené pustošivým nájazdom a prestalo byť epicentrom vojenských akcií Osmanskej ríše či domácich ozbrojených konfliktov.
Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania František II. Rákoci neprijal milosť, zostal nezmieriteľným nepriateľom Viedne a odišiel do vyhnanstva. Pochovaný je v košickom Dóme sv. Alžbety, pretože práve Košice predstavovali najväčšie centrum jeho odboja.
