Žilina 7. septembra (TASR) – Štvrťstoročie je dušou medzinárodného festivalu tvorivosti a fantázie Jašidielňa, ktorý je jej dobrovoľníckou aktivitou. Profesionálne pracuje v Rade pre poradenstvo v sociálnej práci ako poradca pre rodiny. Slovenka roka 2013 a predsedníčka správnej rady Nadácie Krajina harmónie v Žiline Soňa Holúbková.

Po štvrťstoročí končí tradičná podoba trojdňového festivalu Jašidielňa a jeho aktivity rozložíme do viacerých podujatí počas celého roka, uviedla Holúbková v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Čo bolo impulzom na vznik Jašidielne?

Keď som začínala, stretávala som sa len s ľuďmi s postihnutím, bolo to smutné. Potrebovali sme vymyslieť niečo, aby sme zmenili stereotypy, aby ľudí s postihnutím bolo vidieť na uliciach, aby popritom mohli tancovať, zabávať sa. Vniesť do stretnutí trošku života. Vymýšľali sme vtipné veci, aby aj ostatní ľudia videli, že sa môžu napriek postihnutiu zabávať spolu s nimi. Prvýkrát sme išli do bábkového divadla a požiadali, či by sme tam mohli stráviť jeden deň. A zrazu sme vedeli, že je to oveľa veselšie, ako keď to isté robíme v zariadení. Už nás to potom neopustilo a každý rok to naberalo na obrátkach.

Jedným so zámerov Jašidielne je prekonávanie bariér v komunikácii so zdravotne postihnutými ľuďmi. Podarilo sa za 25 rokov ukázať, ako sa dajú tieto bariéry prekonávať?

Množstvo mladých ľudí, ktorí mali šancu prežiť Jašidielňu - prípravy, samotný priebeh, ale aj keď k nám chodievali na rôzne iné aktivity, menilo postoje študentov veľmi rýchlo. Dodnes väčšina dobrovoľníkov, ktorí mali šancu sa s mentálne alebo inak zdravotne postihnutými ľuďmi stretnúť, ako keby stratila vnútorné bariéry a začala sa správať normálne. A to najviac oceňujú ľudia so zdravotným postihnutím aj bežní ľudia. To je práve dar komunity, že sa prijímame, rešpektujeme a rozdielnosti berieme ako výzvu.

Jašidielňa začala v 20. storočí. Zmenil sa v 21. storočí pohľad na integráciu, alebo stále je prioritou najmä prekonávanie bariér?

Tak rada by som povedala, že sa to úplne zmenilo. Mladí ľudia majú k tomu iný prístup. Ale všeobecne musím povedať, že ešte aj dnes je mnoho ľudí spokojnejších, keď zdravotne postihnutí ľudia žijú v špecializovaných zariadeniach.

Ako sa zdravotne postihnutí účastníci festivalu po 25 rokoch pozerajú na ostatný svet okolo seba? Zmenilo ich to?

Určite ich to zmenilo. Kedysi sme mali predstavu, že my budeme niečo pripravovať a oni sa budú zúčastňovať. Teraz oni organizujú a my sa zúčastňujeme. Hrajú vo festivale hlavnú úlohu. Aj dielne sú pripravované spoločne s ľuďmi s postihnutím. A vidím obrovské nadšenie v tom, ako ich to baví. Aktívna účasť na živote komunity je určite dôležitá, pre nás všetkých. Je to veselšie, spontánnejšie, prirodzenejšie. Ale zároveň plne rešpektujúce.



Festival Jašidielňa pôsobil vždy na jej účastníkov ako trojdňový príval energie. Koľko energie vám to za 25 rokov dalo a koľko zobralo?

Určite je to vyrovnané skóre. Samozrejme, človek musí do prípravy investovať veľa času a energie. Zapojiť mladých ľudí, ktorí nie vždy vedia, čo majú urobiť. Pred začiatkom festivalu som si niekedy pripadala veľmi unavená. A niekedy sa mi zdali sny, že nemáme zabezpečené ubytovanie alebo stravu a čo teraz budem robiť. Ale vždy po festivale, keď ľudia odchádzajú, dávajú spätnú väzbu, hovoria, aké super mesto je Žilina a že by tu chceli žiť, tak sa tá energia okamžite vracia.

Jednou z tém Jašidielne boli aj najlepšie momenty 20. storočia. Aké boli pre vás najlepšie momenty 25 ročníkov Jašidielne?

Práve ročník o 20. storočí. Jednak to bol 20. ročník a jednak to bolo 20. storočie. Keď sa festival organizuje, človek nevie, ako to nakoniec dopadne. Buď to môže dopadnúť ako fiasko alebo ako veľkolepá vec. Organizovali sme módnu prehliadku, ako sa menila móda počas 20. storočia. A bolo to vynikajúce, spontánna atmosféra. Boli tam modeli – zdraví ľudia, aj ľudia so zdravotným postihnutím a vtipné moderovanie. To bol jeden z krásnych momentov. Ďalší významný moment pre mňa bol, keď sme si začali viacej dovoľovať a išli sme do náročnejších tém. Vystúpenie v mestskom divadle, kde sme urobili ukážky Shakespearových diel, to bol silný moment. Tam hrali hlavné postavy ľudia s postihnutím a som nesmierne rada, že zvládli aj takú náročnú tému.

Hybnou silou Jašidielne sú zdravotne postihnutí ľudia s dobrovoľníkmi. Koľko ich prešlo festivalom za štvrťstoročie?

Do 4000 dobrovoľníkov a 5480 ľudí s postihnutím, lebo sme sa vždy snažili mať vyrovnané počty. Ťažko povedať, či je to taký počet, lebo niektorí ľudia sa vracali po niekoľko rokov. Ale aj tak dosť veľa ľudí na to, aby myšlienku inklúzie niesli so sebou po celom Slovensku. Stretávam sa s nimi v zariadeniach a mnohí na mňa volajú: Jašidielňa Žilina.



Jašidielňa počas jedného z ročníkov precestovala päť kontinentov. Z koľkých kontinentov boli účastníci Jašidielne a na koľkých kontinentoch prejavili záujem o usporiadanie festivalu?

Účastníci boli okrem Antarktídy a Arktídy zo všetkých kontinentov. Aj keď niekedy len jeden. Mali sme zástupcov z Južnej Ameriky, Severnú Ameriku, Áziu, Afriku, Európa je zastúpená bohato. Austrália, to sú skôr naši dobrovoľníci, ktorí tam žijú. A prejavili o nás záujem všetky okolité štáty. Z Ameriky o nás prejavili záujem v Bostone, kde nás chceli prijať, či by sme neprišli urobiť podobný festival. Povedali sme, že je to závislé na dobrých kontaktoch s komunitou, na dobrej komunikácii s dobrovoľníkmi, takže zostaneme radšej v Žiline.

Festival po štvrťstoročí zmení formu. Skúsme povedať, čo bude na budúci rok v septembri? Ako si predstavujete Jašidielňu?

Nevieme, či to bude september, alebo to bude leto. Možno to bude aj viackrát. Zdá sa nám, že do prípravy vkladáme veľa energie, čo sa týka festivalu, ale nejdeme do hĺbky. Pretože ľudia prichádzajú, my máme načítané, pripravené, ale oni nemajú za tri dni príležitosť dostať sa hlbšie do témy. Tak sme uvažovali skôr o pracovných dielňach pre menšiu skupinu. Vidíme, že ľudia so zdravotným postihnutím sa takisto chcú venovať určitým otázkam. Tak by sme chceli vytvoriť formu, kde by sme pre nich mali viac priestoru a viac sa mohli venovať akejkoľvek téme, ktorá sa objaví.

To znamená, že po 25 rokoch by mal medzinárodný festival ako taký skončiť?

Mal by sa transformovať a dúfajme, že podoba bude naozaj prijateľnejšia pre ľudí s postihnutím. Festival v doterajšej veľkej forme sa už pravdepodobne v Žiline neobjaví.

S akým pocitom ste prijali, že festival v takejto podobe po štvrťstoročí skončí?

Jednak s úľavou, že už nebudem mať veľkú zodpovednosť voči ľuďom. Bolo ich veľa, treba ich ubytovať, nakŕmiť. Pripraviť množstvo dobrovoľníkov, aby boli aktivity zaujímavé. Osloviť sponzorov a spoluorganizátorov. Takže po 25 rokoch konečne budem môcť ísť v lete niekam na dovolenku. Ale je to aj s pocitom spokojnosti, že som venovala časť života takejto oblasti. Myslím si, že to má svoje výsledky. Že sa dobrovoľníci, aj ľudia so zdravotným postihnutím posunuli ďalej. Samozrejme, je to na nich, ako to budú ďalej v živote využívať. Ale musím povedať, že som s Jašidielňou prežila krásne roky.

Viete si predstaviť, že vznikne tlak, aby festival v septembri 2015 pokračoval?

Neviem, odkiaľ by ten tlak prišiel. Pretože rozhodnutie robiť Jašidielňu bolo spontánne a teraz spontánne odchádza. 

Znamená premena festivalu aj ústup od medzinárodného rozmeru?

Určite nie, pretože spolupracujeme aj v rámci iných európskych programov. Určite neustúpime, pretože množstvo ľudí s postihnutím sa práve vďaka našim aktivitám dostalo do sveta. A to predsa pomáha každému človeku rozšíriť si obzory a nevidieť svet iba z úzkeho pohľadu malého dvora.

V piatok 5.septembra ste zvolali všetkých dobrovoľníkov, ktorí sa za 25 rokov nejako podieľali na Jašidielni. Aké boli ich reakcie?

Pre mňa to bola oslava. Stretnutie ľudí niekoľkých generácií a som veľmi rada, že prejavili záujem. Mnohým ľuďom Jašidielňa poznačila ich životný osud. Jednak pri rozhodovaní sa o povolaní a jednak pri rozhodovaní sa o životnom partnerovi. A pre mnohých to bolo miesto, kde sa mohli stretnúť s priateľmi, s inými ľuďmi. S takými, s ktorými by sa nikdy nestretli, keby nám nepomáhali na malom komunitnom festivale. Som veľmi rada, že prijali pozvanie a podelili sa s nami o svoje úspechy, radosti. A mnohí, ktorí nemohli prísť, lebo sú ďaleko vo svete, poslali vrúcne pozdravy.