Vancouver 14. septembra (TASR) - Pred takmer 20 rokmi sa vydal spoznávať svet. Jeho vášeň pre cestovanie a dobrodružstvo ho postupne priviedla až k práci horského vodcu. Mikiho Knižku z obce Nová Lesná možno stretnúť počas roka v sprievode turistov vo Vysokých Tatrách, ale aj v Bolívii či Kirgizsku. V týchto dňoch sprístupňuje skupine Slovákov krásy kanadskej provincie Britská Kolumbia. Jeho srdcovou destináciou je práve Kanada, vyznal sa v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Vašou domovinou je kraj pod Tatrami. Tam ste vyrastali a momentálne žijete so svojou priateľkou a synom. Živí vás však práca, pre ktorú musíte pomerne často cestovať do rôznych kútov sveta...-
Áno. Som horský vodca s medzinárodnou licenciou, ktorá ma oprávňuje sprevádzať turistov v horách nielen na Slovensku, ale prakticky po celom svete. Zvyknem ich brávať do Nízkych a Vysokých Tatier, Slovenského raja, Veľkej a Malej Fatry, ale aj na Mont Blanc, Grossglockner, Matterhorn či ďalšie zaujímavé miesta v Kanade, USA, Peru, Bolívii, Chile, Hondurase, Mexiku alebo napríklad v Kirgizsku.

-V horách sa dajú praktizovať rôzne voľnočasové aktivity - túry, lezenie, lyžovanie. Na ktoré z nich sa špecializujete?-
Prakticky na všetky, či už ide o klasické vysokohorské túry, výstupy na štíty, lezenie na skalách, po ľade, mixové lezenie, skialpinistické prechody, túry, lavínové kurzy. Proste všetky aktivity, pri ktorých sa vzhľadom na špecifickosť vysokohorského terénu vyžaduje asistencia horského vodcu.

-Prečo si vás získala táto práca?-
Mal by som sa vrátiť trocha do minulosti. Najprv si ma získali hory. Od útleho veku ma fascinovali horskí nosiči. Ako 17-ročný som sa stal jedným z nich, čím sa mi vlastne splnil detský sen. Robil som vynášky na Téryho chatu. Táto práca mi priniesla veľa zábavy, vďaka nej som si zároveň vybudoval pomerne dobrú kondíciu, čoho dôkazom je, že sa mi podarilo päťkrát vyhrať známe tatranské preteky horských nosičov - Sherpa rallye. Ako mladý človek som sa teda často pohyboval v horách. Najprv som chodil iba po známych turistických trasách, postupom času som ale chcel zažívať niečo iné, tak som sa dostal ku skialpinizmu, pričuchol som k lezeniu. Nad povolaním horského vodcu som začal seriózne uvažovať až oveľa neskôr, v časoch, keď bola mojím prechodným domov Kanada.

-Aké boli vaše cestovateľské začiatky?-
Ako 21-ročný som vycestoval s mojím najlepším kamarátom Ďurom Petranským do USA. Naším spoločným snom bola Aljaška, ktorú sa nám aj neskôr podarilo navštíviť. O dva roky neskôr sme chceli opäť odísť spoločne do USA, nedostali sme však víza. Podarilo sa nám ale získať povolenie na vycestovanie do Kanady, tak sme sa vybrali tam. Táto krajina na nás oboch mimoriadne zapôsobila, začali sme preto po návrate na Slovensko spoločne pracovať na tom, aby sme sa do nej mohli vysťahovať. Vybavili sme si potrebné papiere, no žiaľbohu, Ďuro sa opätovného návratu do Kanady už nedožil. Vo februári 2000 ho zasypala lavína, keď bol na vynáške na Téryho chatu.

-Neodradila vás strata najlepšieho priateľa od plánu vysťahovať sa zo Slovenska?-
Na začiatku som si povedal, že kašlem na to, nikam nejdem. Vysťahovalecké vízum, ktoré som dostal, bolo platné rok. Keď som potom o všetkom rozmýšľal, povedal som si, že to s Kanadou predsa len skúsim aj kvôli nebohému kamarátovi. Bola naším spoločným snom. Vedel som, že ak by sa stalo niečo podobné mne, Ďuro by do Kanady vycestoval, možno aj kvôli mne, kvôli nášmu spoločnému snu.

-V Kanade ste potom zakotvili na dlhšie obdobie. Čím si vás táto krajina získala?-
Veľmi sa mi tam páčilo, príroda, hory, Britská Kolumbia. Neriešil som, či budem v Kanade rok, dva, päť rokov, proste som v nej chcel žiť. Mojou pravidelnou zastávkou bolo napríklad mestečko Squamish, ktoré je svetovou lokalita pre skalné lezenie. Veľa sme tam toho poliezli s priateľom Petrom Mražikom. Obľúbil som si aj mesto Revelstoke. Chodieval som tam lyžovať s kamarátmi, ktorí boli tamojšími horskými vodcami. Motivovali ma k tomu, aby som sa zlepšoval na lyžiach, vtedy som vlastne začal rozmýšľať nad prácou, ktorá ich živí, aj keď som si vtedy ešte plne uvedomoval, že na ňu zatiaľ nemám dostatok skúseností. Nemal som proste toľko nachodené, nebol som taký dobrý lyžiar ako oni. Do Revelstoku som sa neskôr opätovne vracal s čoraz väčším odhodlaním. Stávalo sa, že som sem prichádzal lyžovať na celú sezónu. Pracovné povinnosti šli vtedy bokom. Nerobil som nič iné, iba som v kuse lyžoval. Veľmi som si vtedy zlepšil techniku. Začal som si viac veriť a presviedčať samého seba, že to snáď raz nejako možno dám, že sa mi pošťastí dostať sa do kurzu pre horských vodcov, úspešne ho ukončím a že konečne začnem robiť v živote to, po čom som najviac túžil. Mal som vtedy asi 29 rokov.

-Po 11 rokoch strávených v Kanade ste sa vrátili na Slovensko. Horským vodcom ste sa stali po úspešných prijímacích skúškach a následnom dvojročnom výcviku, ktorý ste ale absolvovali v európskych podmienkach. Čo všetko vlastne musí ovládať človek sprevádzajúci turistov v horách, prakticky kdekoľvek vo svete?-
Musí vedieť dobre liezť, lyžovať, byť v dobrej fyzickej kondícii no a, samozrejme, vedieť "čítať" hory, výborne sa orientovať v teréne, rozumieť meteorológii. Mimoriadne dôležité je správne vedieť vyhodnocovať lavínové nebezpečenstvo, na čo slúži aj viacero testov priamo v teréne, ktoré nám napovedia mnoho o nosnosti snehovej pokrývky. Na základe toho sa vyhodnocuje situácia, prijímajú rozhodnutia a to, či sa bude v túre pokračovať tým istým smerom alebo po inej trase so sklonom nižším ako 30 stupňov. Môže sa stať aj to, že sa výlet v horách pre nepriaznivé podmienky skončí predčasne. Nie vždy vyjdem s turistami na vrchol, pretože prioritou číslo jeden je previesť ľudí horami bezpečne, aby sa v poriadku vrátili domov.

-Ocitli sa už niekedy na horách v hraničnej situácii?-
Pred rokmi, krátko po mojom príchode do Kanady, som odišiel s mojím známym liezť ľady a lyžovať do Národného parku Banff. Keď sme liezli ľadový vodopád Polar Circus s prevýšením cca 700 metrov, odtrhla sa nad nami obrovská lavína. Boli sme, dá sa povedať, v danú kritickú chvíľu na najlepšom možnom mieste. Pritlačili sme sa čo najbližšie k ľadu a celá tá masa snehu prefičala tesne okolo nás. Padla s obrovskou silou na miesta, ktorými sme pred pár minútami prechádzali. Keby sme stáli tam, tak by nás určite strhla a pravdepodobne aj pochovala. Mali sme vtedy veľké šťastie, bolo to obdobie, keď som ešte nevedel nič o lavínach. Stalo sa vlastne to, že v predchádzajúcich dňoch počas hustého sneženia nafúkal silný vietor veľké preveje na okraj vrcholu. Jeden z nich sa zrejme odtrhol a strhol so sebou obrovskú lavínu, ktorá letela svahom s prevýšením 1500 metrov až do doliny na cestu. Obrovská lavína veľkosťou podobná tým, ktoré padajú možno niekde v Himalájach.

-Pôsobíte dojmom pokojného a rozhodného človeka. Vždy ste boli taký, alebo ste schopnosť "mať veci pod kontrolou" získali tréningom?-
(Smiech). To vodcovstvo ku mne akosi patrí. Od detstva som bol vodcovský typ. V partii som stále inicioval veci, čokoľvek som robil, tak som vedel namotivovať ľudí. Obvolal som troch, štyroch kamarátov, hoci sa im práve nechcelo, stále sa mi podarilo presvedčiť ich, aby sme niekam išli. Dá sa povedať, že som bol málokedy ten, kto sa pridával k nejakým akciám, skôr som ich plánoval a následne organizoval. Je mi vlastné pozitívne myslenie, treba si ho zachovať v živote aj na horách. Zažil som v tejto súvislosti kopu srandy aj v nehostinných podmienkach, keď husto snežilo, či fúkal silný vietor. Keď sa zídu na horách správne naladení - pozitívni ľudia, rešpektujúci prírodu a jej občasné vrtochy, zabavia sa aj vtedy, keď nedosiahnu na vrchol, alebo sa vedľa nich všetci čerti ženia.

-Väčšiu časť roka strávite cestovaním po svete. Nenavštevujete iba známe destinácie, ale aj nové - pre vás dovtedy neobjavené miesta. Niektorí ľudia by si mohli povedať, že máte prácu snov. Ako to vidíte vy?-
Zhodnotil by som to tak, že, áno, môžem robiť v živote, to čo ma baví, ale moja práca nie je vždy o romantických prechádzkach. Horskí vodcovia majú v princípe vo svojich rukách cudzí ľudský život. Prvoradá je bezpečnosť ľudí, ktorých sprevádzam, čo niektorí turisti občas nechcú pochopiť. Niekedy to s nimi musím otočiť pod Gerlachom či Mont Blancom, a to aj za pekného slnečného počasia, keď je modrá obloha a nefúka vietor. Je proste úlohou horského vodcu vyhodnotiť situáciu správne. Raz som otočil ľudí pod Gerlachom, čo sa jednému členovi skupiny veľmi nepáčilo. Keď potom v miestach, ktorými sme mali prechádzať, padla lavína, bol rád, že sme nepokračovali vo výstupe. Takže, občas sa pohybujeme po tenkom ľade. Veľakrát sme naviazaní lanom s ľuďmi, ktorých sprevádzame. Ak sa niekto pošmykne a my to nezachytíme, môžeme spadnúť obaja a vážne sa zraniť, v horšom prípade sa to môže skončiť tragicky.

-V horách ste zažili určite veľa úsmevných momentov či situácií. Ktorá vám teraz zišla na um ako prvá?-
Za tie roky ich bolo naozaj veľa... Zaujímavé boli stretnutia s divou zverou. V kanadských horách som napríklad viackrát natrafil na medveďov. Raz boli blízko, inokedy trocha ďalej, zakaždým to ale dopadlo dobre. Na jedného chlpáča som raz narazil pri jazde na horskom bicykli. Stretli sme sa takpovediac zoči-voči asi štyri metre od seba. Tak sme sa zľakli jeden druhého, že sme obaja vzali nohy na plecia a utekali kade ľahšie. (Smiech)

-Mate nejakú srdcovú destináciu vo svete, miesto, na ktoré sa rád vraciate?-
Pochodil som toho už dosť, ale môžem povedať, že mojou srdcovkou je hneď po Vysokých Tatrách, Kanada. Keď prídem do hôr Britskej Kolumbie, stále som nimi fascinovaný. Súvisí to, samozrejme, s mojím životným štýlom - milujem lezenie, lyžovanie a skialpinizmus - a v Kanade sú pre tieto športy jedny z najlepších podmienok na svete. Rajom pre priaznivcov skalného lezenia je už spomínaný Squamish. Človek tam zaparkuje auto na parkovisku a do piatich minút môže liezť po skalnej stene Chiefu cesty dlhé 15, 16, 17 lanových dĺžok. Čo sa týka zimy, tak špeciálne miesto pre mňa sú Columbia mountains, ktoré sú kolískou heliskiingu (heliskiing je spôsob lyžovania, pri ktorom lanovku vystrieda heliktoptéra - pozn. TASR). Niektoré chaty v týchto horách sú totiž prístupné iba vrtuľníkom. Zvyknem tam brávať na lyžovačku počas zimy Slovákov, Čechov, ale aj Poliakov. Ľudia z rôznych kútov sveta prichádzajú do Columbia mountains za povestným "panenským" snehom. Pocit z lyžovačky v prašane hlbokom po pás, ktorý sa tam na rozdiel od iných horstiev vyskytuje takmer počas celej zimy, je prakticky neopísateľný. Ťažko hľadať slová... to človek proste musí zažiť.