Bratislava 21. decembra (TASR) - Svojím prístupom k tvorbe predznamenal Ilja Zeljenka príchod hudobnej avantgardy na Slovensku. Venoval sa tvorbe opier, orchestrálnych diel, komorných skladieb či scénickej hudbe. Výraznú stopu zanechal v oblasti filmovej hudby, ktorá sa vďaka nemu stala samostatnou výrazovou zložkou.

Po kritike okupácie Československa z roku 1968 ho komunistický režim vytlačil z koncertných sál a na oficiálnu scénu sa vrátil po roku 1989.

Od narodenia jedného z najvýznamnejších slovenských hudobných skladateľov uplynie v stredu 21. decembra 90 rokov.

Ilja Zeljenka sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave. V gymnaziálnych rokoch študoval súkromne u skladateľa Jána Zimmera a hudobného pedagóga Rudolfa Macudzińského. Štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) u Jána Cikkera ukončil v roku 1956.

Päť rokov pôsobil ako dramaturg Slovenskej filharmónie. Neskôr odišiel do Československého rozhlasu, kde pôsobil do roku 1968. Zo Zväzu slovenských skladateľov ho vylúčili v roku 1973 a jeho tvorba sa prestala objavovať na koncertných podujatiach.

November 1989 mu umožnil návrat na oficiálnu hudobnú scénu. Stal sa predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos-Étos (1990-1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.

Ilja Zeljenka zložil opery Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy, deväť symfónií, klavírne sonáty, sláčikové kvartetá, scénické pašie či koncertné a komorné kompozície. K prelomovým skladateľovým dielam patria 2. klavírne kvinteto (1958) a kantáta Osvienčim (1960).

Významné miesto v jeho tvorbe zastupuje aj filmová hudba. K nej sa dostal v roku 1956, keď ho oslovil dramaturg krátkeho filmu Slovenskej filmovej tvorby Miroslav Horňák. Už jedna z jeho prvých prác pre dokument Tu kráčajú tragédie (1957) režiséra Štefana Uhra, v ktorej využil individuálne hudobné prostriedky, tzv. mestský folklór, poukázala na výnimočnosť jeho prístupu k filmovej hudbe.

Zeljenkove novátorské postupy sa však najvýraznejšie prejavili v 60. rokoch minulého storočia, keď pôsobil ako dramaturg v elektroakustickom štúdiu Československého rozhlasu. Od roku 1957 až do vylúčenia zo Zväzu slovenských skladateľov a zákazu činnosti skomponoval Zeljenka hudbu k približne sto hraným a dokumentárnym filmom.

Zložil napríklad hudbu pre filmy Štefana Uhra Slnko v sieti (1962), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973). S režisérom Eduardom Grečnerom spolupracoval na filmoch Každý týždeň, sedem dní (1964), Drak sa vracia (1967) a Pozemský nepokoj (1992).

Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia, medzi inými v roku 1980 Cenu Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná, v roku 2001 Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby - Musica Slovaca. V júni 2002 sa Ilja Zeljenka stal laureátom Ceny ministra kultúry.

Ilja Zeljenka, jeden z tých, ktorí na Slovensku kliesnili cestu aktuálnym svetovým hudobným koncepciám, zomrel 13. júla 2007 v Bratislave vo veku 74 rokov.

V roku 2018 mu prezident SR Andrej Kiska udelil in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry.