Lukovištia/Bratislava 3. marca (TASR) – Básnik, publicista, prekladateľ, chemický inžinier Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto) bol zakladateľskou osobnosťou slovenskej modernej lyriky. Dnes uplynie 60 rokov od jeho úmrtia.

Zaujal už prvou básnickou zbierkou Nox et solitudo, ktorá vyšla v júni 1909. Publicistu a literárneho kritika Svetozára Hurbana Vajanského jeho tvorba okamžite upútala a označil Jána Botta za nevšedný básnický talent, dokonca mu vymyslel aj pseudonym Ivan Krasko. Podľa dedinky, ktorá sa nachádza pri rodisku básnika Kraskovo. Svoju tvorbu publikoval Ivan Krasko aj pod pseudonymom Janko Cigáň a Bohdana J. Potokinová.

Ivan Krasko, teda Ján Botto sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach okres Rimavská Sobota. Základnú školu absolvoval v rodnej obci, stredoškolské štúdiá zavŕšil v roku 1896 maturitou na gymnáziu v rumunskom meste Brašov. V roku 1900 sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe, ktoré úspešne ukončil v roku 1905. V tom období sa aktívne zapojil do činnosti známeho študentského spolku Detvan.

Istý čas pracoval ako chemik v českej dedine Klobouky, neskôr v chemickej továrni v Slanom, tiež v Česku. V roku 1914 narukoval na východný front, po ukončení prvej svetovej vojny v roku 1918 začal pracovať v administratívnych službách v Československej republike (ČSR) a stal sa parlamentným poslancom, neskôr aj senátorom za agrárnu stranu. V občianskom povolaní sa venoval vedeckej práci v oblasti chémie, v roku 1923 mu udelili titul doktora technických vied. Žil prevažne v Bratislave, v roku 1943 sa presťahoval do Piešťan.

Filozofické básne Ivana Kraska i intímna lyrika vyvrcholili v zbierke Verše, v ktorej vyjadril pocity ľudskej osamelosti, vyhnanstva, ale aj vieru v príchod národnej slobody. Svojimi dvoma básnickými zbierkami začal novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Autor vyjadroval jemné významové odtiene svojich básni bohatým slovníkom. Jeho básne sa zakladajú na osobnom zážitku, venuje sa v nich problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. V poézii vyjadril tiež svoj osobný smútok, pričom zo sklamaní neviní len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Na jeho tvorbu mali veľký vplyv hlavne francúzski symbolisti, ktorí sa v tom čase presadili v Európe. Je aj autorom próz Naši, Svadba, Almužna a novely List mŕtvemu. Kraskovu poéziu preložili do viacerých jazykov. On sám prekladal z tvorby rumunského básnika Mihaia Eminesca a z nemeckej literatúry.

Ivan Krasko zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach. Dožil sa takmer 82 rokov.

Literárny fond udeľuje od roku 1955 debutujúcim autorom čestnú literárnu Cenu Ivana Kraska. V rumunskom Nadlaku pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť nesúca jeho meno.