Bratislava 26. októbra (TASR) – Keňu raz navštívila ako turistka a odvtedy sa na čierny kontinent chcela vrátiť. Pomáhať. Tvrdí, že bola pripravená fyzicky aj psychicky a do Afriky nešla s veľkými plánmi zmeniť svet. Po piatich rokoch o kenskom živote vraví, že človek v ňom má čas žiť. Obdivuje miestnych, ktorí oslovia človeka len tak na ulici a opýtajú sa, aký má deň. Hoci jej občas prekáža svahilské oslovenie muzungu (biely človek), často ju ľudia nazývajú aj Keňankou, lebo sa životu v krajine tak prispôsobila. Pre to všetko by sa už na Slovensko nechcela vrátiť.

Iveta Gagová je koordinátorkou projektu bratislavskej Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá má v Keni sirotinec a kliniku, a už druhý rok aj projektu SlovakAid a občianskeho združenia Dvojfarebný svet. V rámci neho v jednom zo slumov pri meste Eldoret, v slume Langas, pomáhala vybudovať miestnu školu, kde sa dnes kenské ženy učia za krajčírky, kaderníčky či pracovať s počítačom. V rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky porozprávala, ako jeden projekt dokáže slobodným ženám, ktoré sa dosiaľ ledva vedeli postarať o svoje deti, zmeniť život.

-Ak má rodina peniaze, preferuje, aby študovali chlapci. Dievčatá tak vidia nádej na prežitie v sobáši, myslia si, že manžel sa o ne postará. Na konci dňa ale žena niekedy aj s 11 deťmi ostane bez manžela a má čo robiť, aby rodinu uživila. Čo sa v manželstve pokazí?-
V Keni sa zväčša berú bez lásky a citu. Ide skôr o obojstranné výhody. Pre muža je to o tom, že bude mať mladú "chrumkavú" ženu, ktorá má 16 či 17 rokov. Je neskúsená, môže si ju teda vychovať podľa svojich predstáv. Žena je zase naivná a myslí si, že muž, ktorý je starší, má 25 až 30 rokov, sa o ňu postará. Často títo muži už v tom čase majú dávno svoje ďalšie rodiny niekde inde.

Slobodné ženy teda mali to nešťastie, že si zle vybrali. S mužom splodia jedno dieťa, tretie, piate, muž to časom nezvláda a žena to nezvláda tiež. Sezónne práce ako zber kukurice či okopávanie na cudzích záhradách zrazu nestačia na to, aby sa zaplatilo všetko, čo rodina potrebuje.

Muž potom začne piť alebo fetovať lepidlo, lebo to je v Keni najlacnejšie. Cíti zlyhanie a začne si ho vybíjať na žene. Niektorá to znáša 10 až 15 rokov, iná len tri či štyri a povie si dosť. Muža aj so všetkými deťmi opustí.

-Možno takýto priebeh manželstva generalizovať?-
Nie úplne, sú aj rodiny, ktoré žijú úplne usporiadane a všetko funguje normálne, no v slume Langas je takých málo. Navyše, tento cyklus sa neustále opakuje. Akoby nikto nebol poučiteľný, je to nekončiaci príbeh. Keď muža opustí žena, nasťahuje sa k inej, aby boli jeho potreby splnené. Vždy sa nájde nejaká dievčina, ktorá mu skočí na lep. Kolotoč sa točí dokola a nedá sa zastaviť. Ženy sú veľmi naivné. Ak od nej odíde jeden chlap, nájde si druhého a dúfa, že on ju biť nebude. Peklom si takto prejdú aj trikrát.

-Množstvo detí v manželstve teda nakoniec rozvracia rodinu, ktorá sa sama o seba nedokáže postarať. Je problém v tradičných hodnotách, nedostupnosti antikoncepcie alebo ešte niekde inde?-
V Keni je antikoncepcia v porovnaní s tou na našom trhu veľmi lacná. Problém teda nie je v jej dostupnosti alebo cene, problém je v kultúre. Muži ju odmietajú. Manželia žene tolerujú maximálne teliesko pod kožou, ale takáto antikoncepcia nie je veľmi spoľahlivá. Používať však kondóm je pre 90 percent mužov tabu. Ak to žiada žena, často ju obvinia z toho, že má niekoho iného. Muži jednoducho nerozmýšľajú nad tým, čo sa stane, keď žena znova otehotnie, a či majú finančné prostriedky rodinu uživiť. Spoliehajú sa na to, že Boh to zariadi. Zodpovednosť u nich nemá svoje miesto.

V Keni sa tiež o sexe či o prevencii v rodine nerozpráva, takáto výchova neexistuje. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je iný ako u nás. Tradície spôsobujú, že tabu sú aj debaty o prvej menštruácii. Ženy potom často nevedia, čo sa deje s ich telom. Sexuálna výchova je len v škole, ale z toho si dieťa veľa nevezme.

-Napriek tomu majú ženy často sexuálnu skúsenosť veľmi skoro, ešte pred 15. rokom života.-
Všetko o sexuálnom živote sa naučia zlými skúsenosťami. Dievčatá zo slumu sú často mladé prostitútky. K tejto práci ich donútia okolnosti alebo, ak sú siroty, tak ľudia, ktorí sa o ne starajú. Pošlú ich aspoň zarábať peniaze na ulicu, lebo inak pre nich nemajú žiadnu hodnotu. Ulica deti teda všetko naučí.

Na stredných a dokonca aj na základných školách sa tiež stávajú prípady, že učiteľ zneužíva žiačku. Ona však nič nezmôže. Muž je vo vyššom postavení a vyhráža sa jej. Aj keď sa niektoré prípady zverejnili, nikdy nebol potrestaný učiteľ, ale žiačka. Bolo to vnímané tak, že ona bola tá, ktorá ho zviedla. Rodičia ju museli vziať zo školy a z lokality sa odsťahovať, nezniesli, že na nich ukazujú prstom. Často preto ani nejdú na políciu, udalosť zamlčia, lebo chýry sa šíria rýchlo a dievčatá sa nedovolajú spravodlivosti.

Jednoducho, znásilnili ženu? Nemala vraj provokovať. Ako však tá žena provokuje, keď musí ísť domov peši dlhou tmavou ulicou v slume? Má stále len ten jeden sveter, jednu zásteru a jednu sukňu.

-V takejto situácii, keď je žena nechráneným článkom a nemá ani možnosť sa postaviť na vlastné nohy sama, lebo na to nemá vzdelanie, je už potom viac-menej logické, že sa snaží vydať. Zase a znovu.-
Žena manželstvo znáša dlho, lebo niet úniku. Keď má len základné vzdelanie, čo s ním? Eldoret nie je také veľké mesto, hoci, našťastie, je to poľnohospodárska oblasť. Pestuje sa tam veľa kukurice, dvakrát do roka je žatva, ale stále sú to len sezónne práce. Pri praní bielizne pre nejakú bohatšiu susedu zarobí asi dve eurá denne. Aj to len, ak má šťastie a zarobí ich každý deň. Veľakrát za prácou chodí a nenájde si ju. Doma má pritom päť až šesť detí a ak príde manžel, zmláti ju a peniaze jej vezme na alkohol.

-Koľko dokáže úplná rodina v priemere zarobiť?-
Pri sezónnej práci donesie muž domov za mesiac asi 30 eur. Rodina pritom žije v domčeku, kde za mesiac zaplatí päť eur a ďalšie peniaze potrebuje dať deťom na školné, uniformy a školské potreby. Ak majú rodičia viac detí, chlapci a dievčatá si uniformy požičiavajú. Dva týždne potom napríklad chodí do školy jedna skupina detí, dva týždne druhá. Nemajú na to, aby si kúpili nové. Matka, ak má toľko odhodlania, že chce, aby sa rodina mala ešte lepšie, praním alebo okopávaním s malým dieťaťom na chrbte si dokáže zarobiť možno 10 eur na mesiac. V posledných rokoch začali ženy už aj ťažko pracovať na stavbách, aby zarobili viac. Pre desaťčlennú rodinu je taký zárobok ale minimum. Na raňajky si tak môžu dať čierny čaj, na obed nič a na večeru kašu, no niekedy ani to nie. Aj tá kaša je veľmi malá porcia, aby človek vedel zaspať.

Hoci život v Keni je oproti tomu nášmu veľmi lacný, nízke sú napríklad ceny zeleniny na trhu, pre nich je to stále veľa. Nemôžu si dovoliť mať pestrú stravu. Taktiež aj ísť za prácou niečo stojí, hoci za cestovanie po okolí zaplatia od dvoch do desať centov.

-Daj mi sladkosť, daj mi peniaze. Chudobné deti v Keni zväčša toto pýtajú od človeka. Potrebujú dať najesť, obliecť, zaplatiť školu, kúpiť lieky. Vy ale nerobíte nič z toho. Zabudli ste na deti, pomáhate ich matkám, aby sa oni sami postavili na vlastné nohy. Učíte ich remeslo. Ako vznikol takýto projekt?-
Ja som bola v Keni vtedy už tri roky a riadila som sirotinec. Máme v ňom dievčatá od 15 do 18 rokov. Vyučia sa remeslám, napríklad krajčírstvu, kaderníctvu, alebo sa naučia obsluhovať či pracovať na počítači. Potom im nájdem miesto, kam chodia trikrát do roka na prax, prežijú tam mesiac a neskôr sa tam aj zamestnajú. Zo sirotinca teda odchádzajú ako mladé nezávislé slečny.

Tento sirotinec bol v okolí dosť známy. Keď ma stretli slobodné matky, dospelé ženy s deťmi, pýtali sa ma, či aj ony nemôžu mať podobné zariadenie. Potrebovali totiž samy bez pomoci manžela uživiť niekedy aj 11 detí. Práve ony ma svojimi požiadavkami motivovali a ja som začala rozmýšľať, ako matkám v zlej situácii pomôcť. V tom čase prišli do Kene ľudia z občianskeho združenia Dvojfarebný svet a môj nápad chceli hneď podporiť. Vypracoval sa projekt, podala sa do SlovakAid žiadosť o jeho financovanie a všetko prešlo. Dnes máme školu.

-Postavili ste centrum vzdelávania pre slobodné matky. Aké boli reakcie miestnych ľudí, keď tam začalo niečo vyrastať?-
Bolo to veľmi pozitívne, vznikla obrovská radosť. Hneď sa rozkríklo, že "muzungu" vybavila školu pre slobodné matky. Ženy sa v nej už videli. Chodili na kontrolu, ako rýchlo budova rastie a keby už budú môcť chodiť do školy. Mali sme veľmi veľa uchádzačiek. Miestne ženy mi pomáhali vyberať do školy tie správne adeptky, lebo sama by som nevedela veľa o ich skutočnej situácii. Sú tam totiž aj také, ktoré klamú. Prídu a povedia, že nič nemajú. Kým sme teda vybrali tie "správne" žiačky, kolegyne sa povypytovali susedov alebo im povedali o nich viac v kostole. Mohli sme vziať 72 žien na odbory krajčírstvo a kaderníctvo. Aby nevznikla nespravodlivosť, losovali, ktoré z toho sa budú učiť. Tie, ktoré sa do centra nedostali, plakali. Vedeli, že stratili šancu postaviť sa na vlastné nohy. Keď sa preto mala končiť škola, už sme riešili, že projekt treba zopakovať.

-Prečo ste vybrali práve kaderníctvo a krajčírstvo?-
Kaderníctvo a krajčírstvo je v Keni bezodné remeslo. V krajine sa väčšinou oblečenie zošíva a prešíva, nekupuje sa. Klientela nie je bohatá, ale vždy niekto potrebuje skrátiť, zúžiť, povoliť alebo ušiť niečo nové, lebo idú do školy, majú krstiny, svadbu, pohreb. Aj keby tam teda bolo i desať krajčírok na jednej ulici, všetky majú nejakú prácu. Niektoré dokonca ušijú rôzne veci a idú ich ponúkať do mesta na trh. Robia pritom za centy, ale uživia sa, lebo sú flexibilné a kreatívne.

A kaderníctvo? Hoci sú Keňanky chudobné, musia mať vždy upravené vlasy. Každá žena chce byť pekná, aj keď nemá peniaze. Keňanky sú jednoducho schopné si našetriť aj z toho minima. Zafarbené alebo vyžehlené vlasy sú navyše dôkazom istej pozície. Eldoret má ďalšie dva menšie slumy, ženy tak prídu do Langasu aj z piatich kilometrov. A cenník pritom nie je fixný, o sume sa dohadujú. Ženy vedia, že je lepšie zarobiť aspoň niečo ako nič.

Ale nie je to len o tom, že sa naučia šiť alebo zapletať vlasy. Ženy sa naučia vytvárať si denný plán, manažovať svoj život. Stanoviť si, kedy pracujú a kedy sa starajú o deti. Čas už začína mať svoj zmysel a je to už aj príprava na samostatný život.

-V škole dosiaľ študovalo 216 žien, 144 z nich sa učilo tiež pracovať na počítači. To trvalo šesť týždňov. Za krajčírku a kaderníčku sa ale učili deväť mesiacov. Boli za taký pomerne dlhý čas disciplinované?-
Ženy boli veľmi aktívne od začiatku. Najskôr mali síce trochu problém s časom a s tým, že majú byť v škole presne o jednej. Ale potom som im vysvetľovala, že ak niečo dostanú, niečo musia tiež obetovať. A vystríhala som ich, že ich po troch meškaniach viac nepustím do triedy. Trvalo im to len dva týždne a už začali všetky chodiť načas, dokonca aj skôr. Keď začalo po troch mesiacoch skúškové obdobie, vždy minimálne pol hodinu pred začiatkom vyučovania sedeli pred školou a radili sa, čo ktorá vie a ktorá ešte nie. Vzájomne sa podporovali, vymieňali si vedomosti. Dve tretiny žiačok mali vždy skúšky urobené minimálne na 65 percent. Ich výsledky sa ale časom ešte zlepšovali. A ženy sa poctivo učili aj preto, že päť najlepších z ročníka dostalo každý mesiac motivačné štipendium vo výške 15 eur.

-Po skončení kurzu dostali ženy akýsi štartovací balíček, napríklad fén či prípravky na vlasy. Mohli teda začať hneď podnikať. Stalo sa tak?-
V podstate áno. Tie, ktoré mali nejaké peniaze alebo ich podporila rodina, si mohli zaplatiť nejaký malý priestor, kde si otvorili salón. Alebo sa spojili dve a začali podnikať spolu. Niektoré ženy ale napríklad šili doma, no všetci susedia v okolí už vedeli, že skončili školu a pracujú. Začali tak za nimi chodiť.

-Keď ženy začali podnikať, rýchlo sa rozchýrilo, že majú viac peňazí. Jednu z nich dokonca aj prepadli. Neodradilo to ostatné?-
Veci zo salónu si nosia domov, aby im ich odtiaľ neukradli. A nemajú pri sebe nikdy veľké sumy peňazí. Sú obozretnejšie, lebo teraz už vedia, že majú o čo prísť. Ale poctivo študovali, nerobili to preto, aby to teraz zo strachu vzdali. Človek sa prepadom jednoducho neubráni. Žena, ktorej sa to stalo, bola len v zlom čase na zlom mieste. Ona sa z toho sa poučila a dnes vie, že si musí svoj čas rozdeliť tak, aby nechodila domov po tme.

Rôzne komunity tam udržiavajú kontrolu, aby na ulici nebolo až tak nebezpečne. Sú to také civilné skupinky, ktoré sú roztrúsené po slume a snažia sa to tam riadiť. Je to ale málo.

-Ako sa týmto ženám po skončení školy zmenil život?-
Veľmi výrazne. Kedysi bývali v domčeku, kde platili za prenájom bez svetla a vody päť eur. Teraz sa napríklad dve rodiny nasťahovali do domu s elektrinou, kde platia spolu 20 až 25 eur. Majú domček s dvoma dvojizbovými bytmi, býva ich v ňom šesť, majú spoločné dva záchody, dve sprchy a svetlo! To je otočenie o 180 stupňov.

Mala som študentku, ktorá mala 50 rokov a poctivo chodila do školy. Videla v tom šťastie, že sa jej podarilo dostať do vzdelávacieho centra aj v tomto veku. Ešte stále totiž mala desaťročné dieťa a dlhú cestu pred sebou, kým ono dokončí základnú školu.

-V konečnom dôsledku teda deťom pomáhate.-
Áno, mám to takto v sebe zakódované. Pomáhame im cez ich matky. Nielen tým, že sú nezávislejšie a vedia sa o svoje deti už postarať, ale sú pre nich taktiež dobrým príkladom. Nielenže v nich vidia vzor tým, že študujú, ale sú neskutočným príkladom toho, že aj v dospelosti sa ešte niečo dá zmeniť. Že ak sú chudobní, neznamená to, že takými musia aj ostať a nemôžu sa pohnúť z miesta. Pre mňa je toto najsilnejšia motivácia. Možno v tom slume deti neskôr niečo zmenia, ak budú vidieť pozitívne veci. Oni sú budúcnosť tej lokality a ja verím, že zmena od nich môže prísť.

-Tento mesiac sa v Keni začína ďalší projekt, učiť sa v ňom bude už 420 matiek. Okrem troch odborov tiež pribudne nový. Ženy sa majú začať učiť pliesť na strojoch. Prečo práve takéto remeslo?-
Mesto Eldoret je približne 2000 metrov nad morom, sú tam teda veľké teplotné výkyvy. Keď chodia deti ráno do školy, už o siedmej tam musia byť, je zima. Cez deň je zase teplo a postupne teplota klesá. Večer je niekedy aj o 12 - 13 stupňov Celzia menej ako počas dňa. Pletenie je jednoducho dobrým biznisom do budúcnosti. Napríklad školská uniforma - pletená bude stáť matku menej ako kupovaná z mesta. Jedna žena na tom ušetrí, druhá má zarobené.

-Z polmiliónového mesta žije v slume Langas približne 250.000 ľudí. Slobodných matiek je odhadom asi 100.000. Veľké číslo. Vzhľadom naň neexistuje žiadna snaha vlády riešiť problémy týchto ľudí?-
Absolútne. Tá sa nestará o ľudí, ktorí existujú na pokraji zrútenia a hladu. Slum je pre nich zabudnuté miesto.

-Môžu priniesť do slumu Langas zmenu ľudia zvonka?-
Je veľmi ťažké niečo zmeniť, lebo zmena by mala prísť od nich samých. My ich nemôžeme donútiť, na to nemáme právo. Aj keď týmto ženám pomáhame, sme v ich zemi stále iba cudzincami. Musíme akceptovať ich kultúru, tradície a zvyky. Môžeme sa veľmi nenápadne, krok po kroku, snažiť o zmenu, avšak o zmenu konkrétnych osôb.

Ja nemôžem prísť do slumu, zvolať všetky ženy a nakázať im, aby dali mužom kondóm. Nemohla by som si dovoliť povedať im to ani z očí do očí. Stratila by som u nich úctu a vážnosť. Tú som si vytvorila tak, že sa chovám správne a akceptujem všetko, čo sa tam deje. Ani na Slovensku by to neprešlo, ak by niekto prišiel a začal kázať, ako máme žiť.

Nejakému malému percentu rozšírime obzor, ale keď sa vrátia do prostredia, z ktorého prišli, tam im nemá kto poradiť. Ak by ich okolie netlačilo tam, kde vlastne ani nechcú byť, nič by sa nestalo. Ale keď žena vidí, čo robia všetci naokolo, čo jej ostáva?

My ich problémy nevyriešime, lebo na to nemáme, ale môžeme sa snažiť pomáhať, lebo pomoc je tam potrebná a naplno využitá. Každá takáto pomoc má zmysel. Niekto by povedal, že tento projekt je len kvapka v mori. Ale aj kvapka v mori je voda.