Bratislava 25. apríla (TASR) - Hoci s aktívnou športovou kariérou začínal až ako stredoškolák, hneď začal presviedčať, že je veľkou atletickou nádejou. V dorasteneckom veku to zvýrazňoval prekonávaním jedného národného rekordu za druhým. Už medzi seniormi k tomu pridal tretí najlepší európsky halový výkon sezóny (1977) na 1500 metrov (m), na tej istej trati vonku zabehol v rovnakom roku doteraz najlepší slovenský čas v kategórii 20 - 22 rokov. Jozef Lenčéš, bývalý československý reprezentant, má na konte aj výhru v európskom pohári a striebro na svetovej letnej univerziáde 1981 v Bukurešti. Rozhovor TASR s Jozefom Lenčéšom pripomína práve najväčší úspech odchovanca bratislavského Interu a, samozrejme, všetko to, čo sa s ním spája.


Aj keď sú to už štyri desaťročia, pripomínate si ešte ten napínavý finiš, v ktorom o medailách rozhodovali centimetre a desatinky sekundy? Nemáta vás napríklad vo sne Frank Zimmermann z NSR, ktorý vám tam doslova dýchal na chrbát a snažil odsunúť na tretie miesto?

To ani nie. Ale jasné, občas si na tie preteky spomeniem. Veď to bol aj úžasný zážitok. Skvelí súperi, skvelá atmosféra a 60.000 divákov na štadióne. Elektrizujúce!


Vaša cesta za životným úspechom sa začala v pomerne neskorom veku, na strednej škole...

Bola to vlastne náhoda. Hoci som ako chlapec z dediny bol všestranne pohybovo nadaný, nerozmýšľal som o tom, že budem raz súťažne behať. Všetko to zmenil beh, ktorý sme museli povinne absolvovať na hodine telesnej výchovy, na bratislavskej učňovke, ktorú som navštevoval. Bez akýchkoľvek skúseností s takýmito behmi som tie preteky vyhral, pričom som zvíťazil aj nad chlapcami, ktorí už nejaký čas trénovali, mali lepšiu obuv, lepšie oblečenie. Viem, že môj profesor, pán Sýkora už vtedy povedal, že som obrovský talent. Ja som to až tak neprežíval, ale je pravda že odvtedy som sa behu začal venovať seriózne a pod vedením bratov Gabriela a Karola Petőczovcov som začal trénovať trikrát do týždňa.


Bolo to zrejme úplne nová kapitola vo vašom živote...

Samozrejme, dovtedy som nič také nepoznal. Vyrastal som na dedine, v obci Sládečkovce (dnešnom Močenku) pri Nitre. Už prechod do Bratislavy bol veľkou zmenou, toto ju ešte viac zvýraznilo.


Vytušili práve vaši tréneri, že vám najviac budú vyhovovať stredné trate?

Rozhodlo asi aj to, že po prvých pretekoch na strednej škole som dokázal zvíťaziť na ďalších dvoj- až štvorkilometrových behoch. To bol signál, že práve stredné trate mi budú vyhovovať. Je potrebné povedať, že v mládežníckych kategóriách som behával od 800 m po 5000 m, neskôr v seniorskej kategórii som prešiel aj na dlhšie trate vrátane cestných behov a krosov.

Foto: TASR - Michal Svítok

V dorasteneckej kariére ste nenašli premožiteľa ani v jedných pretekoch. Ani na dráhe, ani v cezpoľnom behu. Zvažovali ste, mimochodom, či sa venovať skôr oválovým disciplínam alebo cestnému behu, krosu?

Chcel som robiť oválovú atletiku. Je zaujímavé, že tí najlepší v krosoch sa na tartane nevedia presadiť. Iste, víťazil som aj v cestných a cezpoľných behoch, ale moja priorita bola jasná, a to boli preteky na tartanovej dráhe.


Mali ste aj svoje bežecké idoly? Spomínate napríklad Američana Jima Ryuna.

Áno, Ryun bol inšpiráciou, veď to bol držiteľ svetového rekordu, ktorý sa začal presadzovať už ako stredoškolák. Ale ak mám jedno meno spomenúť, tak to bol iný americký bežec - Dave Wottle. Uchvátilo ma jeho víťazstvo v behu na 800 m na olympijských hrách (OH) v Mníchove v roku 1972. Sledoval som tie preteky u nás v krčme, kde sa vtedy schádzali ľudia, aby mohli sledovať televíziu. Dodnes mám sa mi odvíja pred očami finiš toho behu, keď Wottle v zákrute do cieľovej rovinky bol na nejakom siedmom mieste a pri nástupe do špurtu mu na prvého chýbalo viac ako desať metrov. No úžasným finišom dokázal napokon všetkých predbehnúť. Vždy som si to pripomínal, aj keď som potom súťažne behával.


Počas dorasteneckej kariéry ste vlastne nenašli premožiteľa, prepisovali ste slovenské i československé rekordy. Napríklad hneď v prvom vašom pretekárskom roku 1973 ste prekonali desať slovenských a jeden československý rekord. Zažívali ste obdiv okolia?

Áno a najmä v rodnej dedine. Moje meno si prečítali v novinách a to bola vtedy veľká vec, ak sa niekto, najmä z takéhoto prostredia, kde sa každý s každým pozná, ocitol na stránkach novín. Samozrejme, ešte viac pozornosti som si vyslúžil, keď som začal zbierať medzinárodné úspechy a dostal sa do reprezentácie.


Úspechy boli vykúpené drinou... Ako si pamätáte na to, že ste v zime behávali 25 - 30 kilometrov (km) denne, v lete počas sezóny 15 km? Bola dôvodom vašich úspechov aj práve schopnosť absorbovať veľké tréningové dávky?

Dnes sa už aj ja pýtam, ako som tréningy v takej intenzite a objeme dokázal zvládať. Keď som minule požičal môj tréningový denník kamarátovi, ktorý sa stále venuje trénerstvu, nechcel mi veriť, že niečo také sme dokázali absolvovať. Úprimne, neviem si predstaviť, či by súčasná generácia bežcov dokázala zvládnuť takúto tréningovú nálož. Pravdou je aj to, že človek musí byť aj fyzicky stavaný na to, aby to vydržal. Mojou výhodou bolo aj to, že vďaka génom som nemal problémy so svalovou záťažou či kĺbmi, ktoré dostávajú pri takejto intenzite zabrať.



Dôležité je tiež povedať, že možnosti regenerácie boli v porovnaní so súčasnými podmienkami prakticky nulové.

No práve. Ja som hodinu cestoval na tréning, hodinu z tréningu, ak som išiel na preteky do iného mesta, musel som sa tam odviezť autobusom alebo vlakom. Neexistovalo, že by vás doviezli a odviezli z pretekov, neexistovala regenerácia, masáže, vírivky. A ani pri príprave na preteky. Nemali sme možnosti krvných a iných testov, ktoré by zistili, v akej sme kondícii, či nie sme pretrénovaní, či nehrozí zranenie zo svalovej únavy. Nevenoval sa nám žiadny mentálny kouč, ktorý by vás nastavil pred dôležitým podujatím. Jednoducho, prišli sme sa, vyzliekli sa z teplákov, rozcvičili a išli sme na to.


Športoví novinári o vás písali, že ste nepochybne jeden z najväčších talentov, ale objavili sa aj komentáre o tom, že máte sklon k tvrdohlavosti, svojvôli a primadonstvu... Boli ste niekedy ťažký oriešok pre trénerov a okolie?

Nemyslím si, že by som bol „zlý chlapec“, i keď dokázal som byť rebel. Vedel som povedať, že nechcem tam a tam pretekať. Ale na moju obranu musím povedať, že išlo o preteky, ktoré som predtým x-krát vyhral a vedel som, že ani konkurencia na nich nie je taká, aby ma takáto akcia posúvala bežecky dopredu. Čo ma však mrzí a čo si aj s odstupom času vyčítam, je to, ako som odmietal brať vitamínové doplnky v tabletkovej forme. Neveril som tomu. Dnes by som sa k tomu staval úplne inak.


Možno to bola a obava z toho, či to naozaj sú vitamíny a nie anaboliká... Vieme, že to i takto v socialistickom športe fungovalo pri zvyšovaní výkonnosti, lídrom bola bývalá NDR. Máte skúsenosti s tým, že ste boli tlačený do dopingu?

Nie, žiadne skúsenosti som nemal. Pravdou je aj to, že doping sa používal skôr v silových, vrhačských disciplínach, u bežcov hlavne u šprintérov. Ale vedeli sme o tom, že niečo také existuje. Bolo známe, že východní Nemci sú podrobení prísnemu režimu, ktorý bol aj o umelom zvyšovaní výkonnosti prostredníctvom anabolík. Žiaľ, v tých časoch išlo o značne nečisté látky. Napokon, sú dobré známe prípady, čo dokázali spôsobiť.


Pri takýchto neférových podmienkach bolo zrejme aj zložité byť v pretekoch lepší ako reprezentanti v typických modrých tielkach.

Pamätám si, že na pretekoch nám tréneri hovorili, nech robíme všetko preto, aby sa platňa s hymnou NDR úplne nezodrala.., teda aby sme skúsili narušiť ich víťaznú dominanciu. Moje prvé veľké víťazstvo sa zrodilo na medzinárodných pretekoch Družba, kde som zvíťazil v behu na 3000 m.


Ale mohli ste aj na polovičnej trati. Pred cieľom ste spadli. Písali, že ste sa nemali obzerať dozadu...

Ale to nebolo spravodlivé. Spadol som v dôsledku kontaktu s pretekárom, ktorý bežal za mnou. I tak som dokázal dobehnúť ako piaty.

Foto: TASR - Michal Svítok

Zažili ste i viac takýchto nešťastných situácií?

Našťastie, toto bol ojedinelý prípad. Faktom však je, že keď na to spomínam, ale aj keď teraz vidím klbko bežcov, kde sú natlačení na seba a snažia sa urobiť si priestor, je mi až záhadou, že nedochádza k častejším prípadom pádov a hromadných kolízií.


Jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť riziku, je byť na čele a udávať tempo, respektíve utiecť súperom. Dobové správy o vás hovorili, že sa nebojíte byť odvážny a rozhodnúť preteky vlastným tempom, na druhej strane oceňovali aj taktickú vyspelosť. Vy osobne ste sa považovali skôr za živelný typ bežca, ktorý to napáli a nepozerá sa na ostatných, alebo ste profitovali z dobrej taktiky..?

Záležalo na pretekoch a konkurentoch. Bol som naozaj dobre trénovaný a preto, keď som vedel, že v štartovom poli nie je bežec, na ktorého by som si mal dávať pozor, išiel som podľa seba a snažil rozhodnúť čo najskôr. V opačnom prípade sa, samozrejme, taktizovalo a rozhodnutie prichádzalo v posledných stovkách metrov. Tam sa ukázalo, kto na čo reálne má. Ale, samozrejme, na úspech bolo potrebné si vybojovať dobrú pozíciu pre finiš.


Pýtam sa aj preto, lebo jednými z vrcholov vašej kariéry boli účasti na juniorských majstrovstvách Európy (ME) v Aténach v roku 1975 a halových ME v San Sebastiane (1977). V oboch prípadoch ste však nepostúpili do finále a to preto, že ste „prepálili“ tempo. Bežali by ste tie preteky inak, ak by ste do nich nastúpili ešte raz?

Budem veľmi úprimný, v Aténach ma dobehol prvý kontakt so Západom. Viem, že mladším ročníkom sa to bude zdať nepochopiteľné, ale vtedy pre nás, žijúcich v šedom uniformnom zriadení, kde ste na Vianoce zháňali pomaranče a boli ste kráľom, ak ste v Tuzexe dostali rifle, bolo niečo neskutočné vidieť tú pestrosť v obchodoch, reklamy na uliciach, oblečenie, ktoré nosili rovesníci, vôbec ten život, diametrálne odlišný než ten, na ktorý ste boli zvyknutý. A tak ste sa neubránili tomu, aby ste si aspoň niečo nedopriali, neochutnali. A v mojom prípade to bola Coca-Cola. Bol to úžasný pocit, že ste si ju zrazu mohli dať. Ale žiaľ, vypomstilo sa mi to, keďže som ju pil veľmi studenú, „chytilo“ mi to hrdlo a pred pretekmi som dokonca dostal aj horúčku. Napriek tomu som sa dlho držal vpredu, žiaľ, pred cieľom som už nemal síl, a tak som nepostúpil do finále.


A čo sa stalo v San Sebastiane? Išli ste tam vo veľmi dobrej forme.

To je pravda. Ale musím zdôrazniť, čo všetko tomu predchádzalo. Mesiac pred samotným podujatím bol veľmi turbulentný. Zomrel mi otec, musel som sa vyrovnať so stratou blízkeho človeka. Komplikovane som získaval aj povolenie vycestovať. Tí starší si spomenú, že bolo potrebné vybaviť cestovnú doložku. Ja som musel na dvakrát pre to cestovať z Bratislavy do Nitry. Najprv mi odmietli na vtedajšej vojenskej správe udeliť povolenie s vybavením tohto dokladu, bez dôvodu, vôbec ich to nezaujímalo, že idem reprezentovať vtedajšie Československo. Až cez športový zväz a priamu intervenciu vtedajšieho vysokopostaveného funkcionára Komunistickej strany Slovenska (KSS) Gejzu Šlapku som cestovnú doložku dostal. Všetky tie okolnosti, samozrejme, ovplyvnili sústredenie sa na prípravu. Navyše, a to nie je zanedbateľné, my sme na halový šampionát, ktorý sa konal v polovici marca, išli z ťažkej zimnej prípravy. Pričom vtedy to nebolo také ako dnes, že sa pretekári pripravujú na podujatie v podobných podmienkach, že cestujú za teplom. My sme tu behávali v zime, po snehu. Bola už síce hala, ale gro prípravy sa aj tak muselo odbehať vonku. No a do tej súhry okolností a faktov, ktoré sa podpísali pod výkon, prišiel aj moment tesne pred pretekmi.

Foto: TASR - Michal Svítok

Čože? Nechceli vás pustiť na štart?

Skôr som ho takmer nestihol. V San Sebastiane platí iné časové pásmo, ja som si, žiaľ, neupravil čas na hodinkách a neposunul čas o hodinu dopredu. A ako som sa, mysliac si hodinu pred štartom, vybral na rozcvičku, zrazu počujem, že volajú bežcov na 1500 m na štart pretekov. Ledva som dobehol. Bežal som nerozcvičený, čo je prakticky bežecká samovražda. V strese som to aj v samotnom behu takticky neurobil dobre, nevydržal som ostré tempo, ktoré som nasadil, a do finále som nepostúpil. Zaujímavosťou však je, že som zabehol lepší čas ako ten, s ktorým vo finále vyhral Nemec Jürgen Straub. O to viac ma to mrzí, lebo formu som naozaj mal.


V každom prípade, rok 1977 bol vo vašej kariére pozoruhodný. V hale ste na 1500 m dosiahli čas 3:42,39 min, čo bol tretí najlepší európsky výkon. Vonku ste na tej istej trati na mítingu v Aténach zabehli 3:39,41 min, čím ste podľa dobových materiálov vyrovnali dovtedajší rekord Ivana Kováča. Výkon z Atén je stále platným rekordom v kategórii 20 - 22 rokov. Pri vstupe z juniorskej do seniorskej kategórie ste mali našliapnuté k veľkým medzinárodným úspechom. Stal sa však opak, po prechode do Dukly Praha ste začali stagnovať...

Išiel som do Prahy, lebo potrebovali sparingpartnera k Jozefovi Plachému, vtedajšej najväčšej bežeckej hviezde v Československu. Problém bol, že on bol rýchlostný a ja skôr vytrvalostný typ. A tréningy, ktoré boli šité na neho, mne absolútne nevyhovovali. Žiaľ, vtedajší tréner Jan Liška na to vôbec nebral ohľad. A ja som začal strácať.


Reštart prišiel až po období vojenčiny, keď ste sa vrátili do bratislavského Interu. No zabrzdilo vás vážne zranenie – zápal achiloviek.

Bol to dôsledok zimných behov v snehu. Boril som sa s tým a, žiaľ, vtedy na to neboli ani špecialisti. Operovali ma síce v Dolnom Kubíne, no to neboli športoví lekári, ktorí by s niečím takým mali skúsenosti, bola to obyčajná operácia. Vystrábil som sa, ale, žiaľ, nejaký čas to trvalo.


A de facto ste prišili aj o olympiádu v Moskve v roku 1980, kde ste potenciálne, aj vzhľadom na neúčasť západných športovcov, mohli pomýšľať na dobré, možno i medailové umiestnenie.

Áno, mrzí ma to. Hoci som sa v tom čase už dostával do formy, vyhral som napríklad prvýkrát beh Devín - Bratislava a na prestížnom Behu Rudého práva som pokoril aj viacerých pretekárov, ktorí sa zúčastnili na olympiáde. Na hry som sa nedostal.


O rok neskôr ste si to však vynahradili na svetovej univerziáde v Bukurešti. Váš životný úspech prišiel na 5000 m trati. Bolo to v pláne po tom nešťastnom období prejsť z 1500, respektíve 3000 m na dlhšiu trať?

Áno, bolo to plánované. Jednak je to aj logické, že časom sa prechádza na dlhšie trate, keďže s postupom rokov sa vytráca rýchlosť a výbušnosť, ale vytrvalosť ostáva. No využil som aj skúsenosti z dlhších cestných behov, ktoré sme spomínali.


Ako si spomínate na unverziádne striebro? Bola to, mimochodom, jedna len z troch medailí, ktoré sa reprezentantom Československa na hrách podarili získať...

Univerziáda bolo veľké a prestížne podujatie. Musíme v tejto súvislosti pripomenúť, že v tom čase sa nekonali majstrovstvá sveta v atletike. Takže najprestížnejšími akciami v rámci atletiky boli olympiáda a univerziáda. O to viac si cením striebro z Bukurešti.


Ešte aj dnes si hovoríte, že ste vyťažili maximum a že Američan Doug Padilla sa predbehnúť nedal?

Ale dal. Mal som na to, ale všetko je to otázka momentu, správneho načasovania. Rozhodne sekunda a to, či človek nastúpi presne vtedy, keď má, aby sa pretlačil dopredu, aby mal čas vo finiši obehnúť toho pred sebou. Ja som ten moment, ako sa hovorí, „zaspal“, a potom sa už nedalo nič robiť, Padilla si to postrážil. Za mnou však ostali bežci s tabuľkovo oveľa lepšími časmi.


V tom istom roku ste zvíťazili aj na Európskom pohári v Aténach, rovnako ste triumfovali na Zlatej tretre v Ostrave, podujatí svetového rangu. Zrejme aj to rozhodlo o tom, že ste sa dostali do prvej desiatky najlepších slovenských športovcov za rok 1981. Aké to bolo ocitnúť sa v spoločnosti takých mien, ako prekážkar Július Ivan, zjazdárka Jana Gantnerová-Šoltýsová, cyklista Milan Jurčo či basketbalista Stanislav Kropilák?

Musím povedať, že som bol prekvapený a bolo to pre mňa veľké ocenenie. V tom čase bolo na Slovensku veľa skvelých športovcov, o to viac ma potešila anketa a názor odbornej športovej verejnosti.


Spája vás priateľstvo, kamarátstvo s niekým z týchto osobností?

Asi najviac so Stanom Kropilákom, s ktorým nás spájala klubová príslušnosť k Interu, takisto som bol v kontakte s Júliusom Ivanom.


Film vašej kariéry sa v podstate končí práve i úspechmi v roku 1981. Mali ste vtedy 24 rokov. Nemrzí vás, že kariéra trvala len tak krátko?

Áno, trvala krátko. Žiaľ, ja som zrazu nevedel nájsť motiváciu ísť ďalej. Prišlo akési prázdno. Po desiatich rokoch tvrdého tréningu, keď som ročne nabehal 6000 km, som sa nevedel prinútiť k tomu, aby som pokračoval v takejto tréningovej drine.


Nelákalo vás aspoň trénerstvo?

Nie. A práve preto, že som si nevedel predstaviť ordinovať zverencom také objemy, aké sme behávali my. Mne by bolo tých mladých ľúto.


Využili ste šport, beh aj v ďalšom živote, pomáhala vám vytrvalosť a tvrdý tréning aj v civilnom nešportovom živote?

Určite, šport pomáha každému, kto sa mu venuje. A výhodou vytrvalostných športov je to, že naučia človeka ísť na dno svojich síl, nevzdávať sa a prekonávať krízy. A to je dôležité nielen v športe, ale aj v živote ako takom.


Ešte stále beháte? V jednom rozhovore ako mladý športovec ste sa priznali, že veľmi rád behávate na jar, keď všetko kvitne. Ťahá vás to aj teraz?

Samozrejme, stále sa snažím žiť aktívne. A v tomto jarnom období, keď sa príroda prebúdza, je to nádherné si zabehať v lese, dýchať svieži vzduch, vnímať všetky krásne vône kvitnúcich drevín. Je to niečo úžasné, stále v tom nachádzam záľubu.


A ako vnímate, že sa veľa ľudí udržuje v kondícii práve behom?

Veľmi pozitívne. Páči sa mi to, a vždy keď stretávam, míňam bežca či cyklistu, tak ich pozdravím. Som rád, že sa ľudia venujú športu, otužovaniu. Ako sme povedali, pomáha im byť odolnejšími, vytrvalejšími a vlastne lepšími. Lebo verím, že ak sa niekto venuje športu, ctí si šport a jeho princípy, je to aj charakterovo dobre vybavený človek.