Bratislava 29. marca (TASR) - Je výnimočný, inteligentný, zdravo sebavedomý i pokorný. Český moderátor, herec, showman mediálneho sveta, niekedy s ironickým výrazom na tvári – Jan Kraus (58), prišiel na skok na Slovensko. So svojím programom sa objavil na východe, v Poprade a v Košiciach.

Predovšetkým na Poprad má dosť skľúčené spomienky. Vtedy, pred 33 rokmi svojej prvej, vtedy tehotnej, manželke Jane viezol z Prahy vlakom vodný melón. Neznalý miestnych pomerov išiel však zo železničnej stanice z Popradu pešo až do Smokovca, kde bývala jeho láska, takmer pätnásť kilometrov. "Bol to skutočne pochod smrti," povzdychol si Kraus vo svojich spomienkach na pochodový "očistec" z popradskej stanice až do Tatier. Bezprostredne po vystúpení V Poprade poskytol TASR rozhovor.


-Vy akurát nie ste prototypom kladného hrdinu. Spomeniete si, či ste vôbec niekedy hrali nejakú pozitívnu úlohu?

- Už v komunizme som pochopil, že so svojím vzhľadom a dizajnom sa do rolí klaďasov veľmi nehodím. Komunisti ľudí kádrovali snáď aj typologicky. Postupom času som však na to začal byť aj hrdý. Všimol som si, že sa ku mne priateľsky chovala aj samotná pražská „galérka“. Brala ma ako jedného z nich, darébáčkovia boli ku mne družní a ich ikony sa ku mne chovali, akoby sme boli kolegovia. Takže ja, bez toho že by som inklinoval k jedným alebo druhým, spadol som niekam typovo a už sa to so mnou tiahlo. Je pravda, že som sa občas sám seba pýtal, prečo by som v tých boľševických hrôzach nemohol hrať nejakú kladnú rolu.

Raz k tomu aj skutočne došlo, ale nemalo to ktovieaký výsledok. Koho ste hrali?

Pán režisér Ivo Novák ma mal rád a obsadil ma do roly pohraničiara, ktorý spoločne s ďalšími vojačikmi chráni štátnu hranicu pred imperializmom. Hral som dobrého vojaka, ktorý ostatných prehovára, aby radšej nikam neemigrovali. A keď som mal ten monológ smerom k mužstvu, tak kolegom, hercom vyleteli smiechom „nudle“ z nosa. Hovorili: "Prepáč, ale od teba to neznie príliš dôveryhodne." Takže zrejme tam vo mne niečo bude, čo mi nedovolí hrať kladné postavy. Na druhej strane, a to je ešte horšie, je tu skutočnosť, že vám ľudia časom veria, že ste to, čo hráte. A „zožerú“ vám to aj intelektuáli. Je to už pár rokov, keď mi napísal jeden lekár, že si až po mnohých rokoch prestáva myslieť, že som lotor. Má to svoju silu a keď si ju uvedomíte, tak už je neskoro. Už to máte za sebou.


Prečo ste prišli až na východné Slovensko? Máte k nemu nejaký zvláštny vzťah?

Mám celé Slovensko a Slovákov rád. Slováci sú totiž emotívnejší než Česi a mne je to bližšie, pretože i ja som veľmi emotívny. Odjakživa nemám rád pokyny v zmysle – nie veľmi nahlas, nie so smiechom, nie veľmi vážne. Naopak. Prečo nie so smiechom, prečo nie s emóciou? Veď práve emócia dáva vašim vyjadreniam podstatu. Rovnaká veta, povedaná v inej emócii, to je niekedy biela a čierna. Slováci, podľa mňa majú oproti Čechom bližšie k južnému temperamentu. Ďalší fakt je ten, že u Slováka oveľa skôr poznáte, na čom ste. To u Čecha neplatí. Mám niekoľko svojich teórií, už mám na ne i vek, preto hovorím, že Slováci sú aj nepomerne nábožensky viac založení než Česi. Ale to sú asi všetky národy v Európe.


Ako to myslíte?

Česi sú často neznabohovia a veria na peniaze tak, že vlastne zabúdajú na Boha. Preto český posmrtný raj predstavuje u mojich krajanov to vysnené úslovie – Za vodou. A verte mi, že mnohí tak milujú peniaze, že zabúdajú aj na smrť. Preto sa za nimi tak naháňajú. Akoby im niekedy chýbalo to pokorné vedomie smrti, pretože práve vedomie smrti vás často v živote mierni. Že tie peniaze vlastne až toľko nepotrebujete, pretože raz príde aj tak koniec. A veľa vecí je predsa dobré si ešte užiť. A keď stratíte vedomie konca, čo je práve téza - Za vodou -, pretože stav za vodou nevyjadruje nič definitívne, ale naopak, vyjadruje nekonečné blaho. To je predstava českého raja a to je vlastne tá skaza! Samozrejme, poznám veľa nádherných Čechov, vzácnych ľudí, ale tiež i dosť zlodejov a vypočítavcov. Dobrí a zlí ľudia sú predsa všade.

Foto: TASR/Zuzana Čižmáriková

Čím Vás Slovensko ešte zaujalo?

Slováci majú inú históriu než my, a to má i svoj dopad. Prejavuje sa to i v móde. Muži sú tu podľa mňa viac parádiví než v Čechách. To, čo občas vidíte na slovenskom mužovi, sa tu vníma ako samozrejmosť, zatiaľ, čo pre Pražáka je to až príliš. My sme často strohí a opatrnejší. Tiež Slovenky sú oveľa výraznejšie. Majú racionálnejšiu úvahu hlavne o tom, ako uplatniť svoju krásu v kariére. Ale ja by som to všetko nejako nepreceňoval. Keď je človek niekde dlhšiu dobu, tak zistí, že všetko má svoje úskalie.


Vy ste chceli niekedy pracovať pri koňoch. Prečo ste pri tých krásnych zvierat nezostali?

Do stajní v Prahe Tróji som chodil veľmi rád a mal som pocit, že pri koňoch mám určitý druh slobody. Ten bol pre mňa vždy veľmi vzácny. Žiadne starosti, žiadna politika, iba kone, voňavé seno a svet sám pre seba. Ako školák som tam chodil pravidelne na brigády, tešilo ma to. Ibaže po čase som zistil, že je to akosi definitívne, že táto profesia pre mňa nemá žiadny vývoj. A nakoniec vám skutočne zostanú iba tie konské hovienka. Na kone som však v duši dodnes nezanevrel.


Z gymnázia vás vylúčili a maturitu ste si dokončili až večerne. Váš dešpekt k autoritám je vrodený?

Nie, ja nemám dešpekt k autoritám, ale k autoritatívne predkladaným tézam, ktoré nie je schopný obhájiť ten, kto ich predkladá. Teda, pre mňa nie je tak autoritou. Je to rovnaké, ako keby vás učil šoférovať nieto, kto na to nemá doklady. Tiahne sa to so mnou už od detstva. Keď ma niekto ako chlapca napomenul so slovami, že už to prekračuje všetky medze, tak som sa pýtal, kde tie medze sú a koľko ich vlastne je? Spomínam si napríklad, ako som raz pobehoval v parku po trávniku, okolo šiel nevidomý pán s bielou paličkou a kričal na mňa, nech tam nelietam, že na tráve nemám čo robiť. Len som sa ho slušne opýtal, ako ma môže vidieť, keď má bielu paličku? A takto to ide so mnou doposiaľ.


V dobe bulvarizácie takmer všetkého vy sám vystupujete ako intelektuálna chuťovka. Zdedili ste svoj štipľavý humor po niekom v rodine?

Myslím, že to mám vrodené a jediné, čo pre vás môže rodina urobiť, je vaše nadanie rozvinúť, alebo udusiť. Keby boli moji rodičia seriózne depresívni, tak by som sa asi nikdy nenarodil. Tie hrôzy a nešťastia, ktoré otca s mamičkou stretli, napodiv dokázali spolu prekonať s nadhľadom, otriasť sa z nich a často ich aj zosmiešniť. Ona nie každá, ale veľká časť katastrof a neúspechov, s ktorými sa v živote stretnete, môže byť časom zdrojom veľkej zábavy. Teda predovšetkým v rodine. Inde ani nie toľko, ale vo vlastnej rodine určite áno (smiech).


Aj vy ste však dozaista niekedy unavený s hlavou plnou vlastných starostí. Kde beriete toľkú silu ovládať sa a mať náladu na prefíkané vtípky?

Som veľmi zodpovedný, svedomitý a disciplinovaný človek. Verte mi, že to zatiaľ bola moja najväčšia istota a opora v živote. Viem so sebou veľmi tvrdo nakladať, až ten druhý Honzík vo mne pekne kvíli. A moje nálady? V sále na mňa predsa čakajú ľudia, a to skrotnete vždy. Kto neskrotne, toho nechápem. Navyše si zaplatili vstupné. Je to oveľa horší pocit než v divadle, pretože keď hráte nejakú hru, tak po čase zistíte, aká vlastne je. Či je dobrá, priemerná alebo mizerná. Hráte ju niekoľko rokov. Ale v talkshow je všetko inak. Čo bolo, už nebude a čo bude, to nikto nevie. Takže na tomto mieste potom intenzívne veríte v Boha a tiež intenzívne prosíte, aby vám v tej chvíli požehnal. A keď vám nepožehná, tak už nepomôže vôbec nič. Môžete sa iba prežehnať. A potom je dobré, keď idete po predstavení domov a ono sa to podarilo, na pána Boha nezabudnúť. Nemať ten pocit - jéj, ja som dobrý, ale pozrieť sa radšej nahor a poďakovať.

Foto: TASR/Alica Jančoková

Ste jednoznačne pokorný človek. Na obrazovke však občas pôsobíte veľmi sebavedome až nafúkane.

Kedysi som si požičal DVD s vystúpením zakladateľa tohto televízneho žánru Američanom Johnym Carsonom. On tú show robil dvadsaťpäť rokov a stal sa žijúcou legendou. A keď s ním nakrúcali pred koncom jeho kariéry nejaký profil a ukázali ho v zákulisí bezprostredne pred vstupom do ľudskej „arény“ , pochopil som, prečo bol taký geniálny a ľudia ho milovali. Spíker vykríkol – "Johnny is coming" - a on, táto megastar amerického šoubiznisu, sa veľmi zhlboka nadýchol a vošiel do svetiel reflektorov. Plný rozochvenia, s hlbokou pokorou, maximálne koncentrovaný, ako keby svoju show uvádzal po prvý raz v živote. Nemyslím si, že som arogantný. Už sme znova pri tých hraniciach a medziach, ako som behal po tom trávniku v parku. Ja sa iba pýtam a tiež si dávam veľký pozor, aby nebolo takzvane prekrausované. Dávam si pozor na svoju produkčnú infláciu.


Koho by ste si priali mať u seba v relácii?

Na toto sú dva pohľady. Jedna vec je, s kým by som chcel hovoriť ja, a druhá, kto by bol dobrý hosť v mojej relácii. Hostí ale vyberá produkcia. Môžem vám prezradiť, že keď som mal pred sebou v talkshow svoju rodinu na čele s mamičkou, bolo to to najhoršie, čo ma mohlo stretnúť. Veľmi by som si však prial uvítať svetového režiséra Miloša Formana, ale jemu sa, bohužiaľ, absolútne nechce. Povedal mi -"Honzíku, už od chvíle, kedy by som ti to sľúbil, tak by som mal až do skončenia vystúpenia pokazený život. Preto sa nehnevaj, nikdy ma v talkshow neuvidíš." Mrzí ma to. Je to človek, ktorého si veľmi vážim. Sme si blízki a - čo si budeme nahovárať - aj program by tým dostal výnimočný punc.


Súhlasíte s názorom, že človek sa môže spýtať na čokoľvek, záleží iba na forme otázky?

Otázky, to je vlastne celý váš život. Keď to zúžite iba na otázky, tak to síce vyzerá čudne, pretože človek sa vždy iba nepýta, však? Taktiež káže, argumentuje a keď sa hovorí o komunikácii, aj komunikuje, tak sa tým často myslí iba marketing a obchod. Ale súžitie dvoch ľudí je predsa tiež komunikáciou. Rozhovory, otázky, vysvetľovanie, hádanie. Je to element číslo jeden a je i pred sexom. Veď aj milovanie je často výsledkom dohovoru (pousmiatie). Preto ma fascinuje, že sa rozhovory považujú za čosi výnimočné. Ľudia predsa v živote nič iné nemajú a nerobia tak radi, ako keď sa spolu rozprávajú.