Bratislava 23. apríla (TASR) – Spevák, skladateľ, klavirista a kapelník Ján Lehotský (*16.4.1947, Bratislava) patrí medzi popredné osobnosti slovenskej hudobnej scény. Čerstvý sedemdesiatnik vyštudoval konzervatórium v tanečnej triede. Jeho mama Ella Fuchsová-Lehotská bola primabalerínou a chcela mať aspoň jedného z dvojice synov tanečníka.

Prvým nástrojom Janka boli husle, potom klavír. Na konzervatóriu sa dostal aj k skladaniu piesní a založil aj prvú kapelu, ktorej dal názov Young Quartet. Po vojenskej službe to boli skupiny Ľubo Belák sextet, Gentlemen a Hej.

V roku 1972 nastúpil do skupiny Modus a nahral prvé vlastné skladby. Rok nato sa Modus rozpadol, avšak v roku 1974 sa opäť dali dohromady. Úspešné obdobie Modusu sa začalo príchodom Mariky Gombitovej a návratom Mira Žbirku v roku 1976. S pesničkou Úsmev získali zlatú Bratislavskú lýru v roku 1977, ďalšími úspešnými piesňami boli Dievčatá a Veľký sen mora. V roku 1979 vyšla v Opuse aj prvá LP platňa s názvom Modus.

V závere roka 1980 odišli z Modusu Miro Žbirka, Laco Lučenič a Marika Gombitová, bolo to po vydaní druhej LP platne Balíček snov. Odvtedy sa v Moduse postupne vystriedalo viacero hudobníkov aj spevákov, z 80. rokov sú hity Ty, ja a môj brat, Roberta, Karty sú už rozdané, Keď sa raz oči dohodnú či Kapely starnú.



Na sólovej dráhe vydal Lehotský desať albumov, prvým bol Janko Lehotský a priatelia (1992), ďalšími potom Čiernobiely svet (1996), Poslední a prví (2000), Láv sa píše „love“ (2002), Nahé dotyky (2005), Stalo sa, nestalo (2008), Sám, ktorý vyšiel v decembri 2010 a Moje mladšie ja z januára 2016. Počet piesní z jeho autorského pera sa blíži k číslu päťsto.

Agentúra Topfest pripravila k jubileu populárneho hudobníka galakoncert Janko Lehotský 70, ktorý sa uskutoční 25. apríla v bratislavskej Hant aréne.

Pri mnohých povinnostiach v týchto dňoch, spojených so životným jubileom, si našiel čas aj na rozhovor v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ste rodený Bratislavčan, kde ste vyrástli?-

Je fajn obzrieť sa späť, ako sa spieva v jednej pesničke, ale aby sme z toho nerobili veľkú vedu, aj keď je to okrúhle výročie (úsmev). Vyrastal som na Námestí 1. mája, to bolo krásne miesto v strede Bratislavy, vedľa bol Pioniersky palác, kúsok ďalej Firšnál (dnes Námestie slobody, pozn. TASR). To boli miesta, kde som sa po škole vždy túlaval. Hrali sme futbal, neskôr robili jazdy zručnosti na bicykloch. Pamätám sa, že som vyhral súťaž o najpomalšiu jazdu. Tam sme mali aj prvé kamarátky a frajerky, pred ktorými sme sa predvádzali. To boli veci, na ktoré mám výborné spomienky.


-Aký ste boli školák, čo vás bavilo viac, matematika či humanitné predmety?-

Bol som priemerný žiak, skôr som mal rád humanitné predmety, hudobnú výchovu. Dostal som sa do školského súboru, kde nás vybrali dvoch. Spievali sme bojové piesne a väčšinou to bolo brumendo. Pani profesorka, ktorá to veľmi milovala, nás neskôr vyhodila a bolo po súbore.


-Aké boli vaše prvé dotyky s hudbou?-

Začínal som tým, že som brúsil na husliach skladby Otakara Šefčíka. Študoval som na hudobnej škole na Dibrovom námestí (dnes Františkánske námestie) hru na husle, aj som to dokončil. Dokonca som sa na škole dostal aj do orchestra, kde som hral prvé husle. Viac-menej ma to však veľmi nebavilo. Mal som strážneho dedka, mal ma rád, ale videl, že aj trocha trpím. Neskoršie som od staršieho brata odkukal muzikantské grify na klavíri, postupne som prechádzal z huslí na klavír a tomu som sa začal venovať.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Mamička chcela mať aspoň jedného z dvoch synov tanečníka. Ako to s tým baletom dopadlo?-

Najprv to skúšala na mojom bratovi Jurajovi, je starší o šesť rokov. On však išiel na chemickú priemyslovku, z ktorej ho vyrazili a tak išiel na konzervatórium študovať trúbku. U mňa rozhodovalo to, že som urobil skúšky na strojnícku priemyslovku, aj talentové skúšky na konzervatórium. Tak som sa mal rozhodnúť, kde pôjdem. Veľmi rád som jazdil na pionieri a mopede, aj som jazdieval malé terénne motokrosy. Tak som doma vybartroval, že keď mi kúpia motocykel, pôjdem študovať na konzervatórium.


-Takže tanec ste na konzervatóriu dokončili, ale netancovali ste.-

Áno, dokončil a netancoval. Prišla rozhodná chvíľa na vojne, kde som bol v Armádnom umeleckom súbore Víta Nejedlého v Prahe. Tam som urobil konkurz a radšej som išiel do Prahy. Hral som v Orchestri Pavla Bayerleho, bol to džezový orchester, s ním som spieval také skladby ako Keep On Running alebo Píšu vám, čo bola česká verzia hitu Yesterday. To boli časy, kde som uspel a veľmi som sa tešil z toho. Pri jam session som si zahral s Janom Hammerom či Miroslavom Vitoušom, to boli geniálni muzikanti, dalo sa od nich veľa priučiť. Tie naše jam session v Redute trvali niekedy až do rána.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Po skončení vojenskej služby ste hrali vo viacerých skupinách.-

Ešte pred vojnou som mal skupinu Young Quartet, v nej som realizoval moje "džezové úmysly". Ešte sme veľa nespievali, celé to bolo postavené na inštrumentálnej báze. Po vojne to boli Gentlemen, rok som hral s Dežom Ursinym. So Sextetom Ľuba Beláka som účinkoval v zahraničí, tam som si aj kúpil prvý kvalitný nástroj. Potom to bol Modus, tie úplné začiatky si ani veľmi nepamätám, boli sme viac sprievodná kapela. Pomaly sme pridávali aj piesne z vlastnej tvorby. Bol pri tom aj Meky Žbirka, ktorý potom prešiel do Orchestra Gustáva Offermanna.


-Druhá éra Modusu však bola viac ako úspešná.-

Tá bola od roku 1976, objavil som Mariku, našiel som ju v Košiciach, v skupine Profily. Stalo sa tak na popud Mariána Bednára, ktorý hral vtedy s Orchestrom Braňa Hronca, že v Košiciach je speváčka, ktorú by bolo dobré pozrieť. „Naštartoval som lietadlo“ a išiel sa pozrieť do Košíc. V roku 1976 sme hrali prvé koncerty v Dome lodníkov, zo začiatku bývali u mňa v dvojizbovom byte. Jedného pekného dňa prišiel Meky od Offermanna, bolo veľmi dobré, že sme sa znova stretli. Spievali sme všetci traja, každý mal svoju farbu hlasu a veľmi sme sa k sebe hodili.



-Trvalo vám niečo vyše roka, aby prišiel veľký úspech, s pesničkou Úsmev ste vyhrali Bratislavskú lýru 1977. Od začiatku lýry vyhrávali vždy iba speváci, vy ste boli prvou skupinou, ktorá zlatú lýru získala.-

Bolo to tak, Rudé právo k tomu napísalo na margo našej kapely pochvalnú recenziu, ale nerozumel som v tom článku citácii, že "Modus se zmítal v prvcích kozmopolitních". Podľa toho som nevedel, či to bolo dobré alebo zlé (smiech). Však keď kozmopolitné prvky, tak to sme mohli hrať aj v Amerike (opäť smiech).


-Chceli, nechceli, jednoducho vás museli akceptovať. Veľká divácka popularita to ešte podporila.-

Áno, popularitu aj vstup do nahrávacích štúdií sme si museli poctivo odkoncertovať, absolvovať celé od A po Z. Nahrávali sme prvú LP platňu až v roku 1979. Ľudia na koncertoch boli úžasní, boli sme radi, že si nás obľúbili. Dostali sme sa do Čiech, brali nás ako najlepších priateľov a muzikantov.


-Debutová LP platňa s názvom Modus vyšla na etikete Opus až v roku 1979. Z nej sú hity Vieš byť zlá, Slávnosť kvetín, Láska nám dvom všetko odpustí či Malý veľký vlak.-

Šéfovia vydavateľstva zrejme nemali radi chrapľavé hlasy. Z môjho pohľadu, keď takú hudbu nemuseli vydávať, tak ju nevydávali. Aj našu prvú platňu pomohlo pretlačiť publikum, ktoré si po koncertoch platne žiadalo. Vlastne sme si platne vyložene vydobyli ťažkým spôsobom cez koncerty.



-Keď poviete fanúšikom meno Janko Lehotský, odpovedia Veľký sen mora. Tento megahit bol vraj určený pôvodne inému interpretovi.-

Áno, ale je to už veľa rokov. Pamätám si, že to mal spievať Karol Duchoň alebo Jana Kocianová, pesnička bola v takom ponukovom liste, že "títo by to nemali pokaziť" (opäť úsmev). Po určitých úpravách s Borisom Filanom, kde sme si povedali na tému textu – môžeš si s tým, Janko, robiť čo chceš – tak som okrem Santa Marie a názvov lodí nič nezmenil. Tak tá pieseň vznikla. Som doteraz rád, že tá melódia nestarne a že sa to dá počúvať dodnes.


-Prichádzame k dátumu november 1980. Z Modusu odišli Marika, Miro Žbirka a Laco Lučenič.-

Marika neodišla, aj keď sa o tom písalo. Meky a Laco si urobili svoju kapelu, kde chceli hrať tvrdšiu muziku. Chceli ísť svojou cestou, skladali jeden aj druhý a bolo to fajn. V podstate sa z jednej kapely stali dve.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Osemdesiate roky a Modus boli spojené s novými menami.-

Po odchode Mekyho a Laca Lučeniča sme sa vrátili ku klasickej štvorčlennej zostave - dve gitary, klávesy a bicie - boli to Ján Hangoni, Anastasis Engonidis, Karol Morvay a ja. Z tej doby sú piesne Pozhasínané, Spoluhráčka, Stanica srdce, Stará kára, ktorú sme s touto zostavou nahrali. Potom prišiel Jožko Paulíny aj s Ivonou Novotnou.


-Záver 70. rokov sa v československej hudbe niesol v znamení Modusu. V Česku boli iba Olympic, aj to trocha v útlme. Česká kritika vás vyniesla do neba a odkázala domácim, aby sa išli pozrieť na vás, ako sa to má robiť.-


Tam bola v tej dobe možno stovka kapiel, všetky ale hrali rovnaký štýl, medzi nimi napríklad Jaromír Mayer so skupinou, aj Karel Gott. Nebola to nová priezračnosť hudby, my sme mali možno desať kapiel, každá ale bola niečím zaujímavá, či to boli Collegium musicum, Prúdy, Jožo Barina a Meditating Four, Dežo Ursiny, a Modus tiež. Ak môžem za seba povedať, my sme hrali muziku, ktorá sa ich štýlu trocha vzďaľovala. Mali sme taký sound a takú stavbu skladieb, ktorá bola popísateľná.

Foto: TASR/Martin Baumann

-V mesačníku Melodie z decembra 1981 publicista František Horáček napísal: "Urobiť rozhovor s Jánom Lehotským je čosi podobné, ako chytiť motýľa a nezotrieť mu ani kúsok farby z krídel." Ako to bolo s tými krídlami?-

Pána Horáčka si vážim, nie že o mne napísal nejaké pozitíva, ale pre to, že v Melodii pracovali ľudia, ktorí sa v muzike trocha vyznali. To mi dnes trocha chýba, keď sú rôzni dramaturgovia v rádiách a odborníkov je čím ďalej menej. Tam sa mi javili títo ľudia veľmi pozitívne, napríklad Čestmír Klos, Lubomír Dorůžka alebo Jiří Černý.


-Ešte raz použijeme časopis Melodie, v rovnakom článku sa o vás píše – "jeho zmysel pre humor a recesiu má jednotný štýl, ale žiadne hranice." Tak ako je to s tým vaším humorom?-

(smiech) Ťažko popísať, čo je humor. Ja ho mám rád. Je to tak isto ako s muzikou, človek si vyberie štýl, ktorý je úžasný. V podstate každý raz je to iné, človek si to v podstate nezapamätá - ako to bolo, Janko, ten fór, čo si povedal? Mne to potom vypadne, ja to použijem a v tom momente by to malo byť dobré. Či sa to podarí alebo nie, to je už riziko, jedno s druhým.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Pozrime sa na vašu sólovú dráhu. Prvým bol album Janko Lehotský a priatelia (1992).-

Na tento album mám príjemné spomienky. V tých rokoch bolo po Nežnej revolúcii, kultúrne domy chceli viac interpretov s gitarou v štýle Sľúbili sme si vydržať. Ja som si dával pauzu a pracoval som na prvom samostatnom cédečku, ktoré som nazval Janko Lehotský a priatelia. Sú tam niektorí interpreti, ktorí mi veľmi fajn zaspievali skladby, ktoré som im napísal. Bol tam Pavol Habera, Robo Grigorov, Meky Žbirka. Nahrával som ho s kamarátom Ferkom Griglákom, ktorý úžasným spôsobom hrá na gitare, spoločne sme to aranžovali. Bolo to fajn, na každú skladbu mám dobré spomienky.


-Čas nezastavíš, ako sa pozeráte dnes na svoju hudobnú dráhu?-

Človek skladal, skladal, až všetko vyskladal (úsmev). Celý sklad toho mám, bolo toho dosť, okolo 500 skladieb. Keď narátam aj rôzne kompilácie, tak to bude do štyroch desiatok cédečok. Už by som to mohol aj nechať. Pred dvoma mesiacmi som urobil nový album, dostal názov Pýtam sa novodur či staromol? Ponúka staršie nahrávky aj nové skladby. Novodur môžu byť aj vodovodné trubky a môžu to byť aj akordy, ktoré by mali byť in. Staromoly boli väčšinou bluesové akordy, ktoré som ja, vďaka môjmu vzoru Rayovi Charlesovi, používal a ktoré sú každýkrát inakšie, ale pritom úžasné.

Foto: TASR – Jakub Kotian

-Ak by ste mali možnosť vybrať si ešte raz profesiu, bola by to hudba?-

Hudba je krásna. Myslím si, že muzika zbližuje a to je na tom to úžasné. Stačí sa niekomu pozrieť do očí a buď to schváli, alebo sa vyvolá hudobný ekzém. Divák je úžasný v tom, že to prijme a naučí sa aj synkopu tlieskať. Keď nie, ideme ďalej.


-V januári 2016 ste vydali album Moje mladšie ja. Pod rovnakým názvom ste usporiadali aj výstavu malieb a tvorby z dreva a kameňa. Od 6. apríla je inštalovaná v Košiciach. Aké je to vaše mladšie ja?-

Moje mladšie ja prirovnávam k hudbe, od prvého momentu neviem, ako to dopadne. Človek sa snaží o niečo, čo je krásne a zanechá takú neopakovateľnosť. Každý z tých artiklov je novotvar.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Váš syn Juraj Lehotský je filmový režisér. Nedal vám ešte úlohu skomponovať hudbu pre jeho film?-

Toto si nechávame na neskoršie (smiech). Keď bude väčší film. Ale vážne. Mám pocit, že on vie najlepšie, kedy ma zavolá, kedy ma osloví a či ma osloví. Teraz dokončil film, ktorý sa volá Nina, je to krásny celovečerný film. Dúfajme, že bude mať ohlas u publika. Videl som všetky synove filmy, Slepé lásky zatiaľ vyhrávajú, je to medzi dokumentom a poviedkami, však získali aj ocenenie na festivale v Cannes.


-Máte obľúbené príslovie, porekadlo či múdrosť starých materí, ktorou si občas pomôžete, alebo sa ňou riadite?-

S týmto na mňa netreba veľmi ísť (smiech). Ja si vymyslím svoje dadaistické príslovie, potom to je úplne najlepšie.


-Už o dva dni (25.4.) sa v športovej hale na Pasienkoch uskutoční k vášmu životnému jubileu galakoncert Janko Lehotský 70. Tešíte sa?-

Samozrejme, lebo je to pre mňa v podstate prekvapenie. Nemyslel som si, že by sme okolo toho mali robiť taký veľký cirkus. Stretnem tam ľudí, s ktorými nebývam bežne, teším sa z nich a som rád, že budú spievať moje pesničky. Do každej prinesú svoje ja, dúfajme, že všetko prebehne veľmi dobre a ráno sa zobudíme s tým, že to bolo fajn.