Bratislava 21. októbra (Teraz.sk) – Na nebi sa nám javí ako nevinný žiarivý kotúč, ktorý noci dokáže vtlačiť pečať romantiky. Po jeho návšteve ale astronauti trpeli zdravotnými komplikáciami. Náš prirodzený satelit má aj svoju tienistú stránku.
Keď sa astronauti misie Apollo 17 vrátili na Zem, sťažovali sa na zdravotné problémy. Bolelo ich hrdlo a slzili oči. Jeden z členov posádky Harrison Schmitt to nazval výstižne lunárnou sennou nádchou a trvalo aj niekoľko dní, kým príznaky úplne zmizli. Dôvodom bol mesačný prach.
Na archívnej snímka z 20. júla 1969 stopa amerického kozmonauta z vesmírnej lode Apollo 11 na povrchu Mesiaca.Foto: TASR/AP
Pod mikroskopom
Cieľom väčšiny lunárnych misií sa stal výskum tamojších hornín a ich zloženia. Európska vesmírna agentúra (ESA) rozbehla ambiciózny projekt, ktorý sa zameral na podrobnejšie skúmanie lunárneho prachu a jeho pôsobenia na ľudské zdravie, uvádza sa v správe ESA. Do projektu zapojili odborníkov z celého sveta.
„Nevieme, aké skutočné komplikácie môže mesačný prach spôsobiť, preto chceme odhaliť mieru tohto rizika.,“ vysvetlil pľúcny fyziológ Kim Prisk, ktorý sa vyše 20 rokov zaoberá výskumom v oblasti vesmírnych letov s ľudskou posádkou.
Na archívnej snímke z 20. júla 1969 americký astronaut Edwin E. Aldrin pózuje pri americkej zástave na povrchu Mesiaca. Foto: TASR/AP
Jemný i ostrý zároveň
Mesačný prach vyzerá na prvý pohľad neškodne. Má jemnú štruktúru, ktorá sa ale pri pohľade cez mikroskop javí ako sklenená triešť.
Pozostáva z kremičitanov a jednotlivé čiastočky nemajú zaoblené hrany. Na Zemi majú častice pôdy tendenciu vplyvom vetra, vody či erózie svoje hrany zbrusovať. Na Mesiaci pôsobí nízka gravitácia, je takmer bez atmosféry a navyše na jeho povrch dopadá intenzívne slnečné žiarenie.
Astronautom dokonca poškodil podrážky na topánkach, skafandre a dokázal poškriabať aj vákuové tesnenie na odber vzoriek.
Lunárny prach nie je zaoblený, ale ostrý a špicatý. Na snímke zväčšená čiastočka prachu.Foto: ESA
Drobný, ale toxický
Možné riziká vdýchnutia mesačného prachu vedci približne poznajú. Zo simulácií ale vyplynulo, že ak by bol človek dlhodobo vystavený jeho pôsobeniu, mohlo by dôjsť k výraznému poškodeniu pľúc či dokonca mozgových buniek.
„Čiastočky, ktoré sú približne 50 – krát menšie než hrúbka ľudského vlasu, môžu zostať v pľúcach aj niekoľko mesiacov. Čím dlhšie sú v ľudskom tele, tým toxickejší je ich účinok na organizmus,“ uviedol Prisk.
Odborníci z ESA chcú zistiť ešte viac. Pri testovaní používajú simulovaný prach, ktorý pochádza z vulkanickej oblasti v Nemecku. Vyrobiť z neho vernú kópiu toho mesačného je zložitý proces. Podľa biológa Erina Tranfielda ide o špecifický a vzácny druh prachu. Zdrojový materiál preto budú musieť zbrúsiť tak, aby obsahoval častice s ostrými hranami.
