Bratislava 13. decembra (TASR) – Slovenský režisér a scenárista Jozef Zachar patril medzi uznávaných a oceňovaných umelcov. Jeho filmy získali viacero cien na medzinárodných i domácich filmových festivaloch. K jeho najznámejším snímkam patria filmy Zmluva s diablom (1967), ktorý zrejme i vďaka erotickým scénam zaznamenal divácky úspech v Československu aj v Nemecku, či Očovské pastorále (1973) v hlavnej úlohe s Júliusom Pántikom. V nedeľu 13. decembra uplynie 100 rokov od jeho narodenia.
Jozef Zachar sa narodil 13. decembra 1920 v Hlohovci. Vyštudoval literatúru a psychológiu na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (tak sa vtedy volala Univerzita Komenského) v Bratislave a krátko pracoval ako učiteľ (1949-1950).
V rokoch 1950-1967 pracoval v bratislavskom Štúdiu populárno-vedeckých a náučných filmov. Ako režisér, autor námetov a scenárista natočil viac ako 120 krátkych filmov. Mnohé z nich vzbudili pozornosť na domácich a zahraničných festivaloch a získali ocenenia: Živiny a pôda (1962, uznanie na ČSZF v Brne), Stredoveká plastika (1963, čestné uznanie na DKF v Karlových Varoch), Ruky (1966, hlavná cena na PSŠF v Trenčianskych Tepliciach) a i.
Vyvrcholením Zacharovej dokumentárnej tvorby bol dlhometrážny populárno-vedecký film Psychodráma (1964). Na tú dobu to bol objavný autentický popis nového účinného spôsobu liečenia neurózy pomocou psychodrámy. Film zachytával hru pacientov a lekárov Psychiatrickej liečebne v českom Šternberku. Po jeho dokončení však film nedostal povolenie do distribúcie, verejnosť si ho mohla pozrieť až od marca 1968. Dokumentárnej tvorbe sa príležitostne venoval aj po roku 1967.
S televíziou začal Zachar spolupracovať od roku 1965. Nakrúcal tematicky a žánrovo rôznorodé filmy. Do zlatého fondu slovenského hraného filmu sa zaradil film Neprebudený (1965), ktorý získal čestné uznanie na Medzinárodnom televíznom festivale Monte Carlo 1966.
Ďalšou výraznou snímkou je trpká komédia Zmluva s diablom (1967) o študentkách strednej školy, ktoré čelia podozreniu, že chcú prísť o panenstvo ešte pred maturitou. Okolie ich odsudzuje bez ohľadu na to, aká je skutočnosť. V pozadí príbehu, ktorý vychádzal zo skutočnej udalosti, sa ako dominantná téma rysuje nielen pokrytectvo a predsudky prítomné v spoločnosti, ale tiež snaha totalitného režimu vstupovať do súkromia občanov.
Na archívnej snímke zo 17. mája 1968 zábery z nakrúcania filmu Niet inej cesty režiséra Jozefa Zachara. Na snímke Štefan Kvietik, predstaviteľ Ľ. Štúra z pripravovaného filmu "Niet inej cesty" počas nakrúcania filmu - cesta loďou do Viedne. Foto: TASR - Magda Borodáčová
Známe a úspešné boli aj Zacharove filmy Očovské pastorále (1973), Sebechlebskí hudci (1975), päťdielny televízny film Nepokojná láska (1975), Sedem krátkych rokov Ing. Hagaru (1978), Vynes na horu svoj hrob (1979), či adaptácia známeho románu Janka Jesenského Demokrati (1980).
Pre deti natočil film Kamarátka Šuška (1977), muzikál Guľôčky (1982) a Lampáš malého plavčíka (1984). Takmer vo všetkých jeho snímkach diváci vidia plejádu vtedajších špičkových slovenských a českých hercov. Jeho posledným dielom bol televízny prepis opery Eugena Suchoňa Svätopluk (1989). Týmto filmom Zachar ukončil aktívnu režisérsku kariéru.
Záver života prežil Jozef Zachar v piešťanskom Alzheimer centre. Zomrel 1. januára 2013 v Piešťanoch.
