Martin/Bratislava 8. februára (TASR) – Medzinárodne uznávaný a mnohými cenami ovenčený scénograf Jozef Ciller je stále aktívny v divadle, filme i v televízii. Jeho práca zahŕňa i kostýmovú tvorbu, dizajn či výstavy. Patrí ku generácii tvorcov takzvanej akčnej scénografie, ktorá predstavuje rovnocenný výrazový prostriedok k iným divadelným zložkám a dotvára výpoveď výsledného javiskového tvaru.

Na otázku TASR čo pre neho znamená možnosť vyjadriť sa k umeniu prostredníctvom scénografie, Ciller odpovedal: "Napĺňa ma to pocitom umeleckej a ľudskej zodpovednosti. Tvoríte priestor, systém, štruktúru výsledného optického tvaru. Scénograf musí provokovať režiséra, inšpirovať herca a prekvapiť diváka."

Scénický výtvarník Jozef Ciller sa v utorok 8. februára dožíva 80 rokov.

Jozef Ciller sa narodil 8. februára 1942 v Martine. Umelecko-priemyselnú školu sklársku v Železnom Brode dokončil v roku 1961. Na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave študoval v rokoch 1962-1964 architektúru a v roku 1968 absolvoval odbor scénografia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU) u Ladislava Vychodila. Od roku l967 pôsobil v Slovenskom komornom divadle v Martine ako scénický výtvarník, v roku 1975 sa stal šéfom výpravy.

V roku 1990 začal pedagogicky pôsobiť na VŠMU. O tri roky neskôr ho vymenovali za docenta, profesorom sa stal v roku 1997.

Ešte počas študentských časov začal spolupracovať s režisérom Ľubomírom Vajdičkom v amatérskom súbore pri Osvetovej besede Nivy, ktorý hrával v Divadle Za rampami. Ich spoločné tvorivé obdobie pokračovalo v Martine. Jozef Ciller sa značne zaslúžil aj o rozvíjanie amatérskych súborov v regióne Turca. Skúsenosť s podmienkami neprofesionálneho divadla ho naučila vystačiť si aj s úspornými výpravami, čo ovplyvnilo jeho poetiku. Medzi inscenácie, na ktorých sa výtvarne podieľal ešte v 60-tych rokoch minulého storočia, patria napríklad Mandragora (1966), Herodes a Herodias (1968) či Škola žien (1969).

"Scénografické riešenie určuje médium, v ktorom pracujete a text. Scenár určuje mieru dekorativizmu. To vytvára podhubie, ktoré musíte rešpektovať a vedieť sa pohybovať v adekvátnych štýlových rovinách. Mali by ste nájsť riešenie, ktoré je vzrušujúco jedinečné a spája praktickosť a použiteľnosť systému pre režiséra a hercov s výsledným zážitkom divákov," povedal Jozef Ciller o svojej práci.

Časť jeho profesionálnej kariéry sa spája s Divadlom Husa na provázku v Brne, kde často spolupracoval s režisérom Petrom Scherhauferom.

"Toto divadlo spojilo intelektuálnu obec Brna. Hrala sa tzv. nepravidelná dramaturgia – knižné a filmové adaptácie, historické a politické odvolávky, aj poézia. Priestor – výstavná sieň bez javiskovej vybavenosti - nútil k vymýšľaniu iných ako konvenčných divadelných prostriedkov. Každý projekt mal iné riešenie pre publikum. V divadle účinkovali herci ako Bolek Polívka, Miroslav Donutil, Iva Bittová, Jiří Bartoška. Každé ráno pred skúškou boli hodiny akrobatiky a žonglovania. Základnou témou tvorby bola túžba po slobode, takže strety s politickou cenzúrou boli súčasťou divadelného života," vyjadril sa scénograf pre TASR.

Foto: TASR/Michal Svítok

Jeho obľúbenou inscenáciu o živote v slobode, láske a zrade, ktorá mala premiéru práve v tomto divadle, je známa Balada pro banditu (1975) inšpirovaná románom Ivana Olbrachta Nikolaj Šuhaj loupežník. "Pre divákov bolo vytvorené terénne údolie. Základom scénografie tvorilo 20 metrov dlhé brvno so špeciálne riešenou rozkladacou statikou, ktoré bolo aj artistickým náradím. Išlo o unikátny muzikál, ktorý oslovil filmové ateliéry Barrandov. Natočil sa aj slávny rovnomenný film a práca na ňom bol kus života, kde sa spojili ľudské a umelecké ambície všetkých zúčastnených," uviedol Ciller, ktorý bol aj spolutvorcom filmových kostýmov.

Slovenský scénograf výtvarne podnietil aj nové interpretácie slovenskej dramatickej klasiky v réžii Ľubomíra Vajdičku, s ktorým spolupracoval pri inscenáciách ako napríklad Inkognito (1971), Najdúch (1973), Čaj u pána senátora (1974) či Kubo (1981). V duchu svojho jednoduchého, ale funkčného štýlu neprezdoboval scénu zbytočnými dekoráciami, ale sústredil sa na to, aby jednotlivé kulisy slúžili ak súčasť dramatickej akcie. Ciller sa dokázal vysporiadať aj s inscenovaním diela oslavujúceho krásu prírody s názvom Nevesta hôľ (1986). Na scénu nechal nerovnomerne poukladať drevené dosky, ktoré vytvárali naklonené roviny, a tým vytvoril plochu pre dramatický pohyb postáv. Pomocou úzkych žliabkov sa dostávala do javiskového priestoru voda.

V predstavení Beta, kde si? (1987) zaplnil javisko stoličkami, ktoré na jednej strane vymedzovali hrací priestor, ale takisto slúžili ako symbol zbraní, hrobu, ale aj stáda dobytka. Umeleckú tvorbu Jozefa Cillera charakterizuje aj množstvo shakespearovských predstavení. V roku 1994 spolupracoval na inscenácii Hamlet pre Chorvátske národné divadlo. Príbeh tvorcovia zasadili do reálnej vojenskej pevnosti, kde nechýbali historické kanóny. Dielo dostalo mrazivo aktuálnu podobu - Hamlet bol totiž uvádzaný v čase, kedy sa Chorvátsko zmietalo vo vojne so Srbskom.

Ako originálny tvorca sa Ciller predstavil aj v inscenácii Pred odchodom na odpočinok (2006), ktorá je výpoveďou o nacistickom Nemecku. Hracou plochou sa stal foyer divadla Astorka. Diváci sa tu mohli dívať na prázdne hľadisko, kde stoličky pripomínali pomníky ľudí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.

Tvorbu Cillera ako architekta, scénografa, kostýmového výtvarníka či herca zahŕňa aj práca na televíznych inscenáciách, ale aj filmoch ako napríklad Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Rekviem za rytierov (1970), Ja milujem, ty miluješ... (1980), Neďaleko do neba (1987) a ďalších.

Jozef Ciller na Pražskom Quadriennale získal dve zlaté medaily (1975 a 1983) a jednu striebornú (1987). Medailou ho ocenili na Triennale Novi Sad (1974) v Srbsku, získal tiež cenu The Guardian Critisc Choice Edinburg (1991) v Škótsku. Od Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku dostal Cenu Karla Čapka (2003). Je laureátom divadelnej ceny Dosky 2005 za inscenáciu Tiso v bratislavskom divadle Aréna. Rodné mesto mu v roku 2002 udelilo cenu mesta Martin za zásluhy o reprezentáciu mesta v zahraničí. V roku 2020 získal Mimoriadnu cenu Krištáľového krídla.