Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zemianske Podhradie je miestnou časťou obce Bošáca. Obe lokality sú písomne doložené už v 14. storočí, Bošáca roku 1380 a Zemianske Podhradie roku 1397.
Autor TASR
Bratislava 2. apríla (TASR) -Zemianske Podhradie je miestnou časťou obce Bošáca. Obe lokality sú písomne doložené už v 14. storočí, Bošáca roku 1380 a Zemianske Podhradie roku 1397. Obe obce patrili pod beckovské panstvo a postupne ich vlastnili zemianske rodiny Podhradskovcov, Erdődyovcov a Ostrolúckovcov. Historickou dominantou a živou kultúrnou pamiatkou Zemianskeho Podhradia je pôvodne renesančný kaštieľ, v 17. storočí prestavaný v klasicistickom štýle. V rokoch života Ľudovíta Štúra kaštieľ patril už vyše dvoch storočí rodine Ostrolúckovcov.
Zhodou okolností, v septembri roku 1845 nastúpil za kaplána na evanjelickú faru v Zemianskom Podhradí mladší brat Ľudovíta Štúra Samuel Štúr. Brat Ľudovít ho tam často navštevoval, najmä keď bol na ceste do rodičovského domu v Uhrovci. Na prechádzkach obdivoval aj zemiansky kaštieľ, no jeho obdiv prerástol do zvedavosti, keď sa od brata dozvedel, že v kaštieli je aj veľmi bohatá knižnica. Štúrovho brata Samka to zaujalo, a tak čoskoro vybavil Ľudovítovu návštevu v kaštieli. Lenže keď vstúpili do knižnice, Ľudovít Štúr nevedel, či má obdivovať viac bohatú a starostlivo udržiavanú knižnicu alebo krásnu neter majiteľa kaštieľa Gustáva Ostrolúckeho Adelu Ostrolúcku.
Adela Ostrolúcka bola dcérou Mikuláša Ostrolúckeho a k strýkovi Gustávovi chodievala na dlhšie pobyty z Ostrej Lúky alebo z Viedne. Bola to nadaná a vzdelaná mladá deva, ovládala niekoľko jazykov a živo sa o všetko zaujímala. A navyše, čo nebýva častým zjavom, bola veľmi pekná. A tak nie div, že ich stretnutia v knižnici i v parku kaštieľa boli čoraz častejšie. Pod Ľudovítovým vplyvom sa začala zaujímať o históriu slovenského národa a čoskoro sa naučila aj po slovensky. Postupne sa medzi nimi vytvoril priateľský vzťah, ktorý u Adely prerástol do zaľúbenosti. Adela mala vtedy 22 rokov a Ľudovít Štúr 31.
Štúr sa potom v priebehu roka stal poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Jeho kandidatúru najviac a veľmi razantne podporil Mikuláš Ostrolúcky, Adelin otec, a my sa môžeme iba domnievať, do akej miery stáli v pozadí tejto veci Adeline prosby a naliehania. Kvôli objektívnej pravde však treba povedať, že šľachtická rodina Ostrolúckovcov mala slovenské korene a bola orientovaná veľmi proslovensky, takže slovenský ani sociálny pôvod Ľudovíta Štúra nikomu z rodiny neprekážal.
Kaštieľ Ostrolúckovcov v Zemianskom Podhradí stojí dodnes a je svedkom nielen pekného vzťahu Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej, ale - zdá sa, aj svedkom prvopočiatkov jeho politickej kariéry.
Ešte treba dodať, že Ľudovít Štúr chodieval k bratovi Samuelovi aj po roku 1846. Najčastejšie sa tam stretával s Jozefom Miloslavom Hurbanom. V lete roku 1849, pred treťou dobrovoľníckou výpravou Slovenského povstania 1848-1849, tam zriadil hlavný agitačno-politický stan. Odtiaľ chodili jeho ľudia i on osobne verbovať dobrovoľníkov do vojska po celom trenčianskom kraji i Považí. Príznačné je, že v tom čase prišiel do Zemianskeho Podhradia aj starší brat Adely Ostrolúckej Gejza. Utiekol z Ostrej Lúky pred maďarským vojskom.
Zhodou okolností, v septembri roku 1845 nastúpil za kaplána na evanjelickú faru v Zemianskom Podhradí mladší brat Ľudovíta Štúra Samuel Štúr. Brat Ľudovít ho tam často navštevoval, najmä keď bol na ceste do rodičovského domu v Uhrovci. Na prechádzkach obdivoval aj zemiansky kaštieľ, no jeho obdiv prerástol do zvedavosti, keď sa od brata dozvedel, že v kaštieli je aj veľmi bohatá knižnica. Štúrovho brata Samka to zaujalo, a tak čoskoro vybavil Ľudovítovu návštevu v kaštieli. Lenže keď vstúpili do knižnice, Ľudovít Štúr nevedel, či má obdivovať viac bohatú a starostlivo udržiavanú knižnicu alebo krásnu neter majiteľa kaštieľa Gustáva Ostrolúckeho Adelu Ostrolúcku.
Adela Ostrolúcka bola dcérou Mikuláša Ostrolúckeho a k strýkovi Gustávovi chodievala na dlhšie pobyty z Ostrej Lúky alebo z Viedne. Bola to nadaná a vzdelaná mladá deva, ovládala niekoľko jazykov a živo sa o všetko zaujímala. A navyše, čo nebýva častým zjavom, bola veľmi pekná. A tak nie div, že ich stretnutia v knižnici i v parku kaštieľa boli čoraz častejšie. Pod Ľudovítovým vplyvom sa začala zaujímať o históriu slovenského národa a čoskoro sa naučila aj po slovensky. Postupne sa medzi nimi vytvoril priateľský vzťah, ktorý u Adely prerástol do zaľúbenosti. Adela mala vtedy 22 rokov a Ľudovít Štúr 31.
Štúr sa potom v priebehu roka stal poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Jeho kandidatúru najviac a veľmi razantne podporil Mikuláš Ostrolúcky, Adelin otec, a my sa môžeme iba domnievať, do akej miery stáli v pozadí tejto veci Adeline prosby a naliehania. Kvôli objektívnej pravde však treba povedať, že šľachtická rodina Ostrolúckovcov mala slovenské korene a bola orientovaná veľmi proslovensky, takže slovenský ani sociálny pôvod Ľudovíta Štúra nikomu z rodiny neprekážal.
Kaštieľ Ostrolúckovcov v Zemianskom Podhradí stojí dodnes a je svedkom nielen pekného vzťahu Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej, ale - zdá sa, aj svedkom prvopočiatkov jeho politickej kariéry.
Ešte treba dodať, že Ľudovít Štúr chodieval k bratovi Samuelovi aj po roku 1846. Najčastejšie sa tam stretával s Jozefom Miloslavom Hurbanom. V lete roku 1849, pred treťou dobrovoľníckou výpravou Slovenského povstania 1848-1849, tam zriadil hlavný agitačno-politický stan. Odtiaľ chodili jeho ľudia i on osobne verbovať dobrovoľníkov do vojska po celom trenčianskom kraji i Považí. Príznačné je, že v tom čase prišiel do Zemianskeho Podhradia aj starší brat Adely Ostrolúckej Gejza. Utiekol z Ostrej Lúky pred maďarským vojskom.
